Naše vlastnoručne zhotovené modely jazdili a my sme opäť zistili dve veci. Že nás pretekanie baví a že bez tréningu to nepôjde. Aspoň nie tak dobre, ako si predstavujeme. A tréningom aj pretekaním sa modely opotrebúvajú a kazia. Takže tak nejak sme začali svoje modely vylepšovať a zvyšovať výkony svoje, aj svojich modelov.

Na každom preteku sme vždy obzerali modely súperov. Boli sme zvedaví, ako to robia oni, ako dokážu vyrobiť také pekné a technicky dokonalé modely a závideli sme tým, ktorý mali možnosť strojného obrábania, lebo my sme mali len stojanovú vŕtačku a zveráky. V tom čase už sme mali svoje klubové priestory v budove Okresného výboru Zväzarmu na kraji mesta, ale s vybavením to bolo veľmi skromné. Všetko sme vyrábali ručne alebo sme museli kúpiť. Ako som už spomínal, naším hlavným dodávateľom bol pán Macháček z Prahy, avšak na modeloch bol pod kapotou vidieť ich dráhový pôvod. Rovnako ako na plániku VAZ p. Kuneša. Na jednej strane tu bola výhoda možnosti zhotoviť si takmer všetko svojpomocne, na druhej strane to bolo vyvážené veľkou prácnosťou. Pamätám si, že len vyrezanie otvorov do diferenciálového kolesa z mosadze a osadenie pastorkov na hriadeľky priemeru 2 mm trvalo asi tri hodiny… V prípade nepresnosti si to odskákali ozubené kolesá polonáprav.

Modelári sú šikovní ľudia a tí najšikovnejší ponúkali svoje výrobky aj cez inzerciu časopisu Modelář. Niekoľko vecí sme si kúpili aj my, myslím, že medzi prvými boli aj karosérie Škoda 130 RS z laminátu v mierke 1:12. Že papierové málo vydržia, sme sa presvedčili veľmi rýchlo. Nebol problém rýchlo postaviť novú, no pokiaľ mala nejako slušne vyzerať, času to chcelo viac a aj hmotnosť bola značná. A na pretekoch sme videli, že laminátové sú ľahšie a krajšie.

Prvú škodovku si postavil Miro K. a uplatnil na nej niekoľko nápadov, ktoré sme odkukali od súperov na preteku. Zadná náprava bola ešte klasika žigulácka, na prednej uplatnil jeho obľúbené pájkovanie mosadzou. Novinkou bola druhá plošina nad podvozkom, ktorá niesla elektroniku a aku a spevňovala celý podvozok. Moja škodovka mala šasi jednoplatňové, z laminátu, ako Mirova, ale na prednú nápravu som použil epoxydové odliatky, ktoré sme kúpili od výrobcu kasní, pána Strnada. Aj ja som mal rovnakú zadnú nápravu, hriadele pr. 3 mm uložené v štyroch guličkových ložiskách a celá základňa z mosadzného plechu 1 mm priskrutkovaná na laminátový podvozok. Kolesá boli Macháčkove s mechovou gumou. Motor Mabuchi 380 bol bežne k dostaniu v modelárskych predajniach, horšie to bolo s akumulátormi. Bateria Slaný NiCd 450 mAh tužkové sa kúpiť dali, horšie to bolo s ich používaním, keďže však vtedajšie pravidlá neupravovali pohonné sady, jazdili sa kadejaké kombinácie. Mne sa podarilo zohnať síce používané, no výkonnejšie 900 mAh aku dvojnásobnej dĺžky a používal som kombináciu 8 článkov, teda 9,6 V/900 mAh. Baterkám sa to moc nepáčilo, veľmi radi „vykvitli“ okolo zátky plusového pólu a tak sme ich zalievali epoxidom aby dlhšie vydržali. Takéto auto bolo schopné vyvinúť rýchlosť až 27 km/h.

