Pod Zväzom modelárov sa trasú (hlinené) nohy, dochádzajú peniaze. Štátnych príspevkov je stále menej, ak vôbec nejaké budú, členské sa zvyšuje na dvojnásobok. Kde sú tie časy, keď zväz platil klubom za každého mládežníka. Chýbajú peniaze na prácu s mládežou v dielni aj ich oblastné súťaže, chýbajú peniaze na organizovanie pretekov a nie je dosť ani na štátnu reprezentáciu. Stále sa hovorí o potrebe získať sponzorov ale takmer nikomu sa to nedarí. Kde je pes zakopaný a ako prísť k peniazom? Odpoveď je veľmi jednoduchá.
Väčšina ľudí má zafixovanú predstavu, že sponzori rozdávajú peniaze na všetky strany. Stačí prísť, poprosiť, zobrať si peniaze a potom si s nimi robiť, čo chceme. Ale takto to nefunguje a ani nefungovalo, možno pár rokov po revolúcii. Vtedy naozaj dali majitelia nových miestnych firiem pár (desiatok) tisíc korún za to, že sa ich meno objavilo na plagátoch, považovali za súčasť nového podnikania podporovať miestne športové kluby a teda aj modelárov. Lenže ani vtedy to nebolo zadarmo.
Treba sa pozrieť pravde do očí. Nikto si sponzoring nedá do nákladov, neodpíše z daní, ako sa to traduje medzi pivnými skautmi. Daňové zákony sú neúprosné, nedovoľujú firmám rozhadzovať prachy, toto si osobuje len štát. Sponzoring je drahý, firmy dávajú peniaze zo svojho zisku, ak nejaký vôbec v tomto ekonomickom prostredí majú. A reklamu musí daňovo zúčtovať klub, teda musí viesť účtovníctvo a to nie je sranda a tiež to nie je zadarmo. A čo je to za koníčka, keď musím k tomu viesť agendu, ako keby som mal firmu?
Keď už teda firma dá nejaké prachy na klub či jednotlivca, očakáva za to niečo. Nalepiť logo na model nestačí. Koľko ľudí ho uvidí, koľko z nich zájde do firmy a nakúpi? Čo z toho, že mám meno firmy na chrbte, keď na lúke je nás sedemnásť, spoločne si polietame a potom ideme domov?
Perfektne to zhrnul Dan Přibáň, známy organizátor ciest Trabantom po svete, v rozhovore s Jirkou Rosteckým. Oplatí sa trištvrtehodinové video pozrieť a pozorne počúvať. Vlastne ja to hovorím už roky. Sponzor za svoje peniaze niečo chce. Buď mu to dáme, alebo nám nedá svoje peniaze. Presne ako v našom prípade, keď sme jazdili súťažne autá Pro 10. Jeden jediný človek nesplnil svoju úlohu v týme a celý tým ostal ďalší rok bez prostriedkov. Vďaka Vladovi a jeho namyslenosti, manierom hviezdy, sme skončili s jazdením tejto krásnej, ale náročnej disciplíny.
Z toho jasne vyplýva, že ak chceme robiť modely a využívať peniaze sponzorov, musíme urobiť nejaké zmeny v našom koníčku. Musí nás byť vidieť. Musí sa o nás písať. V dobrom a veľa. Musíme naše kluby viesť, ako firmy, kde každý má nie len potreby, ale aj povinnosti. A musí niekto platiť ľudí, ktorí nie sú modelári, ale postarajú sa o bezproblémový chod klubu-firmy. Môžu to byť rodinní príslušníci členov, ale nesmie to stáť len na nich.
Namietnete, že stavať a prevádzkovať modely je koníček, prečo by sme mali k nemu pristupovať ako k druhému zamestnaniu. Nuž nemusíte. Ja tu ale vidím dve možnosti. Buď uvažovať o sponzoringu a potom urobiť z lietania, jazdenia veľkú show pre divákov, mať na hlave celú produkciu a zarábať si na modelárstvo. Alebo si vo svojich dielničkách stavať modely, jazdiť, plávať či lietať si s nimi v súkromí a za svoje.
Komentáre