V nedeľu 31. júla 200 sme si šli zalietať. Keďže sa poobede ortuť teplomera šplhala k štyridsiadke, hádzadlá a iné fyzicky náročné modely sme nechali doma, teda v klubovni, a na letisko sme si zobrali len elektrolety.

Išli sme už v tradičnej zostave, teda Miro, Vlado a ja a sprevádzal nás Miro mladší, syn staršieho Mira, ktorí zavítal na krátku dovolenku domov. Zostava modelov bola teda viacmenej jasná: malá Včela, veľká Včela a „môj“ Rival Short.

Rival bol po malej oprave výškovky, ktorú som naťukol v Leseniciach. Pri pristátí na ihrisku som z obavy pred nárazom do železného plota trochu viac potlačil a zapichol Rivala do zeme a ten sa prevrátil na chrbát. Zároveň som mal k dispozícii nový sedemčlánok NiMH 1100 mAh a bol som zvedavý, ako sa bude javiť.

Ako som sa dozvedel na letisku, po oprave bola aj veľká Lenivá včela. Vladovi vysadila elektronika po uvoľnení konektora napájania. Takže nás čakalo opatrné zalietanie dvoch modelov a skúška dvoch sád aku, aj Miro mal totiž nový pak, ako ja. Takže iba Vladova malá Včela bola v „pôvodnom“ stave. Pofukoval však slabý vietor a to nie je na tento malý model to pravé orechové.

V tej horúčave padol vhod slabší vietor pilotom, menej už modelom. Včela občas išla bokom, občas sa na malý plyn vo vzchuchu zastavila. Inak pohoda. Iba nechcela točiť doprava. Po pristátí sme našli príčinu. Odlomená prava patka na prevodovke. Sekunďák všetko napravil. Pri ďalšom lete sa ukázali problémy s motorom, aj keď vynechávanie motora, ako keby spalovák mal problémy s dodávkou paliva, sú u elektroletu čudné. No uvoľnený káblik na zadnom čele motora všetko vysvetlil. Neprovokovali sme viac a veľkú Včelu sme odložili.

Medzitým som samozrejme dostal do vzduchu aj Rivala. S trimom výškovky potlačeným až nadoraz sa dalo lietať a tak som si vychutnával výšku. S plynom na jednu tretinu som vydržal s novým akumulátorom hore vyše polhodiny. Moc sa mi dole nechcelo (priznám, pristátie s Rivalom mi moc nejde), ale šťava dochádzala, tak som musel. Vlado si ma doberal, že sa bojím, že už neodštartujem, lebo zase poškodím model. No pristál som ukážkovo, pekne pomaly proti vetru asi 3 m odo mňa. Tuším sa to konečne naučím 😉

Po upravení tiahla opravenej výškovky som znovu odštartoval. Požiadal som mladšieho Mira o zopár záberov a snažil som mu „zapózovať“ s oblakmi na pozadí. Ako sa nám to podarilo, posúďte sami na tejto sérii. Že to nie je žiadna sranda, vám povieme obaja. Nalietavať tak, aby bol model v dobrej pozícii a zároveň na peknom pozadí, na druhej strane sledovať ho natiahnutým ultrazoomom v hľadáčiku. Polhodinka vo vzduchu mi dala celkom zabrať a tak si to odnieslo pristátie. Chvíľková strata koncentrácie, zlý odhad výšky a vzdialenosti a tak som namiesto v tráve pristál v kukurici. Tri metre od okraja lúky a bez poškodenia modelu. Takže sa konal aj tretí let.

Vietor sa trochu upokojil a tak Vlado poslal do vzduchu aj malú Včelu. No stále to bolo na model s motorom 280 dosť silné, takže po chvíli radšej sadol na zem. Krátko pred devätnástou hodinou vietor zosilnil a tak sme to zabalili a vrátili sa do klubu. Vlado si neodpustil poznámku na moju adresu, že prvý raz vezieme Rivala späť nepoškodeného. Ja sa však tie pristátia naučím na jednotku, už mám pred dokončením Juniora 400 a hneď po ňom je na rade vetroň na 280 s prevodovkou. Samozrejme z Thermoporu. Ako stvorený na tréningy najmä nízkych preletov a pristátí.

Fotky z „Tropického lietania“ nájdete tu. Aby som nezabudol, spotrebovali sme sedmoro sád akumulátorov a asi 4 litre tekutín.