Včera sme si boli trochu zalietať, ale fučalo celkom dosť, aj keď z cvičných dôvodov to nevadilo. Keď mi Miro K. dnes volal, že potrebuje pred nedeľňajšou ukážkou zalietať opraveného Juniora, navrhol som opäť letisko. Dobre som urobil.
Dopredu avizujem, že fotky nebudú, lebo keď lietam ja, nemá kto fotiť 😉 Po príchode na plochu letiska sme s uspokojením konštatovali, že nefúka, slnko svieti a obloha jasná, len kde tu obláčik. Počasie za odmenu. Okamžite sme kontaktovali kolegov v meste a kým prišli, poskladali sme stroje a dobili baterky.
Miro K. zalietal Juniora a je vidno, že už ho má v ruke. Ušaté krídlo nepoužíva, iba V-éčko s krídelkami, ktoré som mu nakreslil. Dal zopár letov a vychutnával si počasie. Striedavo lietal s Tucanom, to je o poznanie ostrejší stroj. O poznanie ostrejšie sú aj „kopance“ do výškovky, ktoré modely dostávajú na dvoch miestach na letisku, tie potrubia v zemi dávajú o sebe občas znať. Ešte že je na poli pšenica, Miro si ani nemrkol a pri jednom nízkom prelete bol na zemi. Našťastie sa modelu nič nestalo.
Čo sa už nedalo povedať o druhom lete, prakticky na tom istom mieste model opäť zhučal do obilia a tentokrát to odniesla vrtuľa APC E 6×4.
Miro Š. stále preháňa oblohou svoju Cessnu a stále lepšie a lepšie. Turbulátor z lepiacej pásky, ktorý sme nalepili na vonkajšie polovice krídla na nábežnej časti tiež pomohli model trochu spomaliť a realizmu letu to len prospelo. Aj on ocenil dozrievajúcu pšenicu a tiež dvakrát. Prvý raz, keď odštartoval omylom s vybitou baterkou a skončil na zemi skôr, než si to uvedomil a druhý raz, keď mu vypol regulátor trochu ďalej od miesta štartu. Myslím, že po dnešnej prechádzke obilím sa už naučí používať stopky na vysielači
Návštevou nás poctil náš bývalý kolega Vlado M., dvojnásobný majster Slovenska v automobilovom modelárstve, ktorý pred rokmi lietal aj s modelmi lietadiel. Mal možnosť vidieť, že sme v stavbe aj pilotovaní urobili hodný kus cesty a vyskúšal si pilotovať Juniora. Už len čakáme, kedy si v klube príde po materiál a rady…
Samo A. tiež dorazil so svojím 3D akrobatom a piskľavý zvuk jeho strieďáku presne definoval polohu jeho modelu na oblohe. Čo sa celkom hodilo, lebo prakticky sústavne boli vo vzduchu tri či štyri modely.
Ja som si to s Elektrovetroňom tiež užil. Do prakticky slabého vánku som odštartoval s osemčlánkom a po troch minútach som motor mohol vypnúť a vychutnávať tichý let. Zdá sa, že som konečne trafil správnu výšku podložky pod krídlo a sklon motora. Veľmi mi pomohli aj včerajšie Hokiho rady. Kopance do boku modelu som okamžite vyhodnocoval a točil na pôvodné miesto a kým kolegovia po desiatich minútach pristáli, ja som z asi 50 m stúpal druhý raz s motorom asi dve minúty do výšky a opäť plachtil. Točil som termiku, prípadne ju hľadal križovaním po oblohe a keď kolegovia po výmene batérií opäť štartovali, stále som bol vysoko nad nimi. Ešte raz som musel použiť na dve minúty motor a pristál som, keď už aj druhé baterky vyčerpali. Na sedem minút motora pol hodiny vo vzduchu… Teda model vo vzduchu a ja v kresle 🙂
Dal som si potom ešte dva lety, ale po ôsmej hodine večer sme museli baliť, od západu sa obloha zaľahovala. O deviatej už aj pršalo.
Myslím, že sme všetci absolvovali príjemný letový podvečer.
Komentáre