V sobotu 8. novembra 2014 som sa zúčastnil preteku automodelárov v športovej hale vo Valalikoch pri Košiciach. Prihlásil som sa do kategórie 1:18 s jednoduchou ambíciou: neskončiť posledný a mať stratu na víťaza maximálne 20%. Vzhľadom na päť prihlásených v tejto kategórii vrátane mňa sa dalo tušiť, že splnenie týchto cieľov nemusí byť jednoduché. S ohľadom na nadpis článku by som tu mohol tento report ukončiť. No nedá mi to nepochváliť sa podrobnejšie 😉
Deň začal tým, že som vstal o tretej ráno, aby som po raňajkách mohol vynosiť kufríky do auta a vyraziť smer východ. Sú to už roky, čo sme takto zavčas ráno vyrážali do metropoly Východu na automodelárske preteky. Tento raz som išiel sám, nikto z klubu ma nechcel sprevádzať, ale myslím si, že je to ich škoda. Pretože bolo možné predpokladať hmlu na cestách a tiež som chcel prísť skoro ráno, ešte pri stavaní trate, aby som mohol nie len čo najviac trénovať, ale mal čas sa aj porozprávať s dávnymi priateľmi, vyrážal som o štvrtej ráno. Cesta však bola v pohode a aj vrátane mojich troch zdravotných prestávok som dorazil pred športovú halu krátko po siedmej hodine ráno. Nabudúce môžem vyraziť kľudne o polhodinu neskôr.
Pred halou už stál hlúčik mojich kolegov a priateľov a po privítaní sme začali nosiť svoje vybavenie z áut dnu, kde už v piatok večer stihli postaviť dráhu, takže po postavení stolov, zapojení predlžovačiek na elektriku sme mohli začať trénovať dráhu.
Na fotenie som si zobral len malý kompakt a na snímkach je to znať. V hale so slabším osvetlením a s rýchlo sa pohybujúcimi autami mal foťáčik problém. Nabudúce si zoberiem lepší fotoaparát.
V športovej hale s malým parkoviskom vpredu je rozľahlá plocha pre dráhu a na boku dosť miesta pre stoly pretekárov. Nad depom je balkón s prístupom z dvoch strán, odkiaľ pretekári s dobrým výhľadom na dráhu riadia svoje modely. Na chodbe je dobre prístupné WC a umyvárka s mydlom, čo oceníte po údržbe auta po skončení jazdy. Organizátori tu tiež umiestnili prenosný elektrický kompresor na ofukovanie modelov od prachu a zvyškov kobercov.
Koberec Košičania doviezli nový a myslím, že veľmi kvalitný. Aspoň mne sa na ňom dobre jazdilo a aj ostatní pretekári aj v iných kategóriách si ho pochvaľovali. Sem tam sa ale nejaké zvyšky z neho zostali pod karosériou a nejaké vlasy na hriadele k ložiskám. Preto som musel po každej jazde zložiť ľavé zadné koleso, vysunúť hriadeľ, odstrániť vlasy a znova zložiť.
Po krátkom tréningu, prezentácii a otvorení súťaže začali rozjazdy na päť minút. Po dvoch skupinách DTM sme jazdili my, myšičky, ako nás na štart zvolával Štefan Tauber. Po skončení jazdy som stihol zísť dole z balkóna, zložiť karosériu, pripojiť lipolku na nabíjačku a ísť nasadzovať buggynám. Po nich ešte jazdili formulky, takže som mal dosť času na údržbu svojho Scalpela. A fotografovanie.
Dráha bola na koberci vyznačená drevenými hranolmi, zošrobovanými k sebe, takže mantinely vydržali aj náraz od modelov. Bola pripravená pre jazdenie všetkých modelov 1:10 aj 1:18, takže o dosť širšia, ako som bol zvyknutý jazdiť v Čechách, ale o niečo užšia, ako som bol jazdiť v Banskej Bystrici. Aj napriek malej členitosti pre osemnástky sa mi jazdilo celkom dobre, len som po prvej rozjazde zrušil obmedzenie regulátora na 80% vo vysielači. Postupne som získaval istotu a takmer všade som jazdil s obmedzovačom na plný plyn. A súperi mi unikali. Po prvých dvoch rozjazdách som držal štvrtú priečku. Aj to len preto, že jeden zo súperov mal technické problémy.