Na nabíjanie aku sme si stavali rôzne nabíjačky. Úplne prvé obsahovali transformátor a žiarovkou stabilizovaný prúd, neskôr už sme si spravili tranzistorové stabilizátory s pevne nastaveným prúdom a pri nabíjaní sme museli strážiť čas, prípadne kontrolovať teplotu nabíjaných aku a ručne vypínať nabíjanie. Až neskôr sme spravili nabíjačky, ktoré mali aj reguláciu prúdu a mohli nabíjať prúdom až 0,8 A a tým výrazne skrátiť nabíjací čas akumulátorov. Žiaľ, aj ich životnosť.

Našťastie zasiahla vyššia moc, teda Ústredný výbor Zväzarmu a v rámci podpory polytechnickej výchovy mládeže Podnik zahraničného obchodu doviezol do modelárskych predajní NiCd akumulátory Tamiya 6V/1,2 Ah. Bola to taká sivá krabička z umelej hmoty s hrubými káblami a malo to naozaj silu. Keď sa mi raz pretočil mechanický regulátor rýchlosti do veľmi nesprávnej polohy, za dve sekundy prestala existovať kabeláž od baterií k regulátoru…

Okrem Tamiya aku boli na trhu aj RC súpravy ACOMS vo verzii AM 27 dvojkanálové aj štvorkanálové. Nám sa podarilo zakúpiť štyri sady dvojkanálov, tiež sme už nejazdili len dvaja, a tak sme s Mirom K. mohli odložiť vysielače Modela a riadiť modely celkom slušným rádiom. Z Maďarska som doviezol NiCd tužkové články Varta 500 mAh, ktoré nám vo vysielačoch vydržali desať rokov, kým sme ich nevyhodili. Pôvodne vydržali napájať Acomsa 4 hodiny, na konci životnosti už len dve. Myslím, že slušný výkon.

Škodovka bola celkom slušné auto, no trochu ťažká, trochu dlhá a trochu úzka. Jazdili sme s ňou aj slalom, aj spoločný pretek, no v skupinovom preteku bola dosť zraniteľná pri kolíziách so súpermi. Preto som si postavil niečo väčšie, niečo robustnejšie a niečo širšie, aby to bolo stabilnejšie na trati. Tak vznikol Datsun 280 ZX. Podvozok mal základ z duralu 2 mm (zvyšok zo stavby spaľovacej škodovky), prednú nápravu z epoxydu, zadná z posledných zvyškov z dráhoviek (dvojstupňový prevod, pričom motor bol v strede v pozdĺžnej ose modelu) na mosadznej platni. Model vznikol za dva dni v dosť hektickom čase a keďže som mal široké kolesá s upevnením na červík k hriadeli 3 mm menšieho priemeru, ako klzné užšie kolesá, ktoré boli väčšieho priemeru, čo vyzeralo dosť čudne, otočil som karosériu a zrazu boli väčšie kolesá vzadu a menšie vpredu. A tak vznikol model s predným pohonom (a riadenými zadnými kolesami).

Model to bol celkom robustný, čo by mohli potvrdiť viacerí súperi. V tom čase, kedy sme patrili medzi nováčikov na pretekárskom poli, sa celkom pestovalo elitárstvo. „Mazáci“ nemali radi, keď im dávali na frak zobáci a tak sa pár razy stalo, že nás jednoducho zostrelili z trate. No kto trafil môjho Datsuna, mal smolu, pod laminátovou karosériou neboli vidieť duralové výstuhy. Rovnako ten, koho som trafil ja, už nedojazdil. Jedna sezóna stačila na to, aby súperi pochopili… Potom sa naozaj už len pretekalo. Datsun bol celkom rýchly a veľmi obratný model, no ťažký a Mabuchi 380 mal s ním čo robiť. Rovnako aj použitá dvojstupňová prevodovka nebola to pravé orechové. No stále to bol spoľahlivý model, čo sa nedalo povedať o mojom slalomovom modeli. Bol čas nahradiť Škodu 130 niečim novým.

