Moje modelárske začiatky VI.

S našimi modelmi áut 1:12 sme na preteky precestovali takmer celé Slovensko. Pravidelne nás vídavali nie len v Banskej Bystrici a Zvolene, ale aj v Košiciach, Spišskej Novej Vsi, Žiline, Bánovciach nad Bebravou i Trenčíne a Bratislave. A keďže už od začiatku fungovania nášho klubu som podporoval týmovú spoluprácu, po každom preteku sme sa na chvíľu u niekoho zišli, aby sme zhodnotili naše vystúpenie, výsledky a vyriešili problémy, ktoré sa objavili. Zakrátko neostalo len pri hodnotení našich modelov a ich výsledkov.


Čím viac sme na preteky chodili, tým viac sa zlepšovali naše výkony a výsledky. No aj vďaka tréningom. Najmä slalom nám robil zo začiatku problémy a tak sme si vyhliadli pľac za gymnáziom a nakreslili sme si trať. No nie kriedou, ako sme to vídavali na pretekoch, ale farbou. A keďže som plánoval trať na viac rokov dopredu, namiešal som ako farbu poctivý Epoxy 1200 a do neho pridal zinkovú belobu. „Téčka“ s vyznačením osy aj okraja bránky boli na tom mieste viditeľné ešte po pätnástich rokoch… A aby sa nám nestávalo, že nám vietor odfúkne bránky, čo sme tiež zažili na pretekoch, Mirok K. urobil bránky z prázdnych plastových nádob od Solviny, ktorých na bani bolo dosť, do ktorých stredu vyvŕtal diery a vložil poctivé dvanástky skrutky s maticou, ktorých tam tiež bolo dosť 😀 Výsledkom boli bránky priemeru 100 mm (horná hranica povolená pravidlami), dobre viditeľné s vysoko položeným ťažiskom, takže ak sa model pri prejazde bránkou jej dotkol, tak zvuk na asfalte bol dobre počuteľný a pri silnejšom náraze sa bránka prevrátila. Odpadli tak dohady, či došlo ku kontaktu alebo nie. A zároveň boli bránky skladné, Miro K. Ich nosil v jednej veľkej taške. Po skončení tréningu slalomu sme ich používali aj na vyznačenie trate pre spoločný pretek, pri vtedajších rýchlostiach modelov boli vyhovujúce a odolné.

V zime sme trénovali v telocvični základnej školy. Jeden rok sme platili symbolický poplatok, inokedy sme zase „zaplatili“ opravou telocvičného náradia a pred každým tréningom sme dôkladne poumývali dlážku, aby sa nám prachom nezalepili póry v pneumatikách. Všetky tieto tréningy nám priniesli nie len vynikajúcu kondíciu a dobré výsledky na pretekoch, ale aj poznanie, ako efektívne zorganizovať jazdenie.

Ako som spomínal, výkony a výsledky sme hodnotili po každom preteku spoločne pri káve a po hodnotení našich výkonov došlo aj na hodnotenie výkonov organizátorov. Čím viac pretekov sme absolvovali, čím viac tréningových dní zorganizovali, tým viac sme do toho videli. Až po jednom, podľa nášho názoru organizátorom úplne zbabranom preteku v Banskej Bystrici, padlo rozhodnutie: Tak takýto pretek urobíme aj samy!

Bolo to tuším v lete roku 1986 a dalo mi dosť práce presvedčiť kolegov, že ak chceme, aby pretek naozaj dobre prebiehal a dopadol, nestačí byť len rozhorčený a rozhodnutý, ale treba sa aj patrične pripraviť. A tak som na OV Zväzarmu zahlásil záujem zorganizovať pretek automodelárov v našom meste. Úradníci neboli proti, veď ak niekto pretek urobí a oni si urobia čiarku v iniciatívnosti a zapíšu výsledky, prečo nie, len bolo treba udať dôvod. Lebo to, že si chceme zajazdiť, nestačilo. Každá akcia musela mať oficiálny dôvod, prečo sa koná. Dušu komunistu upokojilo, keď som vyhlásil, že pri príležitosti Dňa baníkov (9. september). Stranícky funkcionár si nemohol v meste baníkov nič viac želať a tak som dostal posvätenie pretek na budúci rok zorganizovať. Síce som propozície musel tri krát prepisovať, aby v nich bolo pred rozpisom jázd dosť komunistickej omáčky, ale súdružky na OV Zväzarmu mi ich potom na liehovej fólii rozmnožili a rozoslali. Preteku už nič nestálo v ceste.

