Netajím sa tým, že rád jazdím s RC modelmi áut malých mierok v Čechách. A tak som sa tešil aj tento rok na Medzinárodné majstrovstvá Českej republiky mikromodelov automobilov. Po skúsenosti na zámku v Polnej, kde bol majstrák naozaj vydarený, ako aj nesúťažnej návšteve vlani v Zubří, som sa rozhodol zúčastniť aj tento rok preteku v Bystřici pod Hostýnem v Kroměřížskom okrese. Hoci v netradičný čas, aj mne by lepšie vyhovoval termín na konci marca, začiatkom apríla. Najmä preto, že by som bol viac vyjazdený, lepšie natrénovaný. Ako som mal možnosť hovoriť s viacerými pretekármi, v kuolároch sa objavovali hlasy pochybnosti nad termínom a miestom konania preteku aj nad osobou hlavného organizátora. Čo je teda lepšie, ako sa osobne presvedčiť a preteku sa zúčastniť?
Sranda začala už vo štvrtok večer. Objavil sa sneh a predpoveď hlásila na piatok husté sneženie. Po slovensky povedané, bude pekná kalamita, cestári sa podľa plánu na všetko vyserú, však o tri dni sa sneh aj tak stopí, a hoci deň predtým si médiá robili srandu z amerických meteorológov, ktorí predpovedali snehovú kalamitu, ktorá sa ale nekonala, tak mne bolo jasné, že slovenské vydanie bude úplne iné. Preto som nič nenechal na náhodu. Mirovi, ktorý ma upozorňoval, že v piatok bude husto snežiť a mal obavy o to, či sa na pretek dostanem, som pustil toto moje video:
Natočil som ho tiež cestou na pretek, pre kalamitu som sa presúval do penzionu v Žiline, aby som ráno na jednodňový pretek bol zavčasu v Pozděchove. A keď som zvládol vtedy tú cestu, zvládnem ju aj teraz 😉
Nové zimné gumy od decembra na Mondeu to istili, pre istotu som dolial nemrznúcu zmes do ostrekovačov a v piatok ráno o šiestej som naštartoval kombíka, aby ma so všetkou výbavou a batožinou na tri dni odviezol severnou cestou. Po nedávnej skúsenosti, kedy som sa cestou na pretek v Karloviciach (čo je kúsok od Bystřice) takmer 150 kilometrov šmýkal na snehu a ľade, som nedôveroval levickým a nitrianskym cestárom a ich schopnosti postarať sa o kvalitu ciest v sťažených podmienkach a zvolil som istotu, cestu cez kopce, o ktoré sa postarajú ostrieľaní cestársky machri. Od nás až po Pliešovce som vedel, že to bude jazda v čerstvom snehu, však o siedmej si na správe ciest treba dať najprv kávu a potom v pohode vyraziť na zjazdné cesty. Síce pomaly, ale bezpečne som prišiel do Dobrej Nivy, kde bol prvý kamión v járku, asi ho prekvapila zákruta v dedine 😉 Po Zvolen som sa dostal OK, diaľnicou na Žiar sme sa valili asi sedemdesiatkou. Všetci v pravom pruhu, slovenskí cestári ešte nezistil, že v Čechách najprv odprace pluh ľavý pruh, za ním idúci pluh odhádže pravý pruh a tretí plus dočistí aj odstavný pruh. Keby niekoho osvietilo zhora a dal by cestárom v zime aspoň týždeň dovolenku, tu u nás by sa nič nestalo, ale oni by pri cestách za hranice vlasti zistili, ako sa majú o cesty starať. Lenže prežili by takýto kultúrny šok?
Po odbočení z diaľnice na Kremnicu sa cesta nezmenila, furt sneh a furt pomaly. Kolóna áut vychádzajúca zo Starej Kremničky dávala tušiť, že pred nami sa čosi deje, ale náš smer pokračoval ďalej. Po chvíli sme ale výrazne spomalili, aby sme obišli náves krížom cez cestu, ktorého ťahač ležal bezpečne v mäkkom snehu v járku. Tesne pred Kremnicou sa cesta zmenila na mokrú a tak to bolo až do Martina, kúsok za Turčianskymi Teplicami, kde prestalo snežiť, som dokonca zaradil aj šestku a svižne sa prehupol cez ten tankodrom, na ktorého opravu sme málo peňazí zaplatili v dani z palív pri každodennom tankovaní.
