Tak dlho sa lieta s vetroňom nad potokom, až pristane za ním… Tak nejak by sa dalo stručne charakterizovať, čo sa mi po dlhých rokoch prihodilo v nedeľu 28.9.2008 podvečer. Všetko to začalo tesne pred sedemnástou hodinou, keď Maťo pristál so svojím modelom a pri pohľade na EVO nad kopcom povedal: „Ešte vás to baví?“ Podľa mojej (ne)reakcie rýchlo pochopil, že je problém. Teda že mám problém. Férove musím povedať, že spolu s Mirom a Lacom sa mi snažili s ním pomôcť.

Začalo to tak, že po filmovaní a fotografovaní modelov kolegov som poslal do vzduchu vetroň EVO5, aby som pohľadal trochu termiky v jedinom peknom slnečnom dni počas týždňa zimy a dažďa. Zrejme sa mi to podarilo. Najprv som musel smutne skonštatovať, že baterky TT1100 osemčlánok už tak neťahajú, ako na začiatku. Čínsky strieďák 2830-1000 Kv ťahá so sklopnou vrtuľou Graupner 11×8 dobre, model stúpa v bezvetrí pod uhlom 45°, teda stúpal. Baterky vydržali dávať 18A niečo vyše roka, teraz už rýchlo klesne napätie a teda aj ťah. No napriek tomu som po vyše minúte nastúpal solídnu výšku a dal som sa križovať oblohu a hľadať miesto, kde to trochu „nosí“. Občas som si trochu primotoroval a nakoniec skončil na obľúbenom mieste severovýchodne od letiska, na rozhraní potoka a svahu so stromami, kde to nosilo takmer vždy. Aj dnes. Spolu s miernym vetrom a krídlom EVO5, ktoré má veľký odpor a malú prenikavosť proti vetru so sa dostal nie len vysoko, ale aj dosť ďaleko a modelu sa naspäť veľmi nechcelo. Akurát som s tým začal bojovať, keď si ma Maťo všimol a utrúsil svoju poznámku.

Snažil som sa teda EVO5 dostať bližšie k sebe a miestami som mal problém určiť jeho aktuálnu polohu a smer vetra. Všetci kolegovia mi pomáhali. S výškou som problém nemal, trochu to nosilo, problém som mal s rýchlosťou smerom k sebe. Takže som zvolil mierne potlačenie a rozbehnutie modelu proti vetru. Keď sa mi podarilo model dostať tak na polovicu pôvodnej najvzdialenejšej pozície, dovolil som si k potlačeniu pridať aj trochu motora, keďže už som si bol istý jeho polohou aj smerovaním. V tom čase bol model na úrovni potoka a stromov popri ňom, teda asi vo vzdialenosti 400 m (overené na mape Google), ovšem vo výške asi tak 10-15 nad korunami stromov. Model sa dosť stáčal, celkom som mal problém udržať proti vetru priamy smer. Nebol som si istý, či som už pred potokom alebo ešte stále za potokom, ale snažil som sa. Keby sa mi podarilo preletieť potok a pristáť na poli, rád by som sa prešiel tých 400 m k modelu. Pri jednom z manévrov som si všimol, že model sa skryl za korunu stromov akurát v momente, keď smeroval odo mňa. Tak som mierne potlačil. Nech si model síce tvrdšie, ale sadne na pole/lúku za potokom, ako by tam mal sám neriadený chvíľu poletovať a pristáť v korune stromu alebo kto vie kde. Odložil som rádio a spolu s Maťom sme sa rozbehli k modelu. Predtým sme si samozrejme zafixovali suchý strom asi 10 m napravo od miesta, kde sme model posledný raz videli a strom na kopci, aby sme udržali smer.

Dobehli sme k potoku (pri ktorom sme ešte nikdy neboli, nebol dôvod) a s úžasom zistili, že asi dva metre široký potok tečie v koryte tri metre hlbokého zrázu bez možnosti ho prekonať, nehovoriac o húštine na jeho brehoch. Prezreli sme okolie asi 50 m od možného miesta dopadu modelu aj koruny stromov, ale nič sme nevideli. Keďže som aj cyklista, nedávno som si pozeral satelitné snímky okolia, pretože zo Želoviec vedie na druhej strane potoka lesná cesta do Olovár popri kopci, z ktorého je za jasného dňa dobrý výhľad až do Maďarska a na Modrý Kameň a počas tureckých vojen slúžil ako stanica ohňových signálov z maďarského hradu Eger na hrad Modrý Kameň. Mal som teda prehľad, ako to tam na druhej strane vyzerá a navrhol som Maťovi, že pôjdeme autom pre model. Bolo krátko po sedemnástej hodine, mali sme teda asi tak hodinu času pri dobrej viditeľnosti a nemal som najmenšiu chuť nechať tam kdesi v poli prijímač Jeti REX 5 MPD a dobrý čínsky motor. Servá, regler ani aku mi by až tak ľúto nebolo. Dobehli sme teda naspäť na letisko, požiadali Mira a Laca aby počkali pri veciach a vynuloval som tachometer auta.

Do Želoviec v pohode po asfaltke, aj po odbočke na Kiarov so Šóšár (Slanisko). Potom sme už odbočili na poľnú cestu, relatívne v dobrom stave, zjazdnú aj mojou favoritkou. Zakrátko sme ale narazili na „brod“, po daždi rozmočené miesto s koľajami plnými vodou. Radšej som zastal, vystúpil a prezrel si to miesto a vybral trasu, po ktorej ho prekonám. S rozbehom a so šťastím sa mi podarilo prekonať tri takéto miesta. Pre Maťa to bol zážitok, zrejme nezažil podobné rely s obyčajným autom, tak si ma pri jednom takom prekonávaní brodu nafilmoval mobilom. Video sľúbil dodať 😉

Zakrátko sme dorazili na miesto, ktoré by mohlo byť tým miestom oproti letisku. Vystúpili sme z auta a vyšli na trávnatý kopec. Presne oproti našej štartovacej ploche, Maťo má dobrý odhad. Z kopca sme mali dobrý výhľad. Pred nami na poli, asi 100 m, bolo čosi biele, ale model to nebol, igelitové vrece. Zato v diaľke, v mieste, kde sme na druhej strane potoka EVO5 hľadali, sa čosi belelo. Dali sme opäť beh cez pole a asi desať metrov od potoka bolo EVO5 zapichnuté špicom do hliny. Asi som to s tým potlačením trochu prehnal 😀

Model mal baterkami vyrazenú a prasknutú preglejkovú motorovú prepážku (medzi motorom a baterkami je na to určený blok EPS a EPP, aby sa ani jeden komponent nepoškodil – vyskúšané) a narazený stred klídla. Odhadom tak hodinka práce a bude zase lietať. Na motoroch nepoužívam zadnú montáž, aby som ich pri podobných situáciách čo najviac ochránil. Model sme teda doniesli k autu, absolvovali ešte raz tú rely s prekonaním brodov vrátane pešej rekognoskácie terénu (nie nadarmo som bol vyše 4 rokov hasičom) a do hodiny od začiatku pátracej akcie sme boli na letisku, tachometer ukázal 15,9 km. Ja som Maťovi poďakoval za pomoc s hľadaním modelu a Maťo mne za vzrušujúci zážitok jazdy favoritom ako teréňákom.