V sobotu 27. augusta 2005 sa stretli priaznivci leteckých modelov na lúke pri obci Ilja pri Banskej Štiavnici. Nesúťažné polietanie pre radosť malo za cieľ predviesť svoje pilotné umenie a nové modely a utužiť priateľské vzťahy.
Tento rok sa stretnutia zúčastnila aj polystyrénová letka z Veľkého Krtíša.

Tri nové zalietané Juniory, malú a veľkú Lenivú Včelu a akrobata 3DFX spolu s piatimi pilotmi sme naložili do dvoch vozidiel a za oblačnej oblohy sme sa presúvali smerom na Štiavnicu dúfajúc, že predpoveď počasia meteorológom vyjde a že pršať naozaj nebude. A tiež som si chcel vyskúšať, ako sa jazdí autom v kraji, ktorý som už pár razy prešiel na bicykli.

Rozbalili sme svoj stan (doslova) pri autách, rozložili nábytok a náradie a poskladali stoly a zložili svoje modely. Omrkli sme ostatné modely a pomaly sa pripravili na prvé lety. Okrem elektroletov boli na ploche pripravené aj modely so spaľovacím motorom, od polomakiet po cvičné modely. Organizátor použil štipcovú metódu rozdelenia frekvencií a modelári ju rešpektovali, takže sme nemali žiadne problémy s rušením.

Havárie nás však neminuli. Zrejme únava materiálu spôsobila odtrhnutie chvostu peknej polomakety a pád na motor. Totálka, škoda pekného stroja. Ešte jeden pád vyzeral hrozivo, našťastie však piloti lietali len nad vyhradeným priestorom a pád na lúku znamenal len zničený model. Našim modelom sa havárie vyhýbali, ak nerátam také maličkosti, ako dva stratené príklopy batériového priestoru a ohnutý podvozok.

Naraz lietalo niekedy aj päť modelov, čo bolo treba zohľadniť a sledovať nie len svoj model, ale ako som už spomínal, ohľaduplní piloti si strážili svoj priestor a letovú hladinu a tak vo vzduchu ku kolíziám nedochádzalo. Aj keď raz som si už myslel, že ma ten zľava prilietavajúci motorizovaný vetroň už-už rozoberie na polystyrénové guličky a bude v lete snežiť…

Keďže okolo hlavy s Juniorom ešte lietať neviem a nad lúkou chcel lietať skoro každý, vybral som sa trochu vyššie. Keď ma zbadali kamaráti vysoko nad hlavou, jedni nechceli veriť, že je to môj model, druhí vyjadrovali obavu, či sa nebojím o tú polystyrénovú krabicu. Bezpečne som sa však vrátil na zem a pristál. Efektne na lyže, ktoré fungujú ako na asfalte, tak na tráve.

Vlado sa nechcel nechať zahanbiť a vyhnal svojho/Lacovho Juniora ešte vyššie. Klobúk dole, dvesto metrov to bolo určite. Prítomní si od začiatku obzerali naše biele stroje a nad faktom, že sú z polystyrénu, občas krútili hlavou. Rovnako ako pred časom my sme neveriacky krútili hlavou, ako môže model z polystyrénu lietať a aj niečo vydržať. Kým to Vlado nevyskúšal.
Modely lietajú a čosi vydržia. V bežnej prevádzke bez problémov a aj havárie sú veľmi ľahko opraviteľné. Pravda, keď je iná technológia stavby, ako býva v kraji zvykom, je iná aj technológia opravy a použité materiály a náradie.

Keďže vysokými letovými hladinami som v klube známy najmä vďaka Rivalovi, nemohol som sa nechať zahanbiť Vladom ani znechutiť Mirovou hláškou: „Máš trénovať pristátia a ty tu prevádzkuješ vyhliadkové lety“ a jednoducho vo veľkých stúpavých kruhoch nechal MIG 400 točiť naplno asi 4 minúty. Keďže sa mi nechcelo držať knipel celý čas, pomohol som si trimom a založil obe ruky za šiju. Čo neušlo zraku mojich kolegov a keď sa pozreli, kam smeroval môj zrak, teda kolmo hore, nechceli veriť. Chvíľu si mysleli, že je to vták, chvíľu pochybovali, že model ešte ovládam. Skromný odhad hovorí o výške cca 300 metrov.

Vysoké dosahované výšky spolu s letovým časom okolo 30 minút pri 10 minútovom motorovom lete, dobrá obratnosť a bezpečné pristátia zaujali mnohých účastníkov akcie a museli sme odpovedať na mnoho otázok. Zdá sa, že sme získali ďalších modelárov pre stavbu modelov z polystyrénu. A to ešte nevedia, aké modely chystáme stavať na jeseň.

Medzi našimi letmi predvádzal Samo svoj akrobatický model 3DFX so striedavým motorom. Je to iný štýl, ako má rada väčšina členov nášho klubu, ale treba povedať, že v rukách skúseného pilota je aj takýto model veľmi zaujímavý. Postavený je, ako inak, z polystyrénu.

Medzi našimi pokusmi o najdlhší, najkrajší alebo najvyšší let sme našli čas dať kniple vysielača do ruky aj Lacovi, aby sa presvedčil, že lietať s Juniorom nie je vôbec ťažké. Prvé krátke lety ako aj bezpečné pristátia to len potvrdili a tak môžem povedať, že máme v klube ďalšieho pilota.

Ako sa zrejme stáva v Štiavnici pravidlom, odchádzali sme z plochy nie len spokojní, ale aj poslední. Počasie sa totiž postupom času zlepšovalo a bolo by hriech opustiť takú dobrú plochu a nevylietať všetky baterky.
Pod Sitnom sa lieta naozaj perfektne a už teraz sa tešíme na ďalšiu akciu Banskoštiavnického klubu.

Ďalšie fotografie z Ilije 2005