Lenže v Martine opäť padal sneh, ktorý narobil problémy nedočkavcom na ceste popod Strečno a tak sme si pár minút postáli v kolóne. Úsek sme bezpečne prešli aj napriek niektorým vodičom, ktorí by nemali mať vodičský ani na fúrik. Keď som sa dostal do Žiliny, privítalo ma slniečko! Tušil som, že to nie je na dlho, kúsok za Bytčou už bola cesta klasicky zimná, ujazdená vrstva snehu a rýchlosť do 60 km/h. Aj tak som sa bezpečne dostal cez Bumbálku a zišiel do Rožnova, odkiaľ som pokračoval na Valmez. Po odbočení na Bystřici ma čakali dve prekvapenia. Začalo pomaly pršať do napadaného snehu a tým druhým boli aj päťdesiat metrov dlhé záveje na ceste, kde sa jazdilo len v jednom pruhu. Než som si to stačil poriadne užiť, bola tu Bystřice pod Hostýnem a navigačka ma bezpečne viedla na miesto konania MMČR 2015. Nájsť som to našiel, horšie bolo s parkovaním. V pravej časti jednosmerky samé zákazy alebo vyhradené invalidom, v ľavej všetko plné. Nakoniec som našiel jedno miesto, kde som Mondeo napasoval a vybral som si z auta tašku s proviantom a prezuvkami a vošiel do haly, teda Spoločenského domu Sušil. Bolo pol druhej, hoci plánovaný príjazd som mal na jedenástu. Ale o nič som neprišiel.
Prvý človiečik, na ktorého som narazil bol sám veľký Rosťa Klement, organizátor akcie. Tak sa ho pýtam, kde si môžem zložiť depo a či tu môžem všetko nechať do nedele. Nechápal, prečo do nedele? Jazdím predsa osemnástky, tie sa idú v nedeľu, vravím. Tak načo si vraj chcem robiť depo, kontroval Rosťa. No na to, aby som mohol využiť voľný tréning, ktorý je písaný v časovom harmonograme na piatok od 13:00 do noci. To bolo hádam prvý a posledný raz za celé tri dni, kedy Rosťa zmĺkol. Po chvíli z neho vypadlo, že v piatok je tréning pre malé modely 1:24, 1:28 a 1:32 a že na nedeľu sa pre osemnástky bude stavať úplne idá dráha. Na to mu ja hovorím, že keby to napísal do propozícií, že tréning v piatok je len pre malé modely, tak som mohol ušetriť za jednu noc v penzióne a prišiel by som len v sobotu večer. Ešte aj tá cesta by bola bezpečnejšia. Na to vraj nemysleli, odvetil. Ako sa ukázalo neskôr, nebola to jediná vec, na ktorú nemysleli.
Zašiel som si teda na naozaj dobrý obed (Rosťa doporučil zrejme sponzorskú reštauráciu, ale fakt dobrú) a ubytovať sa na penzión asi poldruha kilometra od miesta preteku. Samozrejme som si svoje modelárske nádobíčko vyložil z auta, jednak nech to nemrzne v kufri, jednak nech minimalizujem možnosť vykradnutia auta. Trochu som sa natiahol na posteľ, nech doprajem môjmu chrbátu krátky oddych a po štvrtej poobede som sa opäť dostavil na dráhu.
To už sa schádzali pretekári na tréning malých modelov a do toho niečo neustále mlel Rosťa s mikrofónom na hlave. Škoda len, že jednotlivé prechody, kedy hovoril raz ku všetkým, inokedy ku konkrétnemu človeku, nedokázal nijako oddeliť, ani intonáciou ani slovným upozornením. Keď sa v sobotu a nedeľu pridali diváci, tak už naozaj len pozorný poslucháč a divák tušil, ku komu práve rozpráva. Pomaly som si začal robiť obrázok o skutočnej úrovni organizácie a začínal som rozumieť tomu, čo naznačovali kolegovia modelári. Vy, čo si pamätáte preteky u nás v Krtíši, tak viete, že info pre pretekárov som uvádzal krátkou sirénou, info pre divákov slovne „informácia pre divákov“. Sranda bola, keď si Rosťa zmyslel, že opustí sálu. Ten hlučný šum z veľkých reprákov, čo sme zažívali, kým sa nevrátil a nedostal späť vysielač mikrofónu do dosahu prijímača zosilňovača, to bola teda pecka. Bolo mi jasné, že ani toto nemá odskúšané.
Tak som si sadol k prvému voľnému stolu, kúsok od predajného miesta Tomáša Rajdúsa, spravil si kávu a popri pozorovaní diania sa pokúsil urobiť pár fotiek. Prešiel som sa po hale, navštívil tribúnu, vyskúšal viacero pozícií a pohľadov. Žiaľ po zotmení bolo v sále veľmi málo svetla na môj foťák a objektív, ale tento kvartál mám platiť PZP za obe autá plus daňovú licenciu, kupoval som nedávno zimné gumy na Mondeo, takže na nový svetelný objektív nevydalo.