Karosériu som mal od priateľa Vladimíra Strnada z Kdyne, kde som pár razy bol na preteku (dlhá cesta vlakom až za Plzeň) a ktorý mi poskytol aj výkresy na svoj okruhový model, ktorý chystal pre vydanie v časopise Modelář. V klube u nich vyrábali okrem krásnych karosérií aj vstrekované diferenciály podľa vzoru Tamiya a plastové disky, ktoré tiež nesmeli chýbať v našej výbave. Disky boli najprv odlievané z epoxydu, neskôr vstrekované. Na tejto báze vznikol Peugeot 205.

Pri tomto aute som si už dovolil sám sa pasovať do role konštruktéra, mysliac si, že za pár rokov jazdenia, stavania a opravovania modelov aj okukovania modelov súperov už o autách čosi viem. Tak vznikol podvozok, ktorého základ tvoril laminát 2 mm hrubý a pruženie zabezpečovali zárezy do základného materiálu. Predná náprava klasika epoxyd, po dve guličkové ložiská 3×10 v každom kolese, zadná náprava telefon. Teda hriadeľ 5 mm 12020 v dvoch ložiskách 5×16 v polyamidových domcoch šírky 6 mm a prevod 56 zubovým kolieskom z polyamidu z telefónneho čísleníka. Bez diferáku. Vymyslel som si totiž, že ak je model určený do haly, na parkety, kde sa dosť šmýka, tak diferák nebude treba. Horná platňa bola celá z plánov, ktoré som mal od Vláďu. Geniálne vymyslené. Vrátane odporového regulátoru rýchlosti s mikrospínačom na spiatočku. Motor Mabuchi 380 si bral šťavu z aku Tamiya.

Už od prvých jázd modelu bolo jasné, že som sa nemýlil. Model jazdil presne, ako som od neho očakával a v slalome som jazdil časy okolo 30 sekúnd, ako v hale tak aj vonku na asfalte. Zopár pretekov som vyhral. V tom čase sme absolvovali ročne okolo 10-12 pretekov a celú zimu sme trénovali každú nedeľu v telocvični základnej školy, takže motor po jednej sezóne toho mal dosť. Tak som si na novú sezónu vytuningoval jednu tristoosemdesiatku, zmenil časovanie, vyvážil kotvu, zmenšil medzeru medzi kotvou a magnetmi a podobné maličkosti a výsledkom bol halový špeciál aj na spoločný pretek. Len ľahší, ako modely súperov. Keď k tomu pridáme výmenu bežne používaných prijímačových aku 4×500 mAh tužky (100 g) za 5×115 mAh malé gombíky z Maďarska (15 g), pokles hmotnosti bol tak výrazný, že aj ked súperi jazdievali spoločný pretek s motormi Mabuchi 540 a na šesť článkov NiCd 1300 Sunrise, ktoré sa vtedy predávali, malý motor úplne stačil, navyše s menším krútiacim momentom bol model menej náchylný na pretočenie v zákrutách. Výsledkom bolo zopár výborných umiestnení aj víťazstiev.

Pomer rozchodu k rozvoru bol u Peugeota tak vynikajúci, že si podobné modely postavili aj kolegovia v klube. Ten môj jazdil takto niekoľko rokov, neskôr už na šesť článkov NiCd, len raz za rok som menil plášť motora, keďže magnety boli teplom zoslabnuté a ložisko vybehané.

Krátko po Peugeote som sa pustil do stavby modelu pre spoločný pretek Lancia Beta Monte Carlo. Prvú verziu podľa plánu Vl. Strnada som však nedokončil. Zo skúsenosti s peugeotom som vychádzal pri vylepšení podvozku na verziu 2. Rozšíril som zadnú pružiacu časť, spevnil strednú časť a predĺžil ju až k nárazníku. Model získal výbornú tuhosť a vďaka predným odpruženým ramenám skvelé jazdné vlastnosti na nerovnom asfalte. Prispel k tomu aj hydraulický tlmič zadnej nápravy, vyrobený z injekčnej striekačky 2 ml a torzná tyč na zadnej náprave. Tu sme prvý raz použili Strnadove diferáky 70 zubov modul 0,6 na nedelenej hriadeli 5 mm. Pekná karoséria len podčiarkovala technickú krásu modelu.

