Deň detí v Lesenicach je už tradične posunutý na prvú júlovú nedeľu prázdnin. Tradičným účastníkom zábavného dňa je aj Model-Klub Veľký Krtíš. Jednak sa dlhé roky poznám s dnes už bývalým starostom a jednak v tejto obci už tri roky učím malých žiakov narábať s internetom na miestnej základnej škole. Toho roku sme sa však zúčastnili v oklieštenej zostave a nakoniec nás to ani tak nemrzelo.

Podľa plánu dohodnutého so starostom sme mali svoje vystúpenie začať o 16:00 a malo trvať necelú hodinu. V zostave nám chýbala stíhačka a jej pilot, ktorý je v zahraničí a má sa osobne stretnúť so Stevom, ďalší sa odsťahoval mimo mesto a deti sú rozbehané po prázdninách. Suma sumárum traja piloti a dvaja pomocníci, to vyzeralo byť na husto. Zobrali sme so sebou dva Juniory, Lazzy Bee, Elektrovetroňa a Transalla spolu s elektrobuggy a neodmysliteľnou raketou. Po príchode na miesto sme postavili stan, zložili modely a dobili batérie.

Náš štart sa neustále odkladal. Raz pre vystúpenie kúzelníka, ktoré nemalo konca kraja, lúčil sa trikrát a trvalo mu to dva razy tak dlho, ako bolo ohlásené. „Odstrel“ asfaltových holubov sa tiež jednak opozdil jednak natiahol a vôbec sme nemali v úmysle štartovať proti vetru rovno do zóny streľby. Stačilo vlani že sme museli cez túto zónu nalietavať na pristátie…

­Pred šiestou večer konečne prišiel náš čas. Z bezvetria sa opäť stal mierny vánok, našťastie správnym smerom. Ujal som sa mikrofónu, predstavil svoj klub aj modely a požiadal účastníkov, aby opustili z dôvodu bezpečnosti ihrisko. Ako by som hrach na stenu hádzal. Svoju žiadosť som niekoľkokrát zopakoval, no nikto z usporiadateľov nedokázal udržať trávnik prázdny.

Tradične sme začali raketou. Po nej odštartoval Miro K. v krídelkovým Juniorom a za ním brada s Lazzy Bee. Ako sa ukázalo, model mal problémy s pohonom a tak bol let krátky. Do vzduchu som šiel ja s ušatým Juniorom a medzitým brada s Mirom pripravili na štart Transall. Po piatich minútach som sadal a uvoľnil plochu dvojmotoráku. Miro sa napriahol a hodil. Transall, ako vždy, letel perfektne a perfektne aj pristál. Niekedy to vyzeralo dosť napäto, ale Transall sa na futbalové ihrisko zmestí.

Po ňom sme šli do vzduchu najskôr ja s Elektrovetroňom a hneď za mnou Miro s Juniorom. Nad ihriskom to fakt nosilo a za chvíľu som bol v dvesto metroch. Dostať sa dole bol dosť problém. Nakoniec sa mi to celkom podarilo, len som dosť dlho sa snažil vytratiť výšku nad záhradami pri ihrisku, no aj tak som nalietaval nad bránou ešte dosť vysoko na to, aby som mal problém dosadnúť na trávu. Dal som ešte jedno kolo v asi 4 metroch a znova sa pokúsil pristáť, no ako som spomínal, nejaké deti behali po ihrisku v jeho druhej polovici a aby som ich pri pristáti nezranil, otočil som sa a po porade s bradom som skúsil pristát po vetre, smerom k nám. Bol som však dlhý a narazil som do svojho zaparkovaného auta za ohradou. Výsledkom je odlomené a pochrámané ucho a narazané druhé.

Elektrovetroňa som si postavil aj preto, aby som sa naučil s vetroňom pristávať. Už minule som tu zapichol a prevrátil Rival Shorta do trávy, keď som bol opäť dlhý a nechcel som naraziť do zábradlia. Oprava smerovky netrvala dlho. Toto ihrisko je pre mňa akési smolné. Jedno ucho vymením komplet, druhé je ľahko opraviteľné. Vidím to na 4 návštevy v dielni. A pre istotu postavím ešte jedno krídlo 😉

S kolegami sme sa zhodli, že sme zrejme už v tejto obci „okukaní“ keď sem chodíme každý rok, aj že sme zvyknutí na inú organizáciu. Vstúpenie mladých karatistov bolo zaujímavé, naše modely náročné ale ľudí najviac zaujala nejaká „číňanka“ z bailanda. Ľudi bolo dosť, ako zvyčajne, len priebeh akosi uvoľnený.