Fotografujem
zdroj: https://www.facebook.com/pages/Codys-Team/407170216072214
Zrazu sa pred stolmi pre jazdcov a mechanikov objavil pás koberca a na ňom puklice s vyznačením akejsi dráhy a hlavný časomerač pre sobotu Míla Kotraba mi hovorí, že tu mám tréningovú dráhu a môžem začať trénovať. Teraz som pre zmenu zase oči vypúlil ja. Namietal som zbytočnosť trénovať na inom povrchu, ako bude v nedeľu povrch dráhy. Ubezpečil ma, že malú dráhu v sobotu večer zrušia a postavia novú práve z tohto koberca. Na môj dotaz kedy mi bolo povedané, že asi okolo deviatej večer v sobotu už bude možné trénovať na osemnástkovej dráhe. Poďakoval som mu za túto promptnú prípravu, ale keďže som po obede všetko vyložil v penzióne, nevyužijem ju. To zase sklamalo jeho, tak sa chudák snažil…
Využil som možnosť večere (rezeň a zemiakový šalát), ktorú som si objednal na piatok a sobotu a vyzdvihol si lístok. Hoci som bol zavčas mailom upozornený, že si mám objednať obed aj večeru na iné dni, ako som nahlásený na pretek (obed v cene štartovného) a zavčas som tak ak učinil, môj email „sa stratil“ a dodatočne som si objednal jedlo na mieste. Mal som vypočuť Prozreteľnosť a brať stratený email ako príležitosť dobre sa najesť sám, ale neurobil som to. Maja škoda.
Nebolo ani osem hodín a bol som na penzióne. Pohodlne som si ľahol a pozrel si telku. Nebyť tej zaujímavej cesty na pretek, prisámbohu by som nadával nad zabitým dňom a vyhodenými peniazmi. Hoci som si nezatrénoval, aspoň som sa dobre povozil na veľkom aute. Odkedy nerobím v tom zbankrotovanom holdingu, kedy som takto jazdil pravidelne bez ohľadu na počasie a maniere cestárov, mi aj to šoférovanie za sťažených podmienok chýba 😉
V sobotu som vstal zavčasu, naraňajkoval sa (priviezol som si svoje, hoci aj raňajky boli na objednávku v hale), a pokúsil sa nastúpiť do auta. Ten protivný dážď sa dostal na tesnenia dverí a silikónový olej od začiatku zimy už nebol dosť silný. Skrátka dvere primrzli a chvíľu mi trvalo ich postláčať tak, aby gumy povolili a pustili ma dnu. Potom som naštartoval a naložil veci do kufra. Diaľkovým som otvoril bránu penziónu. Teda chcel som otvoriť. „V najhoršom pôjdem pešo a pre auto sa vrátim cez deň, veď aj tak bude tréning až v noci“, hovorím si. Asi na piaty pokus a pomoc rukou zámok povolil krídlo brány a ja som mohol vyjsť na ulicu. O pol ôsmej som bol na dráhe, po mojom stole z piatka ostalo len prázdne miesto, tak som sa vrátil do auta pre svoj skladací stolík a ostatné veci a dal sa pozorovať a fotografovať dianie na dráhe a v depách.
Fotografujem
zdroj: https://www.facebook.com/pages/Codys-Team/407170216072214
Občas som položil svojho Scalpela na tréningovú dráhu, ktorú využívali aj majitelia malých modelov a ladil som si podvozok, pretože pred majstrákom som nie len menil karosériu, ale aj som trošku zasiahol do podvozka (pod novou kasňou je tak málo miesta…) a skúšal som, koľko toho gumy a koberec udržia. Keďže moje auto bolo väčšie, ako tie blchy minizetká, a aj bližšie k tribúne divákov, Rosťa s mikrofónom na hlave a červenou vestou na sebe predstavil môj model a využil ho ako lákadlo na nedeľný pretek. Takže som bol za atrakciu pre divákov. Veď ja som dosť silný exot 😀
Fotografka
Starosta a organizátori pretekov
Vlahovičov dron s kamerou
S foťákom v ruke aj bez neho som pozeral na tie mini-Z od Kyosha, aj sa rozprával s ľudmi v depe. Pár kamošov ma na tieto malé autíčka lákalo, ale keď som videl tie plasťáky od Kyosha, pripadalo by mi divné vysielačkou za päť stovák naháňať po dráhe hračku, ktorú som vytunil mechovými gumami a čerstvo nabitými mikrotužkovými NiMH akumulátormi… Skrátka sa mi to zdá málo modelárske. Ešte tie autíčka 1:24 sú trochu podľa môjho gusta, ale tie sú vraj na ústupe.
Moje tréningové depo s kávou
Niektoré tie malé blchy jazdili celkom dobre, len mi prišlo divné na takom malom autíčku použiť prakticky továrensky vyrábanú hračku do obývačky v paneláku a laminátovú karosériu, nad ktorej stavbou strávim viac času, ako nad výrobou osemnástkovej formule ako celku. Snáď jedinú výhodu to má v tom, že sa používajú na pohon mikrotužkové baterky a preto sa dá nabíjačka IPC-1L, ktorá bola na pretekoch najrozšírenejšia, bez problémov využiť aj v domácnosti na nabíjanie akumulátorov pre domáce spotrebiče.
