V sobotu 11. apríla 2015 sme sa stretli naposledy v športovej hale vo Valalikoch na preteku automodelárov v tejto sezóne. Hoci záver sezóny pár pretekárov vypustilo, tešilo ma, že v mojej kategórii osemnástok sme štartovali štyria. Priznám sa, že s autom som ani ja nič neurobil, pred posledným pretekom sa mi nejak nechcelo. Iba som vymenil oceľovú hriadeľ, použitú na minulom preteku po zohnutí titánovej, za novú titánovú, gumy som nechal staré s tým, že to nejak dojazdím…
Ani s baterkou som nič nerobil, hoci pri nabíjaní občas zaštrajkovala, veď má už štyri roky, hoci dobre skladovaná. Výmenu ojazdených pneumatík a nahradenie pohonného akumulátora som sa rozhodol nechať až na novú sezónu.
Keď som si rozbil svoje depo na obvyklom mieste, ktoré sa mi ušlo ako poslednému na druhom preteku sezóny, mojom prvom, ktorého som sa v Košiciach zúčastnil, a uvaril svoju rannú kávu (predsa len musím vstávať o pol štvrtej, aby som sa do Valalík dostal po siedmej ráno), šiel som si pozrieť trať. V prvom momente ma zachvátilo šialenstvo. To si teda dnes zakrútime volantom! Už na Pro 10 modeloch som nemal rád, keď sa placky točili okolo dosky, dávam prednosť predsa len nejakým vykresleným oblúkom. Bolo jasné, že motor a gumy dostanú zabrať, rovnako ako ja a že štvorkolky domácich budú vo veľkej výhode. Napriek tomu zostávam verný zadokolkám 😉
Dve tréningové jazdy mi pripravili horúce chvíľky. Hoci som na auto od skončenia posledného preteku ani nešáhol, ako keby mi ho niekto rozladil. Jazdilo úplne inak, ako som očakával. Jednoducho som sa na trať nevedel zmestiť. V malej rýchlosti som bol silne pretáčavý, vo väčšej značne nedotáčavý. Buď som buchol do mantinelu z vnútornej strany alebo z vonkajšej, no vždy to bola rana. Tuším, že táto karoséria mi dlho nevydrží…
Sledoval som, ako jazdia štvorkolky 1:10, ale tie majú samozrejme inú stopu vďaka trakcii všetkých štyroch kolies. S uspokojením som zistil, že rovnaké problémy s traťou, ako ja, riešia aj piloti Formulí 1:10, čo sú tiež zadokolky. Takže to nebude len mojimi rukami.
Do druhej tréningovej jazdy som vymenil predné gumy za mäkšie, ale stále to nebolo ono, takže som prakticky celé rozjazdy laboroval s tvrdosťou predného pruženia a zadného tlmenia. A učil sa pridávať v kritických zákrutách, boli dve také miesta na trati, tak akurát, ani málo ani veľa. Výsledkom bolo zlepšenie priemerného času na kolo o tri sekundy. Z mizerného výsledku na priemerný to ide ľahko, ale na výborný je to už horšie, na Paľa Bálinta jednoducho nemám. Je to skvelý pilot a má skvelé auto. Na rovinkách máme všetci porovnateľnú rýchlosť, identické motory MIG 280 Racing sú dobrým limitom výkonu, ale auto mi inak brzdí a inak vychádza zo zákrut, než konkurentom, tam viditeľne strácam. Štvrté miesto na tejto trati po rozjazdách bola objektívna skutočnosť.
Vo voľných chvíľach, keďže okrem mazania pneumatík a nabíjania dvojčlánku 800 mAh som nemal inú robotu, som sa pokúšal fotografovať modely na trati. Opäť som si doniesol zrkadlovku Nikon D5100 a venoval sa nácviku panningu. To je metóda, ako aj v mizerných svetelných podmienkach vyfotiť ostré auto na rozmazanom pozadí. Skúšal som rôzne časy, s bleskom aj bez blesku, ale ako povedal Paľo, panning je o rukách a aj tu sa mám čo učiť. No pár fotiek sa mi podarilo. A keďže na preteku neboli bratia Hlavajovci, ktorí mi občas strčia do ruky ich nikona, tak dnes vám musia stačiť moje fotky 😉
Po skončení preteku sa koberec pred zbalením kompletne povysával. Päť vysávačov to zvládlo celkom rýchlo, ale tú fotku piatich vysávajúcich sem radšej nedávam, čo keby sa dostala do rúk manželiek modelárov 😉 Na pred sezónou novom koberci sú sem tam nejaké šrámy, páskou prelepené seknutia od buggýn, ale najmä od zlomených ostrých spojlerov formulí. Celkom sa mi tie autá pozdávajú, len nerozumiem tomu pravidlu o zmenách pneumatík z mechov na gumy a späť. A nepáčia sa mi predné nápravy, viem si predstaviť aj lepšiu konštrukciu. Nechám si to ešte raz poriadne prejsť hlavou, či sa na tieto veľké zadokolky dám alebo nie. Zaujímavé by možno boli aj modely 1:12, ale museli by jazdiť pomalšie, ako dnes desiatky so 17,5 závitovými 2200 kV motormi.
Ako som sľúbil v minulom článku, doniesol som nejaké darčeky pre osemnástkárov, ale ušlo sa z nich aj ostatnými víťazom. A keďže bolo výročie Gagarina, nezabudol som dobrý a zdravý koláč pre všetkých pretekárov, ktorý mi pripravila moja Olinka. Podľa ohlasov chutil.
Nakoniec som v seriály skončil z desiatich pretekárov na treťom mieste, ale veľa pretekárov absolvovalo len málo pretekov. Škoda, lebo osemnástky predstavujú lacnú kategóriu pretekania s minimálnymi nákladmi na pretek aj sezónu. Veď mne je lacnejšie jazdiť do Košíc s malým modelom, ako jazdiť desiatky v Bystrici, hoci je to výrazne bližšie. Škoda len, že poháre v seriály boli len pre víťazov, pohár za tretie miesto by sa doma dobre vynímal 😉
Zimný seriál na tentoraz skončil. V lete sa budem venovať bicyklovaniu a elektrovetroňom, sem tam vytiahnem na vzduch malý monster truck od Hudého. Čo ale neznamená, že v rámci výletu sa nedostavím na nejaký pretek s fotoaparátom, len tak na pokec a urobiť na dobrom svetle lepšie fotky.
Hoci som pôvodne uvažoval o pretekaní s osemnástkou v Košiciach len ako o tréningu a príprave na preteky v Čechách, nakoniec som odjazdil najviac práve vo Valalikoch. Som rád, že sme sa dohodli na rovnakých motoroch a hoci je trať stavaná pre desiatky, okrem jednej rovinky sa inde musí naozaj vedieť jazdiť. Dúfam, že sa takto stretneme aj na jeseň a že nás bude osemnástkárov viac.
Komentáre