Často dostávam otázky, že ako je to vlastne so mnou a kedy sa zase aktívne začnem venovať modelárstvu. Minulý týždeň som absolvoval kontrolu zdravotného stavu na neurochirurgii v ÚVN Ružomberok, kde ma operovali 18. mája. Situácia vtedy sa zdala veľmi vážna.

Poslednú aprílovú sobotu som sa bol s priateľkou prejsť po meste. Trochu ma bolelo koleno, občas som cítil bedrový kĺb, ale všimol som si už dávnejšie, že dobrá prechádzka mi pomôže, že skrátka bolesť rozchodím a je mi potom pár dní dobre. Prvýkrát som si bolesť a „krívanie“ všimol okolo Vianoc 2010, avšak nebolo to nič trvalé, po pár dňoch to vždy prešlo. Tak aj túto peknú sobotu. Keďže som pracovne veľmi vyťažený a často bývam mimo domu, cestujem aj v noci, využívame takéto prechádzky aj na rozhovory.

V pondelok 2. mája však bolesť bedrového kĺbu bola taká silná, že som mal problém normálne sedieť na stoličke a v utorok som hneď po obede si šiel domov ľahnúť, do práce som sa nevrátil. Kolegom som povedal, že si možno pár dní oddýchnem a budem na telefóne. V stredu som ostal doma ležať, ale bolesť nemizla, skôr naopak, večer bola bolesť pravého bedra už silná a rozhodol som sa, že vo štvrtok navštívim obvoďáka, svojho kamoša, nech mi povie, čo ma to môže trápiť a čo sa s tým dá robiť.

Netušil som, čo mohlo spôsobiť problémy s pravým bedrovým kĺbom a keď som obvodnému lekárovi popísal túto pichľavú bolesť, kŕče v lýtku a tŕpnutie chodidla v oblasti malíčku spolu s nemožnosťou sedieť inak, ako v podstate ležaním na ľavom boku, poslal ma ihneď k neurológovi. Mal som šťastie, nemusel som čakať ani trištvrte hodiny, opäť som mu zopakoval svoje ťažkosti, vyšetril ma a vyriekol podozrenie na poškodenú bedrovú platničku, diagnóza L5S1. A objednal ma na piatok na CT vyšetrenie. Vrátil som sa teda autom domov a opäť ležal celý zvyšok dňa s bolesťou pravej nohy v oblasti bedra a kolena.

V piatok ráno som nasadol do auta a prešiel 400 m na CT vyšetrenie. Čakanie na vyšetrenie trvalo len pár minút, ale bolesť bola na nevydržanie. Ihneď po vyšetrení som sa „dobelhal“ k neďalekému autu a odviezol sa s bolesťami do nemocnice. Pred obedom som volal kolegovi do práce, nech ma príde odviezť domov, lebo už som nebol schopný ani nasadnúť do auta, nieto ešte aj šoférovať alebo len chodiť.

Celý víkend som preležal doma s naformovaným vankúšom a dekou pod pravým kolenom v takej polohe, kde som bolesť necítil, alebo aspoň necítil veľmi. Na vyšetrenie k neurológovi už som šiel s doprovodom mojej sestry a viezol ma mojím autom opäť kolega z práce. Lekár nebol nadšený výsledkami CT, v podstate sa potvrdili jeho podozrenia a na zistenie rozsahu problému ma objednal na magnetickú rezonanciu, ale až na budúci týždeň. Za ten týždeň som si vytrpel bolesti viac než dosť, napríklad len umyť zuby a oholiť sa som mal na štyri etapy, v prestávkach som odpadával od bolesti do postele, a spolu s obliekaním mi to trvalo vyše hodiny…

Keďže vedenie firmy, kde pracujem na IT, má dobré vzťahy s neurochirurgiou v Ružomberku, poslal som im po našom kuriérovi v utorok CD s CT na konzultáciu, ktorú doporučil aj môj lekár (hoci mal na mysli nemocnicu v Lučenci). V stredu ráno prišiel do firmy fax s pozvánkou na operáciu na budúci utorok a s požadovanými predoperačnými vyšetreniami! Od roku 1983 som neležal v nemocnici, tak som poprosil priateľku o kúpu dvoch pyžám, papúč, županu… a sestričku obvoďáka o objednanie sanitky. Mal som byť nalačno.

