Po takmer roku som sa znova dostal na pretek modelov autíčiek. Pre mňa samotného to bola veľká výzva, jednak ako som na tom zdravotne a jednak, čo všetko sa budem musieť znova učiť (pred koncom sezóny) a ako je na tom starý podvozok.

Z hľadiska zdravotného je najväčším problémom nasadzovanie, pretože je potrebné sa pre model zohnúť a to rýchlo. No a môj chrbát neznesie ani prudké pohyby ani zohýnanie. Takže som si so sebou zobral nasadzovača, resp, nasadzovačku. Zrejme to bol jej valentýnsky darček pre mňa, pretože modely jej nič nehovoria a na preteky so mnou nechodila.

Týždeň pred pretekom som skontroloval stav modelu, vyčistil a namazal guličkový diferenciál, pripravil nové pneumatiky a precykloval od apríla minulého roku odložené lipolky (v Storage režime…). Všetko sa zdalo byť v poriadku, tak som o pol štvrtej ráno vyrazil smer Morava.

V treskúcej zime (na diaľnici pri Malackách bolo nadránom -23°C) sme pred kulturák v Březí dorazili pár minút pred usporiadateľmi, čo znamenalo, že pokiaľ sa oni rozložia, ja môžem skúšať, ladiť a možno aj trénovať. V sále bolo +15°C…. Tak som namazal pneumatiky, dobil lipolku a dal sa na dráhu vyskúšať „zač je toho loket“.

Poviem vám, prvé kolá boli všelijaké a bol som vďačný za milosrdné pružné a hladké mantinely. Postupne som si začínal zvykať, ani nie zrýchľovať, ako menej narážať a snažil som sa udržať v ideálnej stope, aby som robil čo najmenej chýb. Ale ono sa to povie po desaťmesačnej pauze medzi súpermi, ktorí jazdia od októbra a poniektorí jazdili aj s veľkými modelmi celé leto… Navyše, medzi 12 prihlásenými pretekárkmi v kategórii Stock sme boli len dvaja s modelom 2WD, teda pohon len zadnej nápravy, a s motorom MIG280 jednosmerným. Ostatní jazdili štvorkolky a s motormi striedavými 2650 alebo 3000 kV. Teda so značnou konkurenčnou výhodou.

Modely M 1:18 sa v Českej republike jazdia skôr ako oblastné preteky a v každej oblasti majú trochu odlišné technické parametre. Po skončení používania motorov M150 a päťčlánkov NiMH 1300 sa zdal ideálnym motorom MIG 280 a dvojčlánok LiPol. Jeho kvality potvrdila aj legendárna šesťhodinovka v Polnej. Neskôr prišli niektorí s návrhom striedavého motora 3000 kV, ten sa ale ukázal ako výkonnejší, ako štandardná MIG 280 a od tejto sezóny sa používajú v niektorých kluboch motory 2650 kV. Len ich nie vždy dostať… A tak Stock niekde znamená MIG 280, niekde strieďák 3000 kV a niekde 2650 a niekde všetko dokopy…. Je jasné, že „plechovka“ je v tejto zostave najslabším členom, no má aj svoje výhody, najmä silný a hlavne plynulý záťah z nízkych otáčiek, tedy v technických pasážach a vo výjazdoch zo zákrut. Tu strieďák trochu drhne, no zase na rovinkách a rýchlych pasážach má strieďák navrch, najmä tá 3000. Ja som si vybral „plechovku“ nie len pre jej nízku cenu, ale hlavne, že u strieďáku som predpokladal postupné zvyšovanie výkonov a rýchlostí, ako sa to jazdí na Slovensku a tomu som sa chcel vyhnúť. V Čechách a na Morave tomuto podľa mňa nepriaznivému trendu bránia úzkymi (0,8 až 1,2 širokými) dráhami s množstvom zákrut, kde motory s 5000 alebo 8900 kV nemajú šancu. Navyše štvorkolky s aku 1100 až 1300 majú hmotnosť cez 400 gramov, na rozdiel od mojej zadokolky s aku 500 mAh len 300 gramov, čo sa prejavuje pozitívne práve v technických pasážach.

Do začiatku rozjázd som si stihol dať tri tréningové jazdy a nastaviť rejdy, tvrdosť predného pruženia a potvrdiť, že gumy som vybral správne. Rozjazdy sme jazdili v troch skupinách po štyroch, tri jazdy na šesť minút. Kolegovia pretekali, ja som sa učil jazdiť. No už po druhej sérii bolo jasné, že posledný nebudem. Aj keď pomalší, dokázal som sa vyhnúť súperom v kolíziách, minimalizovať vlastné chyby a občas niekoho aj predbehnúť. Po troch jazdách (do úvahy sa berie najlepší výsledok zo všetkých) som skončil desiaty, teda jazdil som B-finále a štartoval zo štvrtého miesta. Na prvý pretek po marodke medzi už ostrieľanými borcami nie zlý výsledok.

Štyri finálové jazdy na osem minút pre šesť modelov na dráhe otestujú pilota. Potešilo ma, že môj „odveký súper“ Honza Hrnčíř štartoval z pozície za mnou. Zle sa totiž predbieha, vždy obiehajúceho zostrelí. Napriek tomu sa mi podarilo obehnúť ho v každej finálovke aspoň šesťkrát. Za sebou som nechal aj ďalších jazdcov. V prvej finálovke som najazdil 38 kôl a skončil tretí, v druhej tiež. Moje sebavedomie začalo rásť. V každej jazde som najazdil rýchlejšie najrýchlejšie kolo aj priemerné. Do tretej jazdy som si zvýšil obmedzovač regulátora zo 68 na 70%. No krátko po štarte som dostal ranu zozadu a podľa zvuku, šíriaceho sa z auta, bolo jasné, že budem rád, ak dojazdím. Po skončení sa potvrdilo moje podozrenie, náraz posunul motor a väčšie vôle v prevode nie len že bolo počuť, ale aj cítiť. Väčšie straty v prevodoch spomalili auto a aj som dobíjal viac do baterky. A skončil piaty. Najazdil som takmer rovnako, ako v druhej finálovke, no súperi sa zlepšili. Našťastie prevod zostal nepoškodený, čo sa ale nedá povedať o axiálnom ložisku, malinko drhlo, ale pred koncom preteku som ho už nemenil, s tým, že kompletný servis si urobím až doma.

Po troch jazdách som bol na desiatom mieste. Teda boli sme tam dvaja. Rozhodnúť mala štvrtá jazda, počítajú sa tri lepšie. Zvýšenie rýchlosti o dva percentuálne body stačili na to, aby ma na rovinke neobiehali a v technickej časti som obiehal ja alebo utekal súperom, pričom svoj náskok som si udržal aj na rovinke. Kolíziám sa ale nie vždy dokážem vyhnúť a tak som skončil štvrtý. Hm…

Po spočítaní výsledkov som nakoniec obsadil deviate miesto. Nechal som za sebou ľudí, ktorí ma vlani kedykoľvek porazili… Priznám sa, že som čakal horší výsledok, ale keď som videl, ako na mňa v technických pasážach nemajú, ani výkonom ani jazdenou stopou, potešilo ma, že som to za ten rok nezabudol a že aj auto ma poslúcha. Ešte zopár pretekov a môžem smelo koncom apríla na Medzinárodné Majstrovstvá ČR do Polnej 🙂

Škoda len, že v Březí sa už tento rok jazdiť nebude. Je tam skvelá dráha, výborný bufet a dobrá partia. A aj keď mi cesta na pretek trvá štyri hodiny, prídem tam rád kedykoľvek.