Apropo, plocha.
Jazdiť za gymnáziom by sa asi nedalo, lebo ten liaty asfalt dosť šmýkal, našťastie vedúci tajomník Okresného výboru Komunistickej strany Slovenska pri jednej ceste papaláštátošom Tatra 613 zahundral, že nech už konečne tú kopu hliny, čo ostala po výstavbe panelákov s dnešným názvom „ulica Lučenská“ upracú, lebo sa na to nemôže dívať a nech tam spravia hoci aj parkovisko. A tak jedného krásneho dňa sa na úplne nelogickom mieste objavilo v meste ohromne veľké parkovisko s ohromne kvalitne položeným asfaltom, na ktorom sa ohromne dobre jazdilo s našimi modelmi. Čo viac si automodelár mohol želať? A tak sme aj tam nakreslili epoxydom dráhu pre slalom. Dodnes sú tie značky badateľné 😀

Medzitým sme si zaobstarali aj bránky pre skupinový pretek. Solvinové piksle presa len prestávali stačiť a po každom náraze sa rozleteli na všetky strany. Tak sme opäť „našli“ na bani skvelý materiál, gumu na pásy. Polmetrové kruhy sme v strede odľahčili vysekávačom o otvor 10 mm a od stredu ku kraju urobili rez, preložili o 10 cm a štyrmi nitmi znitovali. Vznikol pekný gumový kužeľ, ktorému sme zvnútra zrezali hrany a zvonka nafarbili stred na červeno a okraj na bielo. Do tejto bránky ste sa mohli triafať, koľko chceli, neuhla, no zato auto uhlo a o dosť, dĺžka skoku závisela od rýchlosti auta a smer od uhla nájazdu. Všetci to rýchlo pochopili a snažili sa bránku prejsť v predpísanom smere 😉

Takže už sme mali termín preteku v kalendári, plochu k dispozícii, bránky pre oba preteky, takže už bolo treba čakať len na dobré počasie. A na techniku.
Merať slalom nebol problém, na to stačil jeden človek so stopkami v ruke a pomocníkom, ktorý z druhej strany trate strážil bójky. Horšie to bolo so skupinovým pretekom. Ten sa jazdil tak, že každý zo štyroch až šiestich modelov na trati mal prideleného svojho rozhodcu za stolom, ktorý sa celý čas jazdy (u nás: 3 minúty rozjazdy, 4 minúty semifinále a 6 minút finále) pozeral len na svoj pridelený model 😀 a na papierik robil čiarky, keď model prešiel cieľovou čiarou. Medzitým hlavný rozhodca držal v ruke stopky a hlásil každú celú minútu a odpočítaval posledných desať sekúnd pred koncom času a potom ešte každú sekundu, pokiaľ neprešli všetky modely cieľom. Rozhodca za stolom sledujúc svoj model dával pozor, koľko sekúnd má ten „jeho“ model a zapísal číslo za čiarky na papieriku. No poviem vám, bola to dosť fuška a záber na hlavného rozhodcu, ktorý mal ešte dávať pozor na fair-play na trati a po dojazde riešiť protesty na nesprávny počet čiarok u rozhodcov. Hlavne keď sa modely súperov podobali. Vylepšením, ktoré sme odkukali od Maďarov, bolo použiť farebné pásiky na antény modelov. No musím povedať, že predstava, že zachrípnutý so stopkami v ruke budem tráviť septembrovú nedeľu ma ani trochu nelákala a bolo jasné, že niečo vymyslím.

