Prečo lietam deproňáky a plechové motory? Túto otázku často slýcham a často ju nevyslovenú vidím v očiach iných modelárov. Na modelárstve je úžasná práve tá možnosť vybrať si z nepreberného množstva druhov modelov a pohonov, tvarov a rýchlostí, veľkostí a náročnosti. Tak prečo práve Depron?

Patrím k tým „socialistickým“ modelárom, ktorí mohli stavať modely vďaka istej dávke technickej zručnosti. Modeláriť znamenalo v prvom rade model postaviť a až potom ho používať. A intenzívnosť používania bola priamoúmerná náročnosti stavby a získavaniu potrebného materiálu. Stavebnice a bižutéria bola len v časopise Modelář v rubrike „Novinky z Norimberku“ a zopár katalógoch Graupner, ktoré sa potulovali po Slovensku. Teda čo si človek neurobil sám, to nemal. Ako mladý chalan som si vyskúšal od rakiet a raketoplánov cez lodičku na Mars II, malé gumáky až po upútané lietadlá, pokiaľ som nezakotvil u áut na elektropohon. Najmä o to viac si človek šanoval model počas pretekania, o čo viac sa pri stavbe natrápil.

Neskôr sa stali stavebnice dostupnejšie, modelárstvo sa zmenilo zo stavby na skladanie a údržbu a hlavne jazdenie s modelmi, už nerozhodovala zručnosť, ale veľkosť peňaženky a rovnako sa aj zmenil vzťah pilotov k svojim modelom. Kúpiť sa dalo všetko, pre mnohých to nebol problém a tak sa namiesto šanovania modely rozbíjali. A nie len vlastné. A keď som si raz nedokázal po preteku odpovedať na otázku, prečo vlastne jazdím s autíčkami, na ďalší som sa jednoducho už neprihlásil. A keďže som si na túto otázku nedokázal odpovedať ani po roku, všetko, čo s dalo, som rozpredal. Ako som na začiatku autíčka miloval, tak ma teraz prestali zaujímať.

Náš klub už od osemdesiatych rokoch minulého storočia disponuje klubovými priestormi, v nich sme sa okrem stavby svojich súťažných, ale aj modelov pre zábavu, venovali práci s deťmi a svoju šikovnosť si cvičili na modeloch hádzadiel. Dobrá fyzická kondícia na nás bola videť, lietali sme v lete aj v zime. Keď sme prestali pretekať s autami, dostavila sa po čase abstinencia kniplov. Vedeli sme, že ani ja ani Miro, nechceme súťažiť, ale chceme mať z modelárstva radosť a chceme svoje modely ovládať aj počas letu. Jednoznačne z toho vychádzali lietadlá. Lenže nikdo z nás nemal skúsenosti s lietaním, aj keď robiť so spaľovacími motormi MVVS nebol nijaký problém, a predstava, že budeme pol roka stavať lietadlo podľa plánu a potom ho pri prvom lete rozmlátime, nás ani chvíľu nelákala. Spomenul som si, čo som pred rokmi radil Samovi, aby sa vykašlal na motoráky so žhavíkmi a kúpil si stavebnicu elektroletu.

Jeden z našich kolegov, Vlado, ktorý nejazdil, si postavil Lazzy Bee. Depronovú na MIG 400. Lietalo to úplne samo a aj keď to spadlo, nič sa tomu nestalo. Bolo rozhodnuté. Už len vybrať správnu predlohu. A nakúpiť vybavenie.

V čase internetu nijaký problém. Vlastne jeden by tu bol. Vybrať si z toho množstva ponúk. Po spúste večerov presedených nad notebookom, študovaním skúseností iných, som nakoniec vybral Potenského Junior ako vzor nášho budúceho školného lietadla. Plánik som zväčšil z pôvodne halového mrňúsa na rozpätie 1100 mm, zakreslil vnútornú konštrukciu a išli sme stavať overovaciu sériu.

Výsledok predčil naše očakávania.

Aj keď na lietadlách bolo vidno, že sa učíme spracovávať Depron, podobali sa na skutočné lietadlá a aj lietali. Či už s prevodovkou alebo s motorom napriamo. Zniesli celkom tvrdé zaobchádzanie začiatočníkov vo vzduchu (štatovať sa môže, pristávať sa musí) a ak sme ich o zem „opreli“ trochu tvrdšie, namiesto klasického táboráku z nepoužiteľných zvyškov korábu neba sa konala malá oprava v dielni za výdatného použitia zázraku zvaného Purex. Neskôr sme zmenšili vzpätie uší krídla, pridali výstuhu až do ucha či úplne zmenili krídlo na klasické V s krídelkami po celej dĺžke rozpätia. Tým Junior dospel a stal sa plnohodnotným lietadlom. My sme tiež dospeli a dúfam, že právom sa môžeme nazývať pilotmi RC lietadiel. Junior splnil to, čo sme od neho očakávali. Že nás naučí lietať, že nás naučí pristávať, že nás naučí reagovať vo vzduchu na rôzne situácie. A to všetko za minimálnych nákladov a minimálneho rizika totálnej deštrukcie pri sebemenšej chybe pilota alebo nedostatku skúseností. Ako sa to stávalo našim bývalým klubovým kolegom so spaľovákmi.

Medzi tým Vlado postavil Dromadéra, samozrejme z Depronu, C-160 Transall, krídlo z Depronu, pred dokončením je Variant, krídla z Depronu. Lieta aj Hornet, z Depronu. Jednoducho extrudovaný polystyrén sa nám javí ako veľmi univerzálny a stavebne nenáročný materiál s jednoduchým spracovaním, ktorý zabezpečuje modelom vysokú pevnosť a nízku hmotnosť. Samozrejme, že občas treba konštrukciu vystužiť. Používame balzu, pretože mne osobne sa pri slove „uhlík“ po tých rokoch špičkového jazdenia s autami ježia chlpy na celom tele. A kombináciou balzy a Depronu sa dajú postaviť neuveriteľné tvary!

S jednosmernými motormi máme bohaté skúsenosti z čias autíčiek, rovnako tak s batériami NiCD či NiMH. A nabíjačky. Vieme tieto motory používať a v prípade potreby z nich vyžmýkať neuveriteľný výkon. Takže pri prvých letoch sme nemuseli riešiť správanie sa modelu vo vzduchu, polohy jednotlivých kniplov a ešte sa venovať pokašliavajúcemu motoru. Motory máme jednoducho prečítané, „bang-bang“ ovládanie kniplov nám tiež nehrozilo, tak sme sa mohli sústrediť na tretiu osu a let samotného modelu. Na rozdiel od „klasických“ leteckých modelárov, ktorí sa museli učiť zaobchádzaniu s akumulátormi, nabíjačkami a motormi, my sme sa museli naučiť „len“ lietať. Všetko ostatné máme dávno v malíčku.

Dnes mi nerobí problém odpovedať si na otázku, prečo lietam s modelmi lietadiel.
Pretože mi modelárstvo opäť prináša radosť.

A prečo lietam „len“ deproňáky a jednosmerné motory?
Pretože Depron mi umožní rýchlo a jednoducho postaviť model lietadla a plechové motory s NiMH akumulátormi mi umožňujú toto všetko lacno prevádzkovať.

Zatiaľ sa ešte stále mám vo vzduchu čo učiť. A mám pocit, že ako cvičebné náradie mi deproňáky ešte chvíľu vydržia.

Ďusi
DepronTeam Veľký Krtíš