Často o tom rozprávam (a kto z vás nie o tom, čo ho baví?) a často dostávam otázku, čo že to vlastne to hádzadlo je. A tak tu mám nejaké vysvetlenie a nejaké obrázky. Lebo radšej raz vidieť ako sto razy počuť

Hádzadlo je lietadlo. Bez motora bez riadenia. Letí teda „samo“. Ale aj to „samo“ je do istej miery ovládané, ba dalo by sa povedať, že naprogramované. Ale o tom neskôr. Normálne je to akýsi malý vetroň, ktorý môže mať podľa pravidiel rozpätie krídiel maximálne 600 mm a na súťaži je úlohou pretekára 10-krát vyhodiť model do výšky a pozerať sa, ako pekne pomaly kĺže k zemi za čo najdlhší čas. Súčet týchto časov dáva celkový výsledok pretekára a z nich sa určuje víťaz. Kto najdlhšie, ten najlepšie.

Letový čas sa meria do prvého kontaktu modelu so zemou, resp. prekážkou, najviac však 60 sekúnd na jeden let. V prípade, že viac pretekárov dosiahne rovnaký celkový čas, nasleduje rozlietavanie. Teda každý má jeden let (a ak sa nemýlim, ešte sa mi to nestalo 😉 teda to rozlietavanie) tak sa na každé rozlietavacie kolo predlžuje maximum zo 60 sekúnd vždy o 10 sekúnd navyše. Tak dlho, kým nie je známi víťaz.

Pretek by mohol byť teda rýchlo u konca. Desať hodení a šmytec. Kdeže. Pretekár má neobmedzený počet tréningových letov (mimo meracie stanovisko rozhodcov) a tiež nie je obmedzený počet modelov. Takže sa taktizuje. Okrem toho sa kecá, čo má kto nového, ako by sa mal ten ktorý model upraviť, aký model práve teraz použiť, či to „nosí“ alebo „nenosí“, čo sa chystá na ďalší pretek.

Ja osobne používam modely s rozpätím asi 350 mm na také rozcvičenie sa a na súťažné lety 480 mm modely. Ak je kľudný vzduch, tak je hĺbka krídla 85-90 mm (šírka krídla pri trupe), ak je vzduch nepokojný (turbulencia) tak mám modely s hĺbkou asi 70 mm. Doteraz som vždy používal modely s krídlami z plnej balzy (ľahké drevo z Equádoru), teda vybrúsené do profilu z dosky vysokej asi 6 mm. Ako nosník chvosta používam teraz uhlík, ktorý je ťažší, ako balzový či smrekový, ale pevnejší a nekrúti sa ani vplyvom vlhkosti. Kormidlá sú z balzy. Všetko poriadne lakované. Moje modely sú o niečo ťažšie (33-38 g) ako by mali byť podľa výkresu (30 g), ale sú aj pevnejšie. A možno sa musím naučiť šetriť pri stavbe lepidlom a lakom.

Modely sa vyhadzujú pod uhlom asi 45° s pravým krídlom skloneným k zemi do pravej zatáčky do výšky asi tak 15 m alebo pod uhlom asi 75° šikmo hore dopredu, kde sa preklopia po krídle. Potom pokračujú v ľavej zatáčke v kruhoch asi 30 m k zemi. Chce to cvik, pár modelov padlo za obeť nácviku štartov. Moje modely by mali lietať asi tak 45 sekúnd, čo aj robia, ale len za ideálneho počasia. Pokiaľ sa zhorší (čo je takmer vždy na preteku), tak lietajú tak od 25 do 35 sekúnd.

Na fotke vidíte mojich klubových kolegov s deckami z krúžku na tréningu. Miro (vľavo) drží v ruke model stíhačky z II. sv. vojny na pohon gumou, Miro (vpravo) zase raketu (100 m do výšky). Tretieho Mira v Klube nemáme, ak nerátam Mirovho (vpravo) syna. Decká majú v rukách svoje hádzadlá, rozpätie krídiel tak 280 až 350 mm.

Na súťaže chodíme do Rimavskej Soboty. Zíde sa tam vždy dobrá partia. Preteky bývajú aj v iných mestách, ale jednak sa nám nechce jazdiť ďaleko, jednak ani nie sme takí šampióni. Dosť sme si užili výkonnostného pretekania s modelmi automobilov, toto je pre nás relax. A je to dobré aj na kondičku, vlani som napr. nemal jarnú únavu. Počas tréningu človek nabehá aj 5 km po letisku. Najmä keď model nemá dobre nastavenú zákrutu alebo ho vietor odnesie trochu ďalej.

Celá sranda nie je finančne náročná. Ak nepoužijete uhlíkový nosník, tak detský model vyjde do 30 korún a dospelácky do 50, s uhlíkom do 150 korún. To sa dá, nie?

článok vznikol na jeseň roku 2002