Aj som vymyslel. V duchu socialistického hesla „Dřinu strojům“ som si na magnetofónovú kazetu nahral priebeh celej jazdy, teda „Minúta do štartu“, „30 sekúnd so štartu“, „15 sekúnd so štartu“, „5,4,3,2,1 Štart“ a jednotlivé minútové hlásenia až po „10 sekúnd do cieľa“, „Cieľ“ a sekundové hlásenia až do 60. Pekne pre jazdy trvajúce 3, 4, 5, 6, 7, a 8 minút. Pre istotu, nech sa k tomu už nemusím nikdy vracať. Strávil som tým celé jedno popoludnie zavretý vo svojej izbe, až teraz uznávam, že moji rodičia so mnou museli mať zlatú trpezlivosť!

Ostal jediný problém, zabezpečiť, aby môj hlas z magnetofónu bol dostatočne hlasný a zrozumiteľný ako pretekárom na trati, tak aj rozhodcom na opačnej strane veľkého parkoviska. Tento problém som elegantne vyriešil. Požiadal som Predsedu OV Zväzarmu, aby pre zabezpečenie zdarného priebehu preteku (išlo o jeho pochvalu od krajského predsedu) zavolal Predsedovi Okresného národného výboru a požiadal ho, aby som si na tú veľkú udalosť mohol požičať svoje služobné vozidlo. A tak predseda ONV zavolal náčelníkovi Okresnej inšpekcie požiarnej ochrany a prikázal môjmu šéfovi, že mi má dať moje služobné auto (teda Základnej organizácii Zväzarmu) na celý deň k dispozícii. Čo mu on samozrejme nemohol odmietnuť a tak som mal k dispozícii vyšetrovateľskú tisícdvestotrojku. S majákom a húkačkou. Tú tvorili dva kalotové reproduktory 2×45 W s príslušným zosilňovačom a vstupom aj pre mikrofón… Priebeh a výsledky preteku okrem aktérov sledovali aj obyvatelia asi 700 bytov sídliska v smere reproduktorov 😀

Nepredbiehajme však. Do preteku ešte ostával nejaký čas a posledných šesť týždňov bolo poznačených intenzívnymi prípravami vrátane prípravy rozpočtu akcie, tlačív, zabezpečenie WC, pojazdného bufetu, vecných cien víťazom, súťaže pre deti návštevníkov a ceny, usporiadateľskej služby a výbercov vstupného, zabezpečenie uzatvorenia parkoviska pre verejnosť, jeho umytie (kolegovia hasiči) a veľa ďalších maličkostí.

Nadišiel koniec týždňa, blížila sa nedeľa a s ňou náš prvý pretek. A v piatok sa na „našom“ parkovisku objavili stánky s občerstvením! Na Deň baníkov sa totiž u nás vždy konal jarmok a aj jeho organizátori si všimli to nové veľké parkovisko. Zdesenie zakrátko vystriedala úľava, keď som sa dozvedel, že v sobotu poobede balia. O hodinu som posunul začiatok veľkého umývania a so začiatkom balenia stánkov nastúpil celý náš klub aj detský modelársky krúžok a začali sme Veľké upratovanie. Desiatky kartónov, odpadky, všetko sme napchali do kontajnerov, premiestnili desiatky kamenných lavičiek zo stredu na kraj a pozametali niekoľko árov parkoviska, aby sme to všetko potom spláchli 16 kubickými metrami vody pod tlakom asi 8 atmosfér z hasičskej cisterny. Okoloidúci manželský pár dôchodcov len neveriacky krútil hlavou: „Ako sú len tie Technické služby pružné…“. S prichádzajúcim súmrakom sme končili upratovanie s dobrým pocitom, že na zajtrajší náš prvý pretek sme (snáď) dobre pripravení.

Detaily si nepamätám, no pretekári boli prekvapení, že rozhodca má čas sa pozerať, že nemusí vykrikovať (keď má za chrbtom taký zosilňovač), že nie je zachrípnutý (keď nechá vykecávať sa magnetofón), že máme tak veľa divákov (keď sme deťom pripravili anketu na víťaza s vecnými cenami a dospelým pojazdný bufet). No pamätám si zdesenie finalistov, keď ihneď po štarte finále deti okolo trate začali hromadne skandovať „Mazúch, Mazúch“ a vydržali to až do jeho víťazného prejazdu cieľovou páskou.