Skrátka modely áut 1:28 ma v tejto podobe nejak neberú. Najmä ak nemôžem použiť súčasnú vysielačku, ale tú ich originálnu hračkársku alebo použiť ich 2,4 GHz modul do inej svojej, do ktorej je možné modul vložiť. A pri preteku s 1:28 aj 1:18 modelmi na jednom preteku moduly prehadzovať. Alebo sa starať o dve rádiá.
Pri tom pozorovaní minizetiek a fotografovaní sa priblížil čas obeda. Na webe domácich ospevovaný guláš bol podávaný opäť v bufete na prvom poschodí, opäť sme si vyzdvihli lístky a ja som si so sebou zobral aj krabičku s plátkami domáceho kváskového chleba. Snažím sa stravovať zdravo a nižšia hmotnosť vyhovuje aj mojej operovanej chrbtici. Buď nemali ten guláš toľko vychvaľovať alebo… Kváskový chlieb je sýty, oveľa sýtejší ako bežný biely chlieb, takže som hladný až do večere nebol. Avšak nemať na nedeľu obed v cene štartovného, objednám si na obed pizzu, bol slušný výber aj ceny. A nebolo by jej málo.
Po „výdatnom“ obede som opäť striedavo pozoroval mini-Z modely rôznych verzií a prevedení na dráhe a snažil sa naladiť do priameho smeru najmä pri prudkej akcelerácii svoj Scalpel alebo fotografoval. Pri tom som počúval neustály komentár Rosti Klementa a uvažoval po skúsenosti s obedom, čo mohol myslieť ráno výrazom „výživné raňajky“, ktoré som si prozreteľne neobjednal, ale doviezol so sebou svoje vlastné. Aj keď sa na tom úzkom páse koberca nedalo veľa najazdiť, snažil som sa trafiť do adhézie koberca a nájsť optimálne výchylky a hodnoty pruženia. Voľné chvíle som vypĺňal rozhovormi s pretekármi, ktorých som poznal z minulých pretekov. Večer som si potom opäť dal rezeň so zemiakovým šalátom. Hoci nerád jem pokrmy pravdepodobne z kupovanej majonézy práve pre jej zloženie, tak pár razy do roka mi to hádam neublíži.
Pri tom všetkom plynul čas a zrazu bolo pol ôsmej. Ako nezabudol hlavný organizátor pripomenúť, časový harmonogram mu vyšiel perfektne podľa plánu. Dúfam, že si svoj komentár aj nahrával, aby si ho mohol pustiť zas a zas, pretože to bolo na týchto majstrovstvách asi posledný krát, čo mu plány vyšli.
Nasledovalo vyhlásenie výsledkov a odovzdávanie cien. A fotografovanie pred plagátami sponzorov. Ako sa hlavný organizátor z Codys Teamu nezabudol pochváliť, celú akciu sponzorsky zabezpečovali firmy výhradne z Bystřice. Myslím, že je naozaj lokálpatriot. Na otvorenie preteku v sobotu ráno bol pozvaný aj starosta mesta a Rosťa divákov neustále celý deň posielal na druhé poschodie zajazdiť si o cenu na Kyosho dráhe.
Tak ako mi na iných pretekoch chýba vzťah organizátora k laikom a divákom, verejnosti, tak na tomto preteku za toto musím organizátora pochváliť. Hoci avizoval označenie pretekárov a ich doprovod visačkami a pri dverách do sály svalnaté slečny, kontrolujúce vstupujúcich (podobných hlodov predniesol za víkend nespočet) a nič z toho nebolo, o akcii v meste zrejme vedelo dosť ľudí. A v jednom z priestorov bola tiež malá výstava leteckých modelov. Spolu s pretekom nemodelárov-divákov zaujímavý spôsob, ako prilákať návštevníkov. Nasledujúci najmä nedeľný program vo mne začal vzbudzovať pocit, že celé majstrovstvá boli viac, ako modelárskou akciou najmä súkromnou akciou firmy Codys Team sro a jeho prezentáciou v meste. Že sa najmä potrebuje doma prezentovať a pretek bol takou dobrou príležitosťou. Január nejanuár, zima-nezima. Čo na tom, že v januári sa musí viacej kúriť v hale, že môžu byť (a aj boli) zlé cesty, že účastníci môžu mať problém s dopravou a navyše ešte aj s parkovaním pred sálou.
Po odovzdaní diplomov a pohárov bola rozobratá dráha a začala sa stavať nová. Pre buggy. Keď sa zopár pretekárov začalo zaujímať, čo bude s dráhou pre osemnástky, tak sa nedozvedeli nič. Vlastne sami pretekári sa museli začať zaujímať o svoju dráhu, lebo by si nemali kde v nedeľu zajazdiť. Najväčšia sranda bola, že bugynári si uzurpovali všetky tri kusy koberca a jaksi im bolo jedno, že osemnástky nebudú mať kde jazdiť. Nakoniec sa dráha pre naše modely postavila na onom modrom koberci, na ktorom jazdili celý deň minizetká. K čertu mi bolo celé ladenie pruženia, stopy a adhézie, keď pretek bude na inom povrchu. Fakt som mohol prísť až v sobotu večer. Okrem nič moc gulášu a kopy zábavy by som o nič neprišiel. A možno som mohol prísť až v nedeľu ráno.
