Tak dnes sme rozbili čo sa dalo.
Ale nie, také zléto zase nebolo a Samo sa dokonca vyjadril, že už dávno si tak dobre nepolietal, ako dnes. Ani ja nie som nespokojný. Ale čosi sme dnes predsa len rozbili, čím sme pokrstili dva Juniory.
Dnes poobede sa pokazilo veľa vecí. V práci sa nedarilo, webserver štrajkoval, databáza bola celý deň neprístupná, dobre ma šľak netrafil, a tesne pred odchodom na letisko sa mi pokazilo ešte aj auto! Nejaký problém s elektrikou, auto v podstate išlo, len na prístrojoch bolo mrtvo. Všetky ručičky naľavo a všetky kontrolky zhasnuté. Rýchlo som mobilom presvedčil Mira, aby skočil do garáže pre svoju škodovku a o piatej už sme nakladali v mojej kancelárii nabité rádio a baterky, zašli do klubu pre moje éro, domov k Mirovi pre jeho a ešte k Samovi a hurá na letisko. Počasie našťastie vydržalo, nie ako včera, a vietor bol len slabý. Na letisku sme vyložili špiona (na vietor) a poskladali lietadlá. Miro, ako má vo zvyku, štartoval ako prvý. Je nejako rýchly ten chlap, na letisku určite. Za chvíľu som bol vo vzduchu aj ja. A hneď aj na zemi. Baterka vydržala len 3 minúty, zrejme som čosi pobabral pri nabíjaní.
Netrvalo dlho a na zemi bol aj Miro. Stihol som len zaregistrovať čudný zvuk (poznáte to z filmov, letecký nálet, kedy sa pri strmhlavom lete odľahčí vrtuľa a motor rozbehne do vyšších otáčok) a vidieť koniec špirály Mirovho Juniora. Zapichol to kolmo do trávy.
Obhliadka ukázala len rozbité čelné okno, odlomenú smerovku a zlomenú vrtuľu. Keďže náhradná ostala doma a nové prídu len zajtra, Miro dolietal. Miro sa priznal, že to bol pád „na ruky“ a ako povedal, keď sa už cítiš ako frajer, že to už vieš, vtedy spadneš.
Dlho som nebol hore ani ja. Vo výške asi 30 metrov pri nácviku zákrut sa zrazu odlomilo ľavé ucho! Sranda, poviem vám. Nedávno sme sa bavili so Samom, že U-krídlo má tu výhodu, že keď sa ľahké ucho odtrhne od obojstranne potiahnutého stredu, bude sa s tým dať ešte pristáť. A teraz to videl na vlastné oči 🙂 Síce na plný plyn a so smerovkou nadoraz a výškovka plné ruky práce, ale dalo sa s tým pristáť. Lietať nie, ale pristáť ako s Á-dvojkou, keď časovač vykopne výškovku. Sadol som do kukurice, to poškodené krídlo bol jediný problém.
Kým Miro opravil okno a zalepil smerovku, ja som prilepil ucho, odtrhnuté nie v mieste spoja, ale v materiále. Lietať som sa ale neodvážil, styroCeys sa mi ako rýchlopravárenské lepidlo predsa len nezdá, na toto určite nie. A tak som navrhol realizovať v leteckomodelárskej praxi to, čo sme pri našej dlhoročnej automodelárskej praxi používali často: zámenu dielov kompatibilných malosériových modelov. Miro mi požičal krídlo a ja som šiel do vzduchu.
Miro tvrdošijne riadi smerovku pravým kniplom, vraj zvyk z autíčiek. Ja som si rezervoval pravý knipel pre výškovku a (budúce) krídelká a smerovku mám spolu s motorom na ľavom knipli. Aj keď som dva roky lietal Rivala so starým Attackom a smerovkou na pravom knipli (trojkanálový prijímač), myslím si, že prišiel čas na zmenu a treba sa to jednoducho naučiť. Aj keď je teraz Miro vo vzduchu istejší, ja to dobehnem.
Skrátka Miro nechcel s mojou FC-16 a smerovkou na ľavom knipli do vzduchu s naším hybridom, tak som si polietal sám. A za ten čas som prišiel na mnoho nových vecí.
Som si myslel, že „tuposť“ na smerovku zapríčiňuje priveľké vzpätie uší krídla. Kým som nezistil, že inak reaguje na pravú výchylku a inak na ľavú. A nepozrel si nastavenie výchyliek na rádiu. Čo už, je to moje prvé programovateľné rádio. Opravil som výchylky na obe strany, ubral trochu z výchyliek výškovky a potom už som mohol smelo nacvičovať priblíženie na plochu, pristátie a v prípade, že som „dlhý“, pridať plyn a urobiť ešte jeden okruh. Začínam si byť istý, ale trénovať to ešte treba. Veď na to bol tento model postavený.
Pristátie na brucho, teda na moje lyžiny, je aj na asfalt príjemné a elegantné. Rovnako ako do nízkej trávy. Prípadný odskok, keď som už za súmraku zle odhadol výšku, je tiež mäkký a bezproblémový. Len si musím zvyknúť na ostrejší uhol klesania pri vypnutom motore, než má Rival Short.
Takže nakoniec to bol celkom príjemný letový deň. Ani tých triesok toľko nebolo. Veď nakoniec sú to polystyréňáky, z toho by lietali biele guličky 😉
Komentáre