Prvý tohoročný pretek RC áut som si opäť musel vybrať, mal som možnosť jazdiť v Karloviciach pri Zlíne (hoci avizovali preloženie preteku na neskorší termín) a vo Valalikoch pri Košiciach. Škoda, pred nadchádzajúcimi Medzinárodnými majstrovstvami ČR Mikro 2015 by sa mi jeden tréning na úzkej dráhe určite hodil. No ale v Košiciach sa jazdí dobre, hoci som príučku dostal tentoraz aj tam.

Cesta na pretek bola tiež náročná, minimálne od Tornale, odkiaľ začala cesta namŕzať a takmer v kuse som šiel v hmle. No pred halu som dorazil bez problémov okolo pol ôsmej, zavčas zložil svoje depo a pripravil Scalpela na tréning. Baterky som mal nabité už z domu, v piatok dorazil z Hobbykingu nový 7A zdroj ako náhrada za pokazený z Karlovíc, tak som ho samozrejme už doma odskúšal. Ako som všetko na svojom stole pripravil, vyložil som aj nedokončenú osemnástku formulku a ukázal ju pár ľuďom. Zatiaľ bez karosérie. Myslím, že mnohým sa zdala ešte čudnejšia, ako Scalpel 2WD 😀

Fotku s osadenými zadnými kolesami zatiaľ nemám.

Po Karloviciach som musel opäť ladiť podvozok na Košický koberec. Tak ako tam, aj tu ma napadlo, že by bolo fajn mať na každý typ dráhy a povrchu iné auto, ak budem jazdiť pravidelne tam aj tu. Uvidím, ako sa mi to rozleží v hlave. Už počas tréningu som zaznamenal malé zaváhanie techniky, na svoju škodu som tomu neprikladal veľkú váhu. A to sa mi neskôr vypomstilo.

Prvú rozjazdu som si takmer nezajazdil. Po náraze do mantinelu takmer vždy došlo k rozpojeniu kontaktov vo vypínači regulátora a musel som na nasadzovačov (díky Peter) pokrikovať, aby vypínač vypli a zapli. Fungovalo to tak asi minútu, kým som zase nebúšil (auto ešte furt nemalo správne naladenú tvrdosť prednej nápravy na koberec vo Valalikoch). Výsledok jazdy mizerný, to nemá cenu komentovať.

Samozrejme som po jazde vypínač vybral z plastového puzdra, dôkladne ho vyčistil vzduchom z kompresora a prestriekal čistiacim sprejom. A zabralo to. Celú druhú rozjazdu som jazdil bez problémov aj napriek občasným kontaktom s mantinelmi. Len pri nájazde do posledného kola auto zastalo tesne za slučkou. Áno, tušíte správne, naštvalo to aj mňa a prišiel rad na krátky proces.

Pájkovačku som mal vonku, lebo som ešte počas tréningu opravoval predlžovák balančného konektora. Takže vypínač išiel krásne preč a kábliky som scínoval. A basta. Auto som na štart kompletoval po tretej odjazdenej minúte predchádzajúcej jazdy. Veľkú výhodu majú 2,4 GHz vysielače, ako je moje KoProPo EX5-UR. Nikoho neruší a môžem ho zapnúť aj počas jazdy iných pretekárov, zapojiť pohonný dvojčlánok lipolku, čím súčasne zapnem aj prijímač a regulátor v aute, a nasadiť karosériu. Tak môžem mať auto pripravené na jazdu bez obáv. Len vysielač samozrejme píska, keď niekoľko minút nepohnem so žiadnym ovládačom.

Tu si neodpustím malú poznámku na margo vypínačov regulátorov motorov. Väčšina z nich prerušuje prívod napájania do elektroniky a tým ich vyraďuje z činnosti. No v leteckomodelárskych regulátoroch sa môžeme stretnúť aj s iným princípom. Zopnuté kontakty vypínača znamenajú vypnutie regulátora, rozopnutie (strata kontaktu vo vypínači) zase jeho plnú funkčnosť. Zdá sa vám to čudné? Len do chvíle, kedy si predstavíte desaťkilový model lietadla, ktorému sa za letu rozpojí kontakt opotrebovaného vypínača…

Od tretej rozjazdy sa žiadne prekvapenia zo strany vypínača už nekonali (v koši nemal najmenšiu šancu 😀 ), stačilo už len doladiť ten predok a hlavne ruky, lenže tie si v apatieke nekúpim. Táto dráha mi vyhovovala oveľa viac, ako decembrová, ale zjavne aj mojím súperom 😉 Škoda len, že sme na štart nenastúpili všetci siedmi, ako sme boli prihlásení.

Do finále, ktoré sme jazdili len piati, som štartoval z tretej pozície a tú som si aj vyjazdil. Pri „suchom tréningu“ pri pohľade z balkóna/tribúny jazdcov viem celkom presne, kadiaľ by som mal jazdiť. Keď držím KoProPo v ruke, nedokážem udržať Scalpel v tej trajektórii, ktorú som si nakreslil. Obávam sa, že kým sa to ako tak naučím, bude koniec tohoročnej sezóny osemnástok. V jednu chvíľu som si všimol, že keď sme sa dokázali po rôznych kolíziách vzájomných či s mantinelmi rozťahať po dráhe a jazdiť si každý to svoje, že sme asi dve minúty jazdili tak, že nikto nikoho zjavne nedobehol. Teda podávame viac-menej vyrovnané výkony. Problémom občas býva pokus o predbiehanie, môj Scalpel s pohonom len zadnej nápravy jazdí úplne inú stopu, ako štvorkolky súperov. A tak radšej idem kolo za niekým, ako jeho aj seba zoťať nejakým nevydareným pokusom o predbiehanie. Zaujímavé na tému ideálnej stopy a priľnavosti dráhy bolo diskutovať s jazdcami, ktorí jazdili desiatkové formuly. To sú tiež len zadokolky a presne vedeli, s akými problémami sa potýkam na dráhe 😉 Napriek tomu sa mi jazda s 2WD autom páči a zatiaľ nemienim na tom nič meniť. Len by mi viac vyhovovala užšia dráha. Tuším presedlám na placky dvanástky s mabušákom 😀

Dnes nemám žiadne fotky. Nie že by som vo Valalikoch nefotil, to nie. Len som fotil požičanou D3200 kamoša z depa naproti. Jazdil dve kategórie, mal sa čo obracať, tak mi strčil foťák do ruky. Je to síce tiež Nikon, ako môj D5100, ale chvíľu mi trvalo, kým som našiel všetky potrebné gombíky, a hoci mal rovnaký objektív, ako ja na minulom preteku, tak sa mi zdali fotky slabšie, až kým som nenastavil vysoké ISO. Fotiť v hale v so setovým zoomom nie je nič extra. Verím, že musel byť riadne prekvapený, čo za mizerné fotky som nafotil v prvej sérii. Dúfam ale, že aspoň tie posledné už mali ako takú kvalitu a nie veľmi vysoký šum. A určite ich bolo veľa aj rozmazaných. Škoda len, že sme sa nedokázali o fotení viac porozprávať pre nedostatok času. A večer sme všetci sa ponáhľali domov. Cesta bola, aspoň dve tretiny tá moja, opäť namrznutá, občas v hmle.

Teraz ma čaká dokončenie formulky, dôkladná príprava Scalpela na MMČR 2015 Mikro a začiatkom februára budem opäť ladiť Scalpela na košickom koberci. Dve tretie miesta za sebou už ma začínajú nudiť 😉