Potom ale došlo k poruche počítača a tuším dve hodinky sme mali voľno od pretekania. Niekto trénoval, niekto opravoval a ladil autá, a ja som venoval čas debatám so starými známymi. Potom sme začali opäť pretekať a na návrh usporiadateľa sme sa dohodli, že nakoľko nie je možné v obnovenom softe zahrnúť uskutočnené prvé dve rozjazdy, pôjdeme pretek nanovo s dvomi rozjazdami a tromi finálovými jazdami.
Keďže som odblokovaním omedzovača výkonu nevedel model viac zrýchliť a motor po skončení jazdy nemal ani teplotu tela (súper nameral digitálnych 31°C), ale stále som sa cítil na dráhe pomalý, vymenil som pastorok za o zub väčší. Dovolil som si to aj preto, že sa mi podarilo o pár desatiniek sekundy zlepšovať čas najrýchlejšieho kola a súčasne výrazne zlepšovať priemerný čas na kolo. Ten mi kazili najmä chyby na dráhe, ktorých som robil stále menej a menej a občasné kolízie so súpermi, keď som zle odhadol nie len správanie sa svojho modelu a úroveň svojej nervozity z predbiehania, ale aj úmysel a trajektóriu modelu súpera. Navyše tu nie je povolené používať spiatočku, preto keď som skončil u mantinelu, spôsobne som pár sekúnd čakal na nasadzovača, aby som nedostal penalizáciu.
Pravidelne som striedal obe svoje baterky, päťstovku aj osemstovku a dobíjal som po jazde (päť minút plus štyri kolá pred štartom) cca 200 mAh.
Do finále som štartoval z tretej pozície. Podľa mňa dobrá pozícia, nie blízko zákruty, nie od nej ďaleko. To mi umožňovalo vypáliť z miesta a nájazd slušnou rýchlosťou, v nej už som nepotreboval ostrú akceleráciu, rýchlosť už som mal. Keď som sa po krátkej chvíli dostal na prvú pozíciu, chvíľu som to pripisoval problémom súperov a ich kolíziám. No snažil som sa nerobiť chyby a jazdiť čo najrýchlejšiu stopu. Aj napriek jazdeckej chybe som svoju pozíciu uhájil, súperov občas obehol, keď sa vybúrali, občas na rovinke, občas v zákrute a celkom sa mi to páčilo 😉 Po skončená mi Pavel Bálint povedal, že mu chýbalo tak pol minúty a bol by ma mal. Skončil totiž štyri sekundy za mnou 🙂
Po odjazdení fináloviek Buggy, ktoré sme nasadzovali, aj formulí a DTM sme nastúpili na našu druhú finálovú jazdu. Štart sa mi opäť vydaril, jazdilo sa mi fajn, ale v tejto jazde som mal dve kolízie, stál som pri mantineli a čakal na nasadzovača a skončil niekoľko sekúnd za Paľom Bálintom. Takže sme si miesta vymenili. Čo ma mrzelo oveľa viac, mal som menej kôl, ako v prvej jazde. Keď som nasadzoval druhú finálovku buggy, pomaly mi to začínalo dochádzať. Mám jedno prvé a jedno druhé miesto. Rovnako ako Paľo. Niekto, kto je tretí, by musel vyhrať a ja byť štvrtý, aby ma predbehol. Takže sa rozhodne medzi mnou a Paľom.
Tak ako pred každou jazdou som vyčistil podvozok, stránil chlpy z koberca, dobil baterku. Vo finálovkách som komplet vyčistil a premazal guličkový diferenciál, pretože začal jemne drhnúť. Zrejme dôsledok častých nárazov bokom do mantinelu na vzdialenej rýchlej rovinke. Guličky vymením až doma. Samozrejme som včas namazal zadné pneumatiky. V tréningu sa ukázalo, že predné mechovky strednej tvrdosti sú akurát, ale na tunajšiu dráhu sú zadné mäkké pneu málo, treba ich mazať. Potom už auto jazdilo naozaj skvele.