V utorok 17.5.2011 ráno o šiestej pristavili sanitku ku vchodu, ja som do nej takmer odpadol a za pomoci majáku a sirény v mestách som bol o ôsmej ráno v Ústrednej vojenskej nemocnici Ružomberok na príjme neurochirurgie.

Rovno som šiel na JIS, lebo na druhú hodinu som mal rezervovaný operačný stôl. Tak som si s dovolením personálu zapojil svoju elektrickú predlžovačku, do nej Orange wifi router na mobilný internet, tri nabíjačky troch mobilných telefónov (áno, takto som dopadol, jeden slovenský pracovný mobil Orange, druhý súkromný slovenský 02 smartphone a tretí, český pracovný T-mobile CZ Blackberry) a nabíjačku pre 7″ dotykový tablet, nebudem predsa celý týždeň bez netu, bez webov, bez G-mailu a bez rádia či youtube, veď doma mi s tým tak dobre ubiehal čas a dokonca som občas mohol aj čiastočne pracovať.

S chrbticou tej pani predo mnou sa babrali o trochu dlhšie, ako plánovali, takže v utorok som sa na stôl už nedostal, zato som dostal neskorý obed a aj večeru a na stôl som šiel v stredu ráno. Ležím si tak v predsálí operačky, premýšľam v tej zime nad všeličím a zrazu počujem nejaký mužský hlas: „Zahýbte nohami, aj druhou. Je to dobré.“

Až neskôr som sa dozvedel od svojej šéfky, že si ma prednosta kliniky prišiel po operácii osobne skontrolovať.
Na JISke som sa dlho neohrial, mali zase niečo súrnejšie, ako ja, a už o piatej ma šupovali na izbu. Najväčší problém bol rozobrať tú moju elektricko-digitálnu zostavu a znovu ju na novej izbe zložiť, ale našťastie šikovný ošetrovateľ podľa mojich pokynov to zvládol, lebo ja som dokázal len ležať na chrbte.

Už druhý deň ma šikovné a ochotné sestričky naučili otočiť sa na bok a tretí deň po operácii ma naučili, ako budem do konca života vstávať z postele a znova si líhať. Každý deň sa mi venovala rehabilitačná sestra a naučila ma cviky, ktoré budem cvičiť dvakrát denne do konca života. Niekoľkokrát mi sanitárky skočili do dosť vzdialeného bufetu pre ovocie a minerálku a na požiadanie mi uvarili kávu (ako správny cestovateľ som mal svoju kávu, čaj, cukor a šálku so sebou, ale nebol by problém, ani keby som nemal). Od soboty už som chodil na jedlo do kuchynky po vlastných a dvakrát denne chodil po chodbe v rámci cvičení. Vrchná sestra skoro skolabovala, keď zistila, že miesto 4 dĺžok dvadsaťmetrovej chodby ich robím štyridsať…
Na izbe som bol s rovesníkom, s ktorým sme si celkom dobre rozumeli, celý deň sme kukali telku alebo sa rozprávali alebo som sa venoval tabletu a čítal si weby. No prišiel štvrtok 26. mája a ja som musel opustiť toto veľmi príjemné prostredie a milých a ochotných ľudí. Po svojej prvej (a dúfam, že aj poslednej skúsenosti) so sanitkou som sa dohodol s kamarátom a mojou priateľkou a prišli pre mňa mojím autom. Otvorili kufor, ja som si ľahol na bok na vojenskú nafukovačku a vyrazili sme smer domov. Na doporučenie lekára sme na pol ceste v Banskej Bystrici zastavili na parkovisku pri Baumaxe. Celkom pobavene sledovali ľudia ako sa súkam z kufra a potom aj do neho 😀

Keď sa pýtate, v akom aute sa dá poležiačky cestovať, tak je to Ford Mondeo kombi so sklopenou zadnou sedačkou. Je tam paluba meter osemdesiat dlhá 🙂

Aby som nezabudol, v Ružomberku mi odstránili kus asi 13×8 mm odštrbený z bedrovej platničky, ktorý mi tlačil na miechu, sploštil ju a preto som mal tie bolesti inak zdravej pravej nohy. Zvislá jazva v mieste opasku je asi palec dlhá.

