Minulý diel som končil stavbou prvého dráhového modelu automobilu – SRC. Tieto modely ma sprevádzali aj celou strednou školou a priniesli mi aj prvé úspechy na pretekárskom poli.

Jedna kniha mi nemohla stačiť a časopis Modelář sa automodelmi zaoberal len okrajovo. Dostal som sa však vďaka nemu k adresám klubov dráhových modelárov a napísal som list asi piatim z nich, kde som vysvetlil svoju situáciu a požiadal som ich o pomoc vo forme plánikov a možnosti zakúpiť nejaký materiál na stavbu a súčiastky, pretože tieto sa bežne nepredávali ani v špecializovaných predajniach a žiak základnej školy nemal ani možnosť ani zručnosť na ich výrobu.

Zareagovali dvaja, pán Kosička z Brna a Laco Koterba z Revúcej, neskôr mi veľmi pomohol aj Vlado Okáli z Bratislavy. Dostal som sa k plánikom, najmä z Brna som dostal plány a návody pre žiacke modely. Korešpondencia bola celkom intenzívna a tak som získaval množstvo teoretických poznatkov. Spolu s materiálom, ako napríklad prevody, pneumatiky, vodítka a podobne. Hlavným stavebným materiálom podvozkov bol mosadzný plech 0.8 mm a oceľové drôty, najskôr špice do bicyklov 1.8 mm a neskôr aj oceľové ihlice na štrikovanie 1,5 mm a 3 mm na zadné hriadele. Karosérie som staval z výkresu, resp. z hotových vystrihovačiek a spevňoval ich lakom.

Na skúšky modelov mi otec postavil krátku asi 3 m cvičnú dráhu. Základ tvorila detská dráha ITES, ktorú sme rozšírili z 75 na 90 mm. Stále to však nebolo ono. Modely som postavil, ale nevedel som, čo dokážu a kde majú rezervy.

Súťaž STTM na škole som suverénne vyhral a postúpil na okresné kolo. Vecnú cenu – pištolovú pájkovačku – používam dodnes. Vo výstavnej sieni Kultúrneho domu moje modely zaujali mnohých návštevníkov. No komisia vyhodnotila ako víťaza nejaký miniatúrny model pákových nožníc a rez spaľovacím motorom, čo vyrobili učni LIAZu počas svojho vyučovania. V podstate proti mne profesionáli. A to bola ďalšia výzva pre mňa. Nasledujúci rok pri rezervácii miesta som si objednal celý panel 2 x 2 m. Na otázku, koľko miesta potrebujem, som musel zdôrazniť, že CELÝ panel! Kolekciou trinástich modelov áut, rakiet, lodí a lietadiel som komisiu presvedčil, že prvé miesto jednoducho získať chcem a aj som ho získal.

Stále to boli len statické úspechy. Bolo by vyskúšať moje dráhovky na skutočnej dráhe, všetky však boli v mestách vzdialených a na preteky som si bez prípravy netrúfal.
Až prišla ponuka z Brna. Pán Kosička mi navrhol, nevediac, kde to vlastne bývam a ako to mám do Brna ďaleko (400 km) a pozval ma na návštevu ich dráhy v Dome pionierov a mládeže v Lužánkach. Keďže ale každý rok cez prázdniny cez Brno sme cestovali za starkou, bola to len otázka dohody a načasovania, kedy sa v Brne objavím. A tak som sa jedného pekného dňa v Brne ukázal aj s modelmi a pustili ma samého na špičkovú 43 m dráhu, ktorú som vídaval len na fotkách!

Tu sa ukázali všetky nedostatky v plnej kráse. Našťastie mi poradili, ako ich odstrániť, doplnili mi nejaký materiál a mohol som si zajazdiť. Túto návšetvu som si zopakoval každé prázdniny a veľmi mi to pomohlo s dráhovkami.

Prišiel čas pretekov. Postavil som už zopár podvozkov a zopár karosérií a myslel som si, že by už mohli byť použiteľné. A tak som sa vybral do Martina. Spoznal som tam pár ľudí, naučil sa pár vecí a začal sa tešiť na ďalšie preteky. Aj keď som veľa vody nenamútil. Ako ďalšiu dráhu som spoznal Hydrostav a Vlada Okáliho osobne a Revúcu s Lacom Koterbom.
To som vtedy ešte netušil, že o dvadsať rokov neskôr, ako Predseda Klubu automobilových modelárov Slovenska, budem odovzdávať cenu Najúspešnejší modelár Vladovi Okálimu. Vybral som si pretek v Revúcej a v krátkom príhovore som spomenul, ako ma teší, že práve ja túto cenu môžem odovzdať človeku, ktorý v mojich začiatkoch bol mojím veľkým vzorom a veľmi mi pomohol.

Okrem postupových majstrovských súťaží som začal jazdiť aj seriál C2/24, čo boli vlastne rýchlostné preteky. Vyše sto pretekárov súťažilo o body do seriálu a ja som pretekal aj v Ostrave, v Brne (čo som považoval za svoju domácu dráhu) a Žďári nad Sázavou. Cestovával som autobusom, všetka výbava sa vošla do kufríka, aké sa dnes používajú na dokumenty. Céčkové preteky boli veľmi náročné na materiál i tréning, na jedno neboli u študenta peňazí, na druhé som býval ďaleko od klubov a blížila sa maturita. Oscilovať okolo 99. miesta tiež nebolo povzbudzujúce a tak šli dráhovky „na klinec“.

Ani počas štúdia na VŠST Liberec nebolo na autíčka čas, a hoci som mal svoju výbavu so sebou, nemal som čas ani len navštíviť dráhu v priestoroch školy, nieto ešte venovať sa pretekaniu. A tak nejak skončila moja dráharska kariéra. Počas nej som sa naučil prevíjať malé elektromotory, vyvažovať ich, zvyšovať účinnosť aj robiť údržbu, perfektne pozdĺžne aj priečne vyvažovať modely, laminovať karosérie, vyrábať pneumatiky a precíznosti všeobecne. Všetko veci, ktoré sa mi mali v budúcnosti zísť.

O tom ale až v treťom diele.