Meracia sľučka pre AMB mala byť spoločná pre buggy aj osemnástky. Bugynári však boli agresívni nie len pri jazdení, ale aj v správaní a napríklad tvrdo presadili nájazd do slučky zo zákruty po najdlhšej rovinke, avšak rovno pod nohami pilotov 1:18. Pri osemnástkach sa rovinka jazdí ďalej od tribúny jazdcov… Že majiteľ úplne nového koberca, ktorý ho zadarmo požičal organizátorovi pre modely 1:28 a 1:18 nesúhlasí, aby mu po ňom jazdili buggyny, ich vôbec nezaujímalo. Na naše výhrady, že trať pre nás je krátka, nám láskavo vyčlenili kúsok na tom sivom koberci, takže sme mali druhú časť dráhy spoločnú s bugynami.
V mieste, kde bugyny dopadali po skoku a kde robili otočku o 270 stupňov. Počas tréningu tu tak skočili aj mne „na búdku“ alebo vrazili do malej placky…
Tréning začal plus mínus o deviatej večer, tak ako mi bolo povedané v piatok popoludní. Do jedenástej večer som dal pár tréningových jázd a snažil sa trafiť mazanie a tvrdosť pneumatík, ladil som veľkosti výchyliek, skúšal prejazdy zákrutami a vyhýbal sa bláznom lietajúcim bez ohľadu na mantinely. Celý čas nám do toho kecal Rosťov hlas z mikrofónu, zjavne bol v dobrej nálade. Možno z tých šiestich brufenov, o ktorých hovoril, že si ich dal pred pretekom, aby vládal celý deň rozprávať do mikrofónu, chudáčik. Nakoniec som to všetko zbalil do kufríka a šiel na penzión spať.
Ráno som po výdatných raňajkách naložil všetky svoje veci do auta, tentoraz som nemal problém dostať sa ani do Mondea ani z brány von. Takže po siedmej už som bol na dráhe, vybalil si svojho Scalpela, urobil kávu a začal trénovať. Do deviatej, oficiálneho začiatku preteku 1:18 a 1:14 offroad čas uplynul rýchlo. Trénovali sme osemnástky 2WD a 4WD aj buggy spolu, ako to vyzeralo vám priblížia tieto dve videá:
No stále sa nič nedialo. Tak sme pokračovali v kecaní s kamošmi, občas sme si zajazdili, občas pretláčali s buggynármi o svoj kúsoček miesta na koberci a stále čakali. Kde je ten ospevovaný dodržiavač časových harmonogramov?
Dozvedeli sme sa, že sa čaká na ďalšie kusy koberca, lebo „ktosi sa zabudol vybliť“ (citujem slová muža v červenej veste), že buggy po dopade trhajú koberec a preto treba miesta plánovaných doskokov prekryť niečím, čomu trhance nebudú vadiť. Tak to my, pretekári placiek máme hovoriť organizátorovi, čo má pripraviť pre pretek buggýn, ktoré si sám pozval na pretek mikro? Až do konca januára som mal pocit, že mikro sú autá v mierke 1:18 alebo menšej! Všetci sme pozerali na hodinky, pretože sme vedeli, že nechceme skončiť o pol ôsmej večer a poniektorých nás čaká dosť dlhá cesta domov!
Pretekári a modely pred začiatkom nedeľného zápolenia
zdroj: https://www.facebook.com/pages/Codys-Team/407170216072214
Nakoniec sa na trati za skokmi objavili aj koberce aj kartóny a o desiatej po slávnostnom otvorení tohto dňa majstrovstiev sme mohli ísť na štart. Začínali formulky osemnástky, takže som si mohol pozrieť ich rozjazdy a sem tam aj pofotiť, dokonca som jednu rozjazdu aj nafilmoval. Akurát sa im nepodaril štart, asi sa im nechcelo jazdiť ďaleko od seba 😀
Po formulkách sme nasledovali my, plackári, teda 2WD modely Stock 1:18. Bolo nás šesť, ale len dvaja, možno traja sme mali motor MIG280, zvyšok jazdil so strieďákom Ammo 2650 kV. Na trati to bolo vidieť, ale musím poznamenať, že ja by som rýchlejšie jazdiaci svoj Scalpel na trati len ťažko udržal. Nakoniec som jazdil s obmedzením výkonu na 82%, lebo inak som bol viac v mantineloch, ako na koberci a celkové časy boli mizerné.
Modely 2WD 1:18 pred štartom rozjazdy
zdroj: https://www.facebook.com/pages/Codys-Team/407170216072214
Môj Scalpel 1:18 s novou karosériou Lolita
zdroj: https://www.facebook.com/pages/Codys-Team/407170216072214
Po dojazdení sme šli nasadzovať po nás jazdiacich kolegov 4WD 1:18. Keďže veľa pilotov jazdilo dve kategórie, tak nasadzovačov bolo pomenej. Opäť niečo, na čo Rosťa „zabudol“. Ale zvládli sme to.