Skrátka preteky u nás boli vždy trochu iné 😉

Napríklad som zrušil čiarkový systém započítavania kôl pretekárom. Nahradil som ich veľkými preklápacími tabuľkami s číslami (pôvodne určené pre halové loptové športy), aby všetci pretekári a mechanici videli, čo robí merač kôl a či to nefláka, ľahšie sa tak riešilo menšie množstvo protestov. Inokedy som jazdil slalom paralelne na dvoch tratiach vedľa seba, keďže sa prihlásilo tak veľa pretekárov. Krátko po revolúcii som dokonca namiesto vyberania štartovného platil pretekárom za to, že u nás jazdili. Vždy som sa spolu s kolegami snažil, aby ten nasledujúci pretek bol lepší, ako predchádzajúci. A veľmi nás potešilo, keď v časopise Modelář vyšlo hodnotenie pretekov pretekármi a v celom Československu sme boli na druhom mieste a na Slovensku na prvom.

Neskôr sme preteky začali organizovať aj v júni a zopár sme ich pripravili aj v zime v telocvični, kde sme trénovali. Ako vecné ceny sme sa snažili vždy zabezpečiť praktické a užitočné veci, ako napr. kufríky na náradie alebo náradie samotné.

Parkovisko postupne začali využívať aj motoristi a narastal počet náklaďákov, po ktorých ostávali nie len otlačky pneumatík, ale aj olejové škvrny a bolo čím ďalej ťažšie vytýčiť bezpečnú trať. Preto sme sa neskôr s pretekmi presťahovali do centra mesta za Mestský úrad, to sme už ale jazdili s modelmi 1:10 a pre ne bolo toto parkovisko malé, až sme vďaka pochopeniu riaditeľa Agrochemického podniku zakotvili na parkovisku STK. Medzitým sa začalo používať na meranie preteku zariadenie AMB spolu s počítačom, k čomu som vymyslel opäť niečo, a to trojnohé stojany so závažím sľučky aj stojanov, ktoré bránili roztrhnutiu sľučky, ak do nej vbehol človek. Potešil ma záujem ostatných klubov požičiavať si toto zariadenie. V tom čase sa už slalom nejazdil, takže kovová rampa s optickou závorou vyvedenou do upravej kalkulačky Tesla so stopkami merajúcimi na desatinu sekundy sa stala zbytočnou a bola rozobratá. Kde skončila kazeta s nahratou časomierou dnes už iba tuším.

Dnes už dávno nepretekám, aj keď pár komponentov ešte na stavbu auta mám a možno si postavím nejaký model z nostalgie, na rekreačné pojazdenie, ak objavím nejakú zaujímavú karosériu, napríklad taký Stratos v dvanástke 😉 Verím však, že som pripravil pár skvelých pretekov a že som spolu so svojimi kolegami posunul úroveň automodelárstva aj pretekania o hodný kus dopredu.

Myslím, že tu by som mohol svoj seriál ukončiť. To, čo nasledovalo, bolo možno zaujímavé, ale nie veľmi radostné. Po revolúcii nastúpila komercializácia, môj rozvod, prechod na autá v mierke 1:10 a ešte väčšia komercializácia, postupný zánik mojej obľúbenej kategórie Pro 10, ale aj dve účasti na Majstrovstvách Európy Pro 10, rozhodovanie množstva pretekov automodelárov po celom Slovensku, po skončení aktívneho pretekania som sa pokúšal rok viesť automodelárstvo ako predseda Klubu automobilových modelárov Zväzu modelárov Slovenska, no radšej som to nechal a začal sa opäť venovať modelárstvu rekreačnému, nesúťažnému, prinášajúcemu radosť. Páčky diaľkového ovládania mám v ruke stále rád, ale opäť oprašujem aj svoje hádzadlá, to pre upevnenie telesnej kondície. Na súťaženie nepomýšľam, ani ako pretekár, ani ako organizátor. No stále si nájdem trochu času venovať sa deťom v našom krúžku, aj keď gro tejto činnosti je už dlhšie na Mirovi K.

Toľko teda o mojich modelárskych začiatkoch. O mojej modelárskej súčasnosti sa dočítate v ostatných článkoch.

Téma:  , , ,

Nechajte komentár

Môžete použiť nasledovné HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>