Na štarte do tretej finálovky som si dal naozaj záležať. Oplatilo sa. Vyhol som sa autám predo mnou, možno išiel lepšou stopou, možno mal lepšie srdce, v tretej zákrute som bol na prvej pozícii. Dával som si pozor na stopu, udržiaval tempo, opatrne predbiehal súperov na rovinke i v zákrutách. Neviem, či počas piatich minút ma Paľo Bálint predbehol a ja mu to potom vrátil, ale v cieli som bol na prvom mieste! A dve víťazné finálovky aj bez ohľadu na jedno druhé miesto v súčte dávajú víťazstvo v preteku! Tak tento pocit už som pekných pár rokov nezažil. A verte, že je to pocit príjemný. Najmä keď som vysielač nemal v ruke poldruha roka!
V preteku som bol jediný s modelom 2WD, ostatní štyria jazdili štvorkolky. V depe môj upravený Scalpel od Robitronic vzbudzoval pozornosť najprv svojou subtílnosťou a neskôr aj jazdnými výkonmi. A tiež pohonom. Mám v ňom jednosmerný motor MIG 280 v strednej výkonovej verzii Sporting, pravidlá zakazujú akúkoľvek jeho úpravu. Smiešne malý dvojčlánok 500 mAh vzbudzoval najprv úsmev, neskôr rešpekt.
Súperi svoje štvorkolky 1:18 tiež poháňali motorom MIG 280 a myslím, že zo začiatku sa na mnou preferovaný pohon pozerali s dešpektom, ale po odjazdení tohto preteku spoznali jeho výhody i dostačujúci výkon na zaujímavú jazdu aj na dlhej a širokej dráhe. Na úzkych dráhach by to bola väčšia zábava, to by nás ale muselo byť aspoň dvadsať, aby sa oplatilo organizovať pretek len pre osemnástky. Možno ale naše vystúpenie na druhom preteku Košického zimného pohára 2014/2015 presvedčí viacej ľudí, že jazda s osemnástkami je zábavná, vzrušujúca a pritom nesmierne lacná! Vyrovnané výkony rovnakých motorov ponúkajú vzrušujúce súboje na dráhe a dávajú vyniknúť jazdeckému umeniu každého jazdca. A hoci modely 2WD aj 4WD majú odlišné jazdné vlastnosti, každý druh má svoje výhody aj nevýhody a podľa mňa kľudne môžu jazdiť spolu, kým nás nebude aspoň šesť v každej kategórii.
Na preteku som mal aj svoju sadu dielov a karosériu na formulu a ukazoval som ju kolegom. V hale sa jazdila formula 1:10, čo bola jediná desiatková 2WD kategória. Dvojkolky aj štvorkolky vyžadujú odlišný štýl jazdenia, aj preto sa bránim jazdiť väčšie modely. Na tie osemnástkové formulky by som sa ale predsa len asi dal, ak by sa pridali ďalší a našiel by sa spôsob a termíny organizovania pretekov. Hoci aj s veľkými autami spolu. Veľká formula by predsa len vyžadovala nákup úplne všetkého, okrem prijímača a regulátora, malá len karosérie…
Na preteku som sa dozvedel aj jednu nie dobrú správu. Decembrový pretek sa prekladá z ohláseného termínu šiesteho na termín trinásteho. Presne vtedy je plánovaný aj pretek v Karloviciach, takže budem mať o jeden tréning na Majstrovstvá menej, ak na Morave tiež nezmenia termín… V prípade kolízie termínov však rozhodne volím Valaliky. A nie len preto, že je to bližšie 😉 Je to skvelý pretek na výbornej dráhe a v dobrej atmosfére. Úzku dráhu natrénujem až na Majstrovstvách.
Kompletné výsledky preteku nájdete na stránke košického klubu, odkiaľ som si požičal aj záverečnú fotku:
Po skončení preteku a zabalení celého vybavenia do auta som s ostatnými počkal na vyhodnotenie preteku, pre mňa zvlášť príjemné. A takto vyzerá pohár za prvé miesto v susedstvo pohára zo seriálu na Morave u mňa doma:
Tak ako, budeme jazdiť osemnástky?
Komentáre