Bolo to tuším v apríli, keď sa jazdili v Banskej Bystrici krajské majstrovstvá v kultúrnom dome v Podlaviciach. Odjazdili sme si slalom, ale naše nové Lancie (boli sme piati pretekári) sme mali schované. Kvality našich halových Peugeotov už súperi poznali a keď sme ich po slalome začali pripravovať na spoločný pretek, zahlásil riaditeľ súťaže, že sa presúvame na parkovisko plážového kúpaliska. Súperi si totiž pripravili na asfalt nové modely a mysleli si, že my máme len naše staré Peugeoty. V hale by proti nim nemali šancu, my s Peugeotmi na asfalte tiež nie. Keď sme však na asfalte vybalili dobre schované Lancie a predviedli im, ako sa jazdí 55 kilometrovou rýchlosťou s odpruženou prednou nápravou a tlmenou zadnou s poriadnym diferákom, spadla im sánka. Po skončení preteku medzi prvými piatimi miestami boli štyri naše Lancie, jednej vo finále sa uvolnila skrutka držiaca koleso.

Zhruba za rok vyšiel v Modelári plánik Lancie, to sme ale my už mali jej tretiu verziu a tak vlastne každý, kto si ju postavil, nás len dobiehal.

Poslednou dvanástkou, ktorú som staval, bolo BMW M1. Model som chystal na krajské majstrovstvá, ktoré sa mali jazdiť u nás. Lancia už bola stará a opotrebovaná a chcelo to niečo iné. V priebehu týždňa som postavil klasické dvojposchodoví šasi, len mini servo riadenia som dal dopredu, medzi kolesá a na kotúč serva som umiestnil servosaver vlastnej konštrukcie. Regulátor odporový s mikrospínačom Strnadovej konštrukcie, len teleso nebolo z pertinaxu, lebo rado horelo, ale z brzdového obloženia nákladného auta. Motor Kyosho LeMans 240 Gold (predával sa za 1000 Kčs) a zadná tuhá náprava bez diferáku. Čiste účelová konštrukcia, nič na pozeranie, navyše pri točení stĺpikov medzi platne som zistil, že koník na sústruhu je z osy a tak namiesto závitov M3 som musel urobiť M3,5. Ešte že som mal také závitníky aj skrutky. Model som „zajazdil“ v nedeľu ráno pred pretekom a koniec pretekárskej kariéry som oznámil ako víťaz preteku a Majster kraja 1988. Nie, na klub som nezanevrel, len som už nestaval nové modely a nejazdil s nimi. Začal som sa pripravovať na úlohu otca.

Dovtedy som však s kamarátmi z klubu prejazdil celé Slovensko a kus Moravy aj Západné Čechy, upravil som chalanom zopár motorov Mabuchi 380 (dnešné motory Speed 400) a pomohol postaviť podvozky nie len na Slovensku. Pretekali sme totiž každú zimu v Maďarsku (Putnok, Ózd a Budapešť) v halách, čo nám dávalo neskutočný náskok pred domácou konkurenciou a tak ako sme kedysi my obdivovali modely súperov, tak teraz sa chodili pozerávať súperi na naše. A ako sme kedysi na pretekoch kupovali drobnosti a vybavenie na naše modely, tak teraz si ho kupovali odo mňa. Predné nápravy z epoxydu sme totiž začali vyrábať sami, rovnako ako karosérie z laminátu a sústružili sme predné unášače (plus hriadeľ a ložiská) a kompletovali zadnú nápravu (unášače, diferák, kolesá, hriadeľ), takže ste si u nás mohli kúpiť skoro komplet model, stačilo to len položiť na laminátovú dosku a jazdilo to. Tých sád išlo veľa hlavne do Maďarska, sád kolies a pneumatík snáď stovky.

Medzi tým, ako sme pretekali alebo trénovali, stihli sme usporiadať vo Veľkom Krtíši aj zopár súťaží. O tom ale až nabudúce.