No a po osemnástkach zavládlo na trati hotové peklo. Bugynári rozdelení do štyroch skupín (ak sa nemýlim), zjavne väčšina z nich mala modely oveľa silnejšie, než dokázali zvládnuť a udržať na trati, to si ale nikto z nich nepriznal. Viac som sa venoval kontrole svojho Scalpela, čisteniu od vlasov z kobercov a príprave na ďalšiu jazdu, ktorá spočívala viac menej len v namazaní kolies. Auto jazdilo skvele, ak nerátam problém s vypínačom, ktorý sa objavil už Košiciach. Samozrejme, že som doma vypínač vymenil za nový, ale v Bystřici sa ukázalo, že ani ten nie je dosť dobrý. A tak prišla k slovu opäť pájkovačka a auto som zapínal a vypínaj spojením a rozpojením konektora baterky. Inak sa mi nijaká skrutka nepovoľovala, nič sa nelámalo, skrátka to fungovalo.
Pódium jazdcov 2WD 1:18
zdroj: https://www.facebook.com/pages/Codys-Team/407170216072214
zdroj: https://www.facebook.com/pages/Codys-Team/407170216072214
Rozjazdy sme jazdili dve po päť minút. Škoda, tešil som sa, že si tu zajazdím viacej, tri či štyri rozjazdy by sa mi páčili. No čo už, vychutnám si aspoň finálovky, do ktorých som štartoval zo šiesteho miesta, teda nikto sa nebude do mňa zozadu triafať 😉
Myslel som si. Prvé formuly jazdili skutočne na osem minút, nám ohlásili v tretej minúte, že sme v polovici preteku! A skutočne po šiestich minútach nás odmávali. Zjavne som nebol s týmto nespokojný len ja! Rovnako šesť minút jazdili 4WD osemnástky a keď sa jeden z nás ozval organizátorovi so slovami, že stavbou trate a spôsobom jazdenia vlastne zabil osemnástkovú kategóriu na tomto majstráku na úkor ním preferovaných bugýn, urazil sa!
Celkove sme mali k dispozícii štyri finálové jazdy po šesť minút. Ostatní štyri finálovky po osem minút. Povedzte mi, že sa mýlim, ak poviem, že to je nefér.
Postavenie modelov na štarte finále
zdroj: https://www.facebook.com/pages/Codys-Team/407170216072214
Po dojazdení sme šli odložiť modely, odpojiť baterky a nasadzovať. A nejak sme to nestíhali. Podobne ako nástup na štart po dojazdení formulí pred nami. Položili sme modely na koberec, odkrútili zo tri skúšobné kolá na odmazanie prebytočného mazadla pneumatík a zrazu bolo tridsať sekúnd do štartu. Až som si všimol pred tretím finále, že nám hlásia nie tri minúty do štartu, ael dve minúty do štartu! Tak takto teda miestny guru zvládal svoj časový harmonogram. Najskôr nás nechal ráno hodinu postávať v nevedomosti a neistote, kým sme z neho nevypáčili, že posral dráhu pre buggy a čakáme na náhradné riešenie a potom nám skrátil čas jazdy aj čas prípravy na jazdu. Keby aspoň v tom rannom vákuu spravil slávnostný nástup, rozpravu a fotografovanie, mohli sme si ušetriť dvadsať minút času. Zrejme mu to za rána nedopínalo po včerajšom utáranom večere a tom, čo mu to spôsobilo.
Ešte že sme osemnástkári taká dobrá partia a „tlčeme“ sa len na dráhe. Všetci sme si v pohode jazdili, ja som sa naučil spôsobne uhýbať tým rýchlejším a všetci sme si preteky užívali. Formulkári si chválili, že dráha je taká vláčna a rýchla akurát pre tie modely, ja som mal problém akurát v jedinom mieste, v nájazde do bugynárskej partie pod skokom. Nejak som sa tam nedokázal zmestiť vo vyššej rýchlosti. Ostatné partie trate som sa postupne naučil, minimálne teda tak, aby som nimi prechádzal bezpečne pre svoj aj cudzie modely a na maximum, ktoré som teraz schopný pilotovať.
O jednej hodine bola vyhlásená dvadsať minútová prestávka na zjedenie gulášu so starostlivo odrátanými piatimi kúskami mäsa. V situácii hodinového meškania s rozostupom jednej hodiny medzi finálovými jazdami sme sa mohli bez prestávky zaobísť.