Doma som prvé týždne len ležal a chodil po byte, jedol postojačky, na stole dve kartónové krabice a na nich tanier, na sebe brindák ako kojenec. No vážne. V bedrách som sa nemohol ani otočiť, ani zohnúť ani nahnúť na bok. Jediný pohyb v krku a prípadne kývať v členkoch. V kúpeľni som nedočiahol na vodovodnú batériu… Našťastie kamoš vodoinštalatér a modelár nakúpil potrebné veci a namontoval kohútik tak, aby ho aj človek ako ja dočiahol a mohol sa umyť a oholiť. Zdravý človek ani netuší, aký to môže byť problém.

Po dvoch týždňoch som sa s doprovodom odvážil aj von na prechádzku, samozrejme za pomoci bedrového pásu, ktorý mi na mieru pripravili v Ružomberku na ochranu operovaného miesta. Piaty týždeň som si uvedomil, že ma telo pustí do malilinkých pohybov otočných a predklonných bez bolesti a že si dokážem poležiačky obliecť ponožky, aj keď potom musím päť minút oddychovať. Odložil som teda brindák a pokúsil sa zaviazať šnúrky na topánkach. Šiesty týždeň som sa začal učiť sedieť, najprv 4x po jednej minúte, druhý deň 4×2, tretí deň 4×5 minút… Sranda prestala byť pri 4×30 minútach, to som zapínal časovač na mobile a keď som prišiel po desaťminútových krokoch každý deň k hodine, začalo ma to nudiť. Našťastie už to nemuselo byť v kuse, len som mal dodržať celkový „násed“. Sedieť sedem hodín, zakaždým spúšťať stopky, dve hodiny cvičiť a ešte spraviť po meste tak dva kilometre s prestávkami (dve hodiny), no nie je ta maródka trochu náročná?

Už asi týždeň sa dostanem pešo do práce (800 metrov) a nejaké dve hodinky sa venujem pracovným povinnostiam v kancelárii, nie len doma s notebookom a mobilom. Dnes som tretíkrát sedel za volantom Mondea, za pomoci bedrového pása môžem dať tak dvadsať minút. Teda dostanem sa aj na letisko 😉 V klube mám staršiu barovú stoličku z bazára za 5 Eur, ktorú mi Miro pomohol trochu skrátiť, takže už onedlho budem môcť pracovať na modeloch a lietať. Problém bude hodiť model z ruky, ale štarty z asfaltu nie sú problém. Problém naopak je nosiť ťažké veci (nad 3 kg). Sedieť už môžem neobmedzene dlho (nie v kuse samozrejme), musím, si dávať ale pozor na nepatričné pohyby chrbtice a na jej záťaž. Oficiálne práceneschopný budem minimálne do polovice septembra, potom sa na kontrole rozhodne aj o kúpeľnej liečbe.

Nemôžem bicyklovať, najskôr až budúcu jar, ale musím si upraviť bicykel tak, aby som sedel čo najvzpriamenejšie. Tu asi využijem pomoc asi ďalšieho kamaráta modelára 😉 Šoférovať dlhé trasy budem môcť asi až po Vianociach, ale vždy s desaťminútovou prestávkou po hodine jazdy, čo teda výrazne natiahne časy prepravy… Skladacie kreslo na letisko asi môžem zahodiť, potrebujem pevnú skladaciu sedačku. Na jeseň automodelársku sezónu v hale nezačnem, nestihnem, na jar by to možno aj šlo, len si neviem dosť dobre predstaviť, ako budem nasadzovať, keď sa nemôžem zohýbať ani prudko hýbať. Asi budem z každej jazdy diskvalifikovaný 😉

Cítim sa dobre, robím čo je mi dovolené, cvičím a nevzdávam sa. Keď to preženiem, tak ak škrtnem vo svojom živote jeden rok (od mája do mája), tak budúce leto pokračujem tam, kde som tento prestal. Ak zabudnem na falošné hrdinstvo a budem na sebe opatrne pracovať, podľa môjho operatéra do roka od operácie by som mohol byť na 90% pôvodnej výkonnosti a ohybnosti. Ja som trpezlivý 😉