Lietanie s upútancami bolo zaujímavé aj zábavné, malo to však svoje úskalia. Jednak modely boli špinavé, mastné a smrdeli a s nimi aj my, jednak robili hluk a to, čo sa ľuďom páčilo prvý či druhý raz, im po šiesty raz vadilo… Skrátka chcelo to niečo menej náročné na plochu a jej veľkosť. A s Mirom K. nás to oboch ťahalo akosi ku kolesám. A chceli sme skúsiť už niečo viac, niečo s rádiom. Naše smerovanie teda bolo jasné: autá.

Bolo to tuším v čase, keď som sa vrátil z Liberca. Ten rok modelárstvo trochu ustalo, keď chýbal ťahúň, no po mojom návrate sme sa do toho opäť pustili. V tom čase vyšiel v Modelári plánik na spaľováka RC-V2N (národná kategória „placiek“ na motor 2,5 ccm a bez pruženia – aby to bolo lacné a teda dostupné) a Modela začala dodávať laminátovú karosériu Škoda 130RS v mierke 1:8. Študovali sme to zo všetkých strán, zhodnotili pracovné zaradenia našich kamošov (LIAZ fabrika bola v našom meste), vybavenie náradím v klube aj našich dielňach a rozhodli sa, že si škodovku spravíme.

Nastalo obdobie „zháňania“ materiálu. Na platne na spodok, na motorovú plošinu, na chladič hlavy motora MVVS 2,5, na hriadeľ, na prednú nápravnicu, na disky, na rádiovú platňu… Dalo to fušku, ale dalo sa. Dokonca som si jeden večer obliekol na seba montérky a s kamošom som šiel na nočnú do LIAZu, kde sme sa tváriaci akoby nič sústružili disky z duralu a hriadeľ s kuželovým osadením pre disky 😀 Do rána sme to stihli na dve autá 😉 Napriek podobným akciám sa mi stále zdalo, že stavba modelu postupuje nejak pomaly a mňa už svrbeli ruky. Súpravu Modela T6 AM 27 som mal doma a furt nič. Aj klubové aparatúry zaháľali… Ja som pracoval v turnuse 24 hodín služba, 48 hodín voľno. Napadlo ma, že si dlhý čas čakania na výrobu objednaných dielov do škodovky skrátim niečim menším. Nenapadlo ma, že táto „partizánčina“, ako to neskôr Miro K. nazval, výrazne ovplyvní nie len moju modelársku budúcnosť, ale bude mať celoslovenský dopad.

Môj prvý RC model auta Lada s papierovou karosériou a motorom Mabuchi 380 (dnes Speed 400) a dve ploché batérie po 4,5 V. Dvojstupňová prevodovka využívala ozubené kolesá z dráhových modelov. Stavané podľa plániku Modelář. Fotografia je z prvého preteku v Dome Kultúry ROH v Banskej Bystrici 18. marca 1984.

V Modelári totiž vyšiel aj plánik „elektry“ VAZ 2101 v mierke 1:12 od J. Kuneša ml. Dve veci zohrali významnú úlohu. Že to bol bývalý dráhový modelár, a teda použil na stavbu prevodovky materiál a postupy, ktoré som dôverne poznal a mal som v Prahe dodávateľa dokonalých výrobkov, pána Antonína Macháčka (značka AMA pamätníkom iste niečo hovorí), takže som sa nemusel obávať nedostatku dielov a časového zdržiavania pri stavbe. A že karoséria bola z papiera, resp. zo škatule od topánok. A papierové karosérie som ako bývalý dráhar zvládal perfektne. Dal som si všetko dohromady a vyšlo mi, že tento model nemôžem nepostaviť 😉

Objednal som si teda diely od pána Macháčka, pustil sa do stavby karosérie a do podvozku, jediné, čo mi do hlavy neliezlo, bol mechanický regulátor rýchlosti pomocou odporov a serva. Bolo to totiž na serve Varioprop (lineárne), ktoré som nepoznal a pri pohľade na moje Futaby S-28 mi to furt do hlavy neliezlo. Našťastie sa objavil v Modelári plánik aj na mechanický plynulý regulátor na štandardné servo a už nič nestálo v ceste. Inak by som to bol poriešil úplne kruto mechanickým vypínačom zo svojej produkcie, ktorý som použil v lodičke a ktorý mi bol tiež zverejnený v časopise Modelář.