V príprave pred pretekom som nestihol dokončiť svoju formulu tak, aby som ju mohol položiť na dráhu a jazdiť s ňou. Určite by to bolo dobré pre zlepšenie mojej vyjazdenosti. Takto mi ostal na jazdenie len môj Scalpel 148 mm, ktorý okrem nešťastného vypínača, ktorý skončil pred prvou rozjazdou v koši, fungoval naprosto bezchybne. Hoci som v každej jazde skončil bezpečne šiesty, netrúfal by som si povedať, že som šiesty najlepší jazdec 2WD osemnástok v Čechách a na Slovensku. Na Slovensku viem minimálne o dvoch jazdcoch, ktorí keby sa zúčastnili, by ma potrápili. Lenže tí zase nejazdia dvojkolky. Takže asi som 😀
Po tretej jazde som naposledy pripravil model na jazdu a postupne začal, tak ako aj ostatní moji kolegovia, baliť už nepotrebné veci. Spravil som si ten deň už štvrtú kávu a čakal na svoje záverečné vystúpenie, ktoré sa nevymykalo z môjho dnešného výkonu. Po odjazdení štvrtej finálovej jazdy a donasadzovaní 4WD áut som zabalil aj auto a vysielač KoProPo EX-5UR a začal si veci nosiť do auta pred budovou. Tak ako ostatní. Kým doskákali aj poslední bugynári, mal som všetko v aute a čakal som len na vyhodnotenie preteku a vyhlásenie výsledkov. Poznámky som si nerobil ani fotky. Viac toho nájdete na stránke Masters.cz, pretože Igor Vlahovič počas víkendu nie len písal reportáž a nakrúcal aerial video, ale aj súťažil s minizetkom aj bugynou, ktoré mu v rámci propagácie oboch kategórií požičali.
Okolo piatej bolo po všetkom. Zaujímavé bolo, že víťazi dostali poháre, ale nedostali diplomy, tí, čo nedostali poháre dostali diplomy. Niektoré kategórie mali poháre len pre víťazov, niektoré pre prvých troch. Hm, divné.
Ak by som mal zhodnotiť halu a sálu, ktorú sme mali k dispozícii, tak bolo všetko OK. Veľká hala pre pretekárov, neskôr dokonca aj tréningová trať bola postavená. Pre depo bolo pripravených dosť stolov a stoličiek, v podstate kto nechcel, nemusel si doniesť svoje. V hale sme sa prezúvali, na to bol vyčlenený priestor a nikoho som nepočul sťažovať sa, že nenašiel svoje topánky. V sále boli pod tribúnou aj šatne, ktoré využívali niektoré týmy ako zázemie a nocľaháreň a samozrejme toalety, na ktorých ale došlo už v sobotu mydlo. Umyť si ruky od mazadla a špiny z auta šlo len vodou. Prípadne vyjsť na WC na chodbe haly, kde bolo mydlo len v jednej nádobke.
Tribúna bola prístupná ako jazdcom, tak aj divákom, škoda len, že som nemohol posúdiť veľkosť svalov tých blondýnok, ktoré mali kontrolovať, či do sály vstupujú len oprávnené osoby. Vedľa tribúny bola jedáleň gulášu a rezňa, najesť sa mohol len ten, kto si vyzdvihol u organizátora lístok a zaplatil (spolu so štartovným v deň preteku pri prezentácii). V prízemí bol voľne prístupný bufet, kde sa dala objednať káva, pivo, na donášku pizza a nejaké blbosti. Pár ľudí som počul frflať, že tam nič nemajú, môj názor bol podobný. Už spomínaná výstava leteckých modelov s odborným výkladom jedného člena klubu bola na druhom poschodí, kto mal z divákov chuť zajazdiť si s autíčkom, Kyosho dráha bola kúsok od bufetu a tribúny. V nedeľu bol vyhlásený aj najrýchlejší pilot spomedzi divákov-nemodelárov a dostal tiež pohár.
Organizácia preteku odsýpala skvele, najmä sobotný program mini-z a pridružených mikromodelov. Ak pominiem nedostatky v propozíciách (nezverejnená info, že v piatok bude tréning len mini-z) a nejaké stratené emaily, tak by som mohol povedať, že Rosťa Klement si dal záležať. Minimálne v sobotu. Zato nedeľa mi pripadala čiastočne ako nutné zlo (ak by neboli preteky 1:18, chýbalo by veľa jazdcov aj v 1:28, lebo sú takí, čo jazdia oboje) a propagácia malých bugýn zároveň. Vidieť ale jazdiť exaktné modely 2WD v ideálnej stope a hneď po nich buggy, o ktorej nikto nevedel, kde v nasledujúcej sekunde pristane alebo poletí a koho trafí, bolo naozaj kontrastné. Za seba môžem povedať, že viem, že som si zvolil dobrú kategóriu. Opäť musím vyjadriť svoj subjektívny pocit, že Codys Team asi potreboval prezentovať seba samého pred mestom a jeho predstaviteľmi (sponzoring, príspevky, dotácie?) a využil na to možnosť zorganizovať pretek s názvom „Medzinárodné majstrovstvá“. Hoci v netradičnom termíne. Pretože by sa mohlo stať, že v tom tradičnom by ho urobil ktosi iný… A hoci z tohto článku cítiť, že som bol počas akcie s mnohými vecami silne nespokojný, nebudem teraz skúmať, či sú pravdivé klebety, že ľudia, ktorí túto akciu zorganizovali, naozaj majú problémy s uhrádzaním sociálnych odvodov.
