V pondelok sme sa rozlúčili s Milanom, ktorý bol krátku dobu aj členom nášho modelárskeho klubu a naučil sa „na staré kolená“ stavať modely z Depronu aj s nimi lietať pomocou RC súpravy. Bolo to prakticky v poslednej chvíli, lebo trpel chorobou, ktorá ho pripravila aj o potešenie lietať si s modelmi po nebi a nakoniec nám ho všetkým vzala.
S Milanom som sa zoznámil už veľmi dávno, najprv som ho spoznal ako manžela priateľky mojej partnerky, neskôr sme sa stali kolegami v jednej firme, ktorú kúpil môj šéf. Otec troch dcér bol šikovný aj ako hospodár a staral sa o svoj traktor, na rodinnom dome postavil fototermiku ako jeden zo svojich snov. Pri jednej z našich návštev u nich doma spomenul ďalšie svoje sny. Postaviť vodnú mikroelektráreň a vedieť lietať s modelmi lietadiel.
S tým druhým sme mu spolu s kolegami veľmi radi pomohli. Milan si postavil svojho Juniora a lietal s ním na Sklabinej. Pomáhali sme mu s opravami po „nešťastných“ pristátiach a neskôr aj s tými pristátiami, keďže ho neposlúchali ruky pri jemnej motorike. Ale bolo radostné vidieť ho, ako si svoj sen plní.
Škoda len, že si niekto nedokáže spomenúť, kto Milan bol, hoci sme s ním úspešné zalietanie aj prvý let oslávili u nich doma.
Milan už má nebo k dispozícii aj bez svojej Futaby. Bol to človek, ktorý bude chýbať nie len svojej rodine, ale aj kamarátom a ostatným ľuďom.
Komentáre