A tak som v úplnej tajnosti poskladal svoje prvé RC auto (vôbec prvým RC modelom bola lodička Melodie riadená RC súpravou Mars II) s odpruženou prednou nápravou a diferenciálom zadnej nápravy, s elektronovými diskami a pohonom nejakým elektromotorom (fakt si nepamätám, akým) a napájaná dvomi plochými batériami 2×4,5V. Rýchlosť bola úžasných 4 km/h a keď som prepojil batérie na 9V, tak dokonca 8 km/h! Najlepšie boli ploché batérie Varta, s tými to vydržalo jazdiť pri 4,5V celých 15 minút!

Hrdý na svoje dielo som sa po zoznámení s pilotážou vybral so svojím modelom do ulíc mesta na jeho druhý koniec za Mirom K. Cestou som navštívil miestne elektro, kde som pred zrakom užasnutého personálu aj zákazníkov „natankoval“ a pokračoval v ceste. Keď som došiel k Mirovi, najprv bol užasnutý, prekvapený a potom sklamaný mojou „partizánčinou“, ako to nazval. Považoval to za zradu nášho spoločného diela Š 130 RS. Vysvetlil som mu, že keď dokončíme spalováka, budeme mať plné ruky práce s jeho riadením a tak elektra bude výbornou pomôckou na naučenie sa šoférovania modelu auta. Toto moje vysvetlenie sa mu celkom pozdávalo a pozdávalo sa mu aj jazdenie so žigulákom. Povedal som mu, že za pár dní sa v Banskej Bystrici jazdí pretek automodelárov v sále Domu kultúry ZV ROH ZVT a že by sme mohli s mojím modelom obaja tam ísť pozrieť sa a vyskúšať ho „v ohni“.

V deň „D“ som zbalil svoj model do krabice od mixéru ETA, vysielač Modela T6 AM 27 s polystyrénovou krabicou do tašky a s nejaký náradím sme nastúpili do autobusu smer Banská Bystrica. Po vstupe do haly sme sa snažili čo najskôr náš model dostať do prevádzky a vyskúšať ho, aby sme zistili dve veci. Že na parketách naše tvrdé gumy dosť šmýkajú a že ani po prepojení plochých batérií na 9V nestačí úžasná rýchlosť 8 km/h na rýchlosť súperov… Navyše som musel nožničkami zostrihnúť spodok nárazníka svojej krásnej karosérie, lebo po pár nárazoch do prekážok bol zdevastovaný a model sa ním zachytával a zastavoval. Bolo nám jasné, že v spoločnom preteku (rýchlostný okruh viacerých modelov naraz) sme len do počtu. No keď ma Mišiak (Ján Miškovič) zavolal na štart slalomu, poliala ma hrôza. Ako trať vyzerá a ako sa medzi tými 24 dvojicami bránok jazdí, som síce videl, ale len na papieri v nejakej Zväzarmovskej smernici a to ešte pred tromi rokmi! Štart som zvládol ako to len moja Lada vedela, prvý okruh som tiež vytočil, no potom prišla osmička a v nej som zastal. Na dlhých asi 20 sekúnd, lebo som fakt nevedel, do ktorej bránky mám vojsť 😀 Mišiak na mňa čosi pokrikoval, aby som už konečne išiel a pokračoval ďalej, no ja som fakt netušil, kadiaľ. A potom som si povedal, že je to vlastne jedno, nie som tu pre víťazstvo a ako keby nič som pokračoval ďalej, čuduj sa svete, správnym smerom. Sem tam som samozrejme nejakú tú bránku ťukol a zbieral trestné sekundy. Vo výsledku som zajazdil celú trať za asi 150 sekúnd, ak si dobre pamätám.

Ďalšie dve jazdy (z troch jázd sa počítal priemer z dvoch lepších) som zajazdil bez prestávky v osmičke, avšak skončil som v celkovom poradí bezkonkurenčne ako posledný. Nič iné som ani nečakal, veď to bol môj prvý pretek. Musím sa priznať, že dnes si absolútne nepamätám, ako prebiehal spoločný pretek. Pamätám si len svoje prvé slalomové vystúpenie 😀
A ešte to, ako Miro K. povedal, že on chce taký istý model! Písal sa 18. marec 1984.

O mesiac, vo Zvolene na preteku pri Zimnom štadióne, už sme štartovali obaja. Za mesiac sme dokončili Mirov model, trochu upravili môj a začali prepisovať históriu automobilového modelárstva na Slovensku.

Škodovku sme nakoniec predsa len dokončili, dokonca ju aj naštartovali. No nikdy sme ju naozaj nepoužívali a v roku 2006 sme ju predali do ČR.

Fotografie nájdete v Internej Galérii