Počas otváracieho ceremoniálu pán Klement viackrát prízvukoval, že za zdarný priebeh treba poďakovať aj spoupracujúcim klubom, najmä Zubří a Púchov. No či mu budú nápomocní aj nabudúce, ťažko povedať. Na novom koberci pre 1:28 mini-Z modely zanechali buggy známky používania 🙁 Presne ako vravia Nemci: „Čo nemá cenu, to nemá hodnotu“ alebo ako hovoria Slováci „Z cudzieho krv netečie“. Smutné. Modrý koberec bol dobrý na jazdenie, miestami dobre nagripovaný po sobotňajších minizetkách a kamiónoch. Aj starý sivý koberec bol rovný, keďže ležal už od piatku rozmotaný. Počas sobotňajšieho skúšania ale som zaznamenal priveľa prachu na ňom, takže som bol celkom rád, že sme na ňom jazdili len krátku pasáž.
Mantinely boli tvorené profilmi plastových okien a kovovými bójkami, ktoré dopĺňali drevené hranoly, zospodu opatrené suchým zipsom pre prichytenie ku kobercu. Koho však napadlo asi dvadsaťcentimetrové pásy suchého zipsu pripevniť sponkovačkou na dvoch miestach by zaslúžil po prstoch. To fakt nikoho nenapadlo, že celá sila premietnutá z nárazu auta do dvoch bodov skončí zle? To fakt nestihli ich poctivo prilepiť k tým hranolom? Hlavne že sme sa z reprákov dozvedeli, ako Rosťa poctivo celý mesiac pripravoval tento pretek. Nechcem byť zlý, ale my sme menšie preteky v Krtíši chystali dlhšie. A preto sme si za ne vyslúžili pochvalu od jazdcov.
Stravovanie bolo zabezpečené, ale opäť som mal pocit, že reči boli silnejšie, ako skutky. Zažil som aj lepší catering a ak by som mal hodnotiť celý pretek, tak za mňa boli Majstrovstvá v Polnej na Zámku rozhodne lepšie. A aj preteky v meste v Polnej mali solídnejšie zásobený bufet. Možno sa jazdilo menej kategórií, ale Láda Vomlel si na hlavu zobral len toľko, koľko dokázal zvládnuť. Skvele zvládnuť.
Keby sa našiel organizátor, ktorý by bol na konci zimy ochotný vynahradiť osemnástkárom tento nie celkom dobre zvládnutý majstrák a nazval ho hoci aj „Národné majstrovstvá ČR s medzinárodnou účasťou“, so mnou môže počítať. A s dvomi autami 😉 A určite by prišli viacerí jazdci modelov 1:18. Len nech preboha po nás neskáču tie štvorkolesové príšerky!
Do článku som si dovolil dať aj fotografie od fotografky, s ktorou sme sa často počas preteku rozprávali o fotografovaní. A o tom, koľko málo svetla je v hale. V každej hale. Niektoré fotky sa vydarili mne, niektoré jej a už tradične, ak jazdím, nemôžem sám seba fotografovať. Jej fotografie, pochádzajúce z facebookoveho profilu Codys Teamu, sú označené. Tak isto mi nebude vadiť, keď niekto iný do svojej reportáže z týchto pretekov použije niektorú z mojich fotografií, ak ju rovnako označí.
Ešte som pripravil špeciálnu sériu fotografií bugýn, fotenú z tribúny divákov.
O šiestej som sedel v aute a zamieril opäť cez Makov a Kremnicu domov. Počas cesty sa nič nedialo, doslova nuda. Až pri Senohrade som si užil závejov, snehu na ceste a nejaké srny, takže som si kúsok pred domom opäť trošku zajazdil. Takže nakoniec tento víkend dopadol tak, ako som si predstavoval. Tri dni zábavy 😉
P.S.
Zúčastnil som sa troch majstrovstiev Európy (pravda, na jednom z nich bolo naozaj menej ako sto účastníkov), nespočtu pretekov v Čechách, v Maďarsku aj na Slovensku, dvanásť rokov spolu s kolegami organizoval preteky vo Veľkom Krtíši a na mnohých iných sa podieľal ako rozhodca. Takže asi mám nejakú predstavu, ako by mal dobre zorganizovaný pretek vyzerať a čo by tam malo byť a čo naopak nie. Celkom určite môj článok nie je tak plný nadšenia, ako Igorov Vlahovičov, ale ani ja som nebol z pretekov celkom nadšený. Mnohé veci som si predstavoval inak, mnohé veci som očakával inak. Majstrovstvá sú však za nami a ja dúfam, že tie nasledujúce, pravdepodobne vo Vysokom Mýte, opäť nadviažu na dobrú tradíciu a vysokú latku kvality, ktorá bola v minulosti pre preteky tohto typu samozrejmosťou.
Komentáre