Seriál Brno – Březí 2010-2011 M 1:18

Tento zimný seriál sa jazdil pod názvom Brno-Březí-Hodonín, no pre mňa sa scvrkol na Brno-Březí, v Brne som stihol len jeden pretek, ostatné som jazdil v Březí pri Mikulove. Prvé dva som vynechal.

Březí je malá dedina kúsok od Mikulova a sokolovna (kombinácia telocvične a kultúrneho domu s divadlom a kinom) je hneď na jej začiatku. Keď som prvý raz krátko pred ôsmou ráno zaparkoval s autom so slovenským číslom, trochu som vzbudil rozruch a rozpaky odpoveďou na otázku, ako dlho som cestoval. „Desať minút“, som odvetil, čo bola aj pravda, lebo som po práci nocoval v penzióne v Břeclavi a fakt som to mal na dráhu len desať minút.

Povrch dráhy tvorí kordový červený koberec, ktorý má výborné smerové vedenie, čo je výhoda, pokiaľ rovinka nie je krížom cez koberec alebo nepotrebujete zatočiť… Mantinely tvoria pružné plastové pásy, fixované drevenými hranolmi so suchým zipsom ku kobercu, výborne vedúce model v prípade kolízie. Sú dostatočne vysoké na to, aby model nemohol preskočiť do vedľajšej dráhy alebo protismeru a súčasne sú šetrné ku karosérii. Pravda, pokiaľ organizátor omylom nenapojí na niektorom mieste pás opačne, tiež som si tam natrhol karosériu. Potom už musí pretekár dávať pozor, aby na takom mieste nevybočoval z dráhy.

Pretekári riadia modely z pódia a majú dobrý výhľad na celú dráhu. Dráha je celkom krátka a dynamická, ale prišiel som na to, že mi takáto vyhovuje viac, ako veľa roviniek. Človek musí stále model riadiť, veľa miesta na predbiehanie tam nie je, takže človek si musí počkať na vhodný okamih a miesto, ak nechce riskovať zbytočnú kolíziu s predbiehaným súperom a tým stratu času a často aj pozície.

Z pohľadu pódia je napravo miesto pre stoly, takže s depom nie sú žiadne problémy, je sa kde rozložiť a pripojiť predlžovačku na 220 V pre nabíajčky a stolné lampy.

K pohode jazdcov prispieva aj slušne vybavený bufet, kde nie je problém dostať dobrú kávu či čaj alebo niečo pod zub, štandardne k párkom býval aj chutný guláš či nejaká sladkosť. Šikovná bufetárka všetko zvládla s úsmevom na tvári.

O prvom preteku 8. januára 2011 som napísal osobitný článok s fotografiami, vtedy som štartoval s originálnam Scalpelom 129 mm a bol to môj tretí pretek. Celú sezónu som odjazdil s „plechovým“ motorom MIG280, v Březí v kategórii so striedavými motormi 3000 kV, ktoré sú výrazne silnejšie a medzi osemnástimi jazdcami som skončil šestnásty.

Na tejto dráhe v Brně-Bosonohách som predstavil nový Scalpel s predĺženým rozvorom 148 mm na šesťčlánkovom spodnom plate. Pretekalo sa v stiesnenejších priestoroch, ako v Březí a aj keď sa mi zdala dráha kľukatá, jazdilo sa mi dobre. Na novom aute som v podstate musel nastaviť iba zbiehavosť ľavého predného kolesa. No a naučiť sa s ním jazdiť. Zmena rozvoru a aj ťažiska bola cítiť, a moje laborovanie s nastavovaním vysielača a parameteov auta si všimol aj Lukáš Diblík, uznávaný konštruktér malých modelov. Spýtal sa, či si môže auto požičať, poprosil o vypnutie exponenciálov v riadení a po pár minútach za auto poďakoval so slovami, že to nejazdí zle. No keď to nejazdí zle Lukášovi, tak to nemôže jazdiť zle ani mne a učil som sa jazdiť bez exponenciál. Kupodivu to fakt nebolo zlé.

Tento seriál sa jazdí na čipy a meranie AMB, takže som si musel na každom preteku jeden požičať. Na tejto fotke je žltý. Celý pretek som sa v podstate učil s autom jazdiť, ale výsledok ma veľmi prekvapil. Na všetkých doterajších pretekoch som za svojho najväčšieho súpera považoval starého pána Hrnčířa, s ktorým som dokázal uhrať nejaké to kolo, občas ho aj predbehnúť, ale v konečnom dôsledku so svojou štvorkolkou a strieďákom skončil vždy predo mnou. V Bosohohách sme rozjazdy jazdili osve, stretli sme sa až vo finále B. Keď som mu v priebehu desiatich minút dal prvé kolo a predbehol ho jednoznačne a nedal mu šancu ma pri tom „skosiť“, ako to bolo vždy často, prekvapilo ho to (stál vedľa mňa), rovnako ako druhé kolo, ktoré odo mňa dostal. V druhej finálovke sa všetko zopakovalo, starý pán dostal so svojou štvorkolkou od dvojkolky dve kolá a bol prekvapený. V tretej finálovke sa znova všetko zopakovalo, len pán Hrnčíř už nebol prekvapený.

Jazdenie s novým modelom je úplne iné, také pokojnejšie. Výrazné zvýšenie výkonu na dráhe ma potešilo (veď preto som nový model staval) a ešte viac porážka pana Hrnčíře. V Bosonohách sa mi jazdilo veľmi dobre a rád sa sem kedykoľvek vrátim. Po tomto sobotňajšom preteku ma však čakal presun na nedeľňajší pretek v Pozděchove, na ktorý som sa tešil nemenej.

Do Březí som sa ešte vrátil, jeden pretek sa jazdil za Brněnský, jeden bol plánovaný. Tradične dobré prostredie, tradične dobrá partia. Len na poslednom preteku bol cítiť koniec sezóny a teda nízka účasť. Za dobrého počasia totiž väčšina jazdcov preteká s väčšími modelmi, či už elektro alebo spaľovacími a halové modely 1:18 berú len ako spestrenie zimnej sezóny.

Neustále zlepšovanie výkonov počas celej sezóny bolo poznať, aj keď som mal občas pocit, že nový model je sem trochu dlhý. Špičková bola prvá jazda posledného finále B, jednak že som svojmu etalonovému súperovi nadelil za desať minút šesť kôl, jednak že som vo vyrovnanom súboji štyroch jazdcov pár minút viedol a napokon skončil kolo za víťazom a pár sekúnd za nasledujúcimi dvomi pretekármi. V druhej finálovke som po kolízii čakal na súpera a pritom mi Milan Parák pri nasadzovaní nešťastne stúpil na auto. Zvuk to bol príšerný, no ako ukázala kontrola po jazde v depe, nič sa nestalo. Len mi zohol kasňu, takže som po jednom kole pri ňom zastal, nech mi ju napraví a pri tom, všetkom som stratil šancu bojovať o lepšie umiestnenie.