Po týždni mizerného a daždivého počasia sa ukázala krajšia tvár leta a tak som sa už poobede vybral na letisko. Jednak už som mal k dispozícii päť sád akumulátorov, jednak sa s vetroňom mám stále čo vo vzduchu učiť.

Počasie bolo fajn, na oblohe kde tu oblak dávajúci tušiť termické komíny a mierny vietor. Povedal som si, že sa naučím vyhľadávať a rozpoznávať termiku a ovládať v nej svoj model elektrovetroňa, pre ktorý budem odteraz používať označenie „EVO5“. Jednak som doteraz nič lepšie nevymyslel, jednak to mám takto v CamPac svojej Futaby, keďže je model na piatej pozícii.

Po zálete so sedemčlánkom N500AR (model stúpa tak vlažne, pomaly, ale za tri minúty je v dostatočnej výške-viac baterka aj tak nevydrží) som odštartoval z osemčlánkom TT1100. To je iné kafe. Ostré stúpanie (na deproňáka s plechovkou) a o dve minúty je záhodno motor vypnúť. Tuším som to dnes trafil, za chvíľu už bol EVO5 aj vysoko aj ďaleko a dole sa mu vôbec nechcelo. Po asi desiatich minútach sledovania modelu, kedy sa mi už strácala výškovka z dohľadu a obával som sa, či sa model proti vetru bude vedieť vrátiť a či náhodou ho za potokom v lesnom poraste nestratím, som sa rozhodol výrazne klesnúť a hlavne priblížiť sa k sebe. Smola je, že na našom letisku to najlepšie nosí tam, kde je najhorší prístup v prípade problémov. Asi si čo najskôr kúpim do modelu pípátko. Pre istotu. Keď som zo stúpáku vypadol a priletel bližšie, celkom som si vydýchol, aj keď som si už potom dlho nepolietal. Aspoň som si potrénoval, čo mi ide asi najhoršie. A to koordináciu práce výškovky so smerovkou, aby som v zatáčkach zbytočne veľa neklesal.

Dnes som si polietal naozaj dosť. Každá baterka bola vo vzduchu dvakrát. O siedmej večer som pristával po siedmych minútach letu so sedemčlánkom NiCd a všimol som si, že vrtuľa je v pozícii, kedy list trčí smerom dole a to sa mi ani trochu na pristátie nepáči. Brnkol som do kniplu plynu, no motor nereagoval, šťava už v baterkách nebola. Na pristátie v obilí som bol trochu vysoko a nemal som odvahu prudšie dosadnúť, tak som zvolil plynulý prelet nad asfaltom a dúfal som, že sa dostanem až na trávu na druhej strane. Márne.

Chýbali asi dva metre. Model dosadol na spodný list vrtule a celá prepážka aj s motorom sa vylomila z trupu smerom dopredu. To som nečakal. Dvojdielna bezpečnostná prepážka motora je konštruovaná pre čelný náraz na kužeľ. Túto kolíziu prežila bez úhony, čo sa však nedá povedať o motore. Plusový vývod sa zlomil tesne u zadného čela.

Smola. Nový motor nemám. Zajtra sa pokúsim motor otvoriť. Zdá sa, že mechanické upevnenie uhlíka je OK, len elektrický prívod bude treba premostiť, tak to skúsim poriešiť. Cestou domov z letiska ma napadlo, že mám jeden vybehaný motor, tak skúsim použiť jeho zadné čelo. Uvidím, v akom stave sú jeho uhlíky. Aspoň si urobím kontrolu stavu motora. V EVO5 berie z aku medzi 9 a 11 A a takmer vždy, keď ide, ide na plno.

Keďže na nedeľu je plánované klubové lietanie, zoberiem si Varianta, ktorý používa rovnaké sady aku ako EVO5 a Juniora, s ktorým som už takmer aj zabudol lietať, ako sa mi to s EVO5 zapáčilo. Rosničkári sľubujú bezvetrie, tak to by mi mohlo s akrobatom na prvé lety vyhovovať.