Február bol pre mňa náročný mesiac, aj čo sa práce týka, aj hobby. Okrem iného sme usporiadali opäť výstavu našich modelov pre verejnosť a pretože som sa popoludní zúčastňoval ako dozor a sprievod, nebol čas na prípravu auta na Zlínsky pretek 28. februára, ktorý som vynechal. Takže po mesiaci som sa vrátil do Valalík skontrolovať, ako som na tom jazdecky aj s autom pred blížiacim sa koncom halovej sezóny.

Na aute som len skontroloval mechanickú pevnosť dielov, dotiahnutie skrutiek a lipolky naplno nabil, vybil a opäť nabil deň pred pretekom. A dovážil predok auta, lebo som mal pocit, že mám ťažisko príliš vzadu a zatáčky krúžim zbytočne veľkými oblúkmi. No a vymenil som čiernu textilnú pásku na predku auta za červenú, tak ako som to písal v článku o páskach na opravy karosérií. Pre porovnanie, takto vyzerala karoséria môjho 148 mm Scalpela Lolita s čiernou páskou Tesa:

Po výmene za červenú pásku teraz auto vyzerá takto:

Podľa mňa je to oveľa lepšie a opravené alebo zosilnené miesta nebijú tak do očí.

Tú teplotu na ciferníku vzadu si nevšímajte, to sa len môj teplomer o štvrť na deväť zohrieval z tej zimy, čo som mal v kufri auta. Počas preteku teplota v hale bola nad 20°C.

Samotná cesta na pretek bola dobrá, hoci mrzlo, cesty boli suché a ani hmly neboli, takže som do haly dorazil medzi prvými. Postavil som si stolík a kufríky na svoje obvyklé miesto a všetko vybalil na stôl, nech sa zohrejú nie len nabíjačka a zdroj, ale aj auto, pneumatiky, akumulátory. Zatiaľ som si pozrel, čo si pre nás na dnešok pripravil usporiadateľ.

Za seba musím povedať, že riadne technická trať. Hoci tak na prvý pohľad nevyzerala. Najskôr si človek všimol niekoľko roviniek, vzápätí ale aj tie série zákrut medzi nimi a bolo jasné, dnes to ľahké nebude ani náhodou.

Keď už teplota vybavenia bola ako tak použiteľná, namazal som pneumatiky a kým mazadlo pracovalo, zalial som si kávu. Predsa len som vstával o tretej ráno… Potom som si dal krátky tréning a takmer som sa zabudol zaregistrovať u Štefana Taubera a zaplatiť štartovné. Ešte že je na balkóne, odkiaľ piloti riadia svoje modely, reproduktor a oveľa lepšie z neho rozumieť, ako keď sme dole. Odstavil som auto na bezpečnom mieste, zbehol dole za Pištom, zaregistroval sa a vrátil sa späť na balkón. A po chvíli bolo po tréningu.

Auto sa totiž začalo tak nejak divne vlniť. Myslel som si, že či mi nevypadla baterka alebo nenatrhla karoséria a nedrie o koleso. Ale problém bol oveľa závažnejší.

Pri náraze bokom do mantinelu na konci dlhej rovinky som zohol titánovú hriadeľ svojho Scalpela. Zbehol som si pre krabicu s náhradnými dielmi do auta, skontroloval pre istotu aj ďalšie dve krabice vo svojich kufríkoch, aby som zistil, že náhradná titánová osa ostala zrejme na stole v kancelárii, keď som pripravoval druhé auto. Našťastie som so sebou mal jeden komplet s diferenciálom a jednu samostatnú oceľovú hriadeľ. Výmena netrvá dlho, pri nej som ale zistil, že stále mám na aute zadnú pneumatiku, ktorú som pred poslednou jazdou minulého preteku natrhol a len narýchlo zlepil lepidlom. Tak som pri výmene hriadele vymenil aj zadné pneumatiky, a pretože som mal dovážený predok s lepším gripom, nasadil som do zadu o málinko tvrdšiu zmes. A všetky pneumatiky dobre namazal. Ďalší tréning som už nestihol, začala sa rozprava a rozjazdy.

Celkove bolo na preteku menej účastníkov, v našej kategórii 1:18 2WD a 4WD sme boli prihlásení štyria. Komorné prostredie, žiaľ jeden jazdec nenastúpil pre rodinné záležitosti, tak sme jazdili traja. A hoci som tajne dúfal, že sa pred začiatkom preteku prihlási ešte niekto z domácich, kto to nestihol elektronicky, a že si pojazdíme v slušnej skupine, bol to vlastne pretek dvoch. Tretí jazdec totiž mal v každej rozjazde nejaký problém. Raz to bola baterka, potom problém s pneumatikami, ktoré nemali ošetrené boky a prevracali auto v zákrute, a zrejme sa pod slabší výkon podpísal aj nezabehnutý nový motor MIG 280. Malá pikoška, o pneumatikách som si písal s iným kolegom mailom v noci pred pretekom a ráno podľa mojej rady boky ošetril chemoprénom a do jazdy nastúpil s formulkou a jazdil bez problémov, čo sa pneumatík týka. No ale nejazdil tri kategórie, ako kolega s osemnástkou.

Pri mojich minulých vystúpeniach v Čechách a na Morave so Scalpelom som tiež pár krát vyskúšal jazdiť s dvomi autami. To ešte bolo dosť jazdcov a jazdili sa dvojkolky ako Stock s MIG 280 a Open s čímkoľvek. Mal som dva podvozky Scalpel, 129 a 148 mm a v rámci tréningu som jazdil obe kategórie, každú s iným autom, ale s rovnakými motormi. Byť často na dráhe bol slušný tréning, ktorý ma vtedy posunul výrazne dopredu. Treba ale napísať, že dve skupiny jazdiť a dve nasadzovať z celkového počtu siedmych skupín bolo vždy veľmi náročné, nie len na nabíjanie bateriek a prípadný servis modelov, ale aj psychicky.

Skrátka a dobre, po odjazdení štyroch kvalifikačných jázd sme do finále ostali len dvaja. Ja a Palo Bálint. Mať isté druhé miesto za takýchto okolností ma vôbec neteší. Aspoň som sa mohol utešovať, že robím na dráhe čím menej chýb a zlepšujem si nie len najlepší čas na kolo, ale aj priemerný čas. No dostať dve kolá od Paľa za päť minút sa už asi stalo štandardom 😀

Prvá finálovka bola vcelku nuda. Paľo si jazdil svoje, ja som sa snažil nedostať nakladačku a často som sa prevracal v zákrutách. Po celom dni jazdenia som mal asi už premazané predné gumy a aj dráha bola dosť nagripovaná. Aj som sa pýtal Paľa, či to bude mať zmysel jazdiť vo dvojici, ale mi povedal, že si urobíme aspoň dobrý tréning, keď už som šiel do Valalík takú dlhú cestu.

Takže do druhej finálovky som si lepšie pripravil auto a jazdili sme v podstate na dohľad od seba. Samozrejme, že Paľovi so štvorkolkou vyhovovala iná stopa, ako mne s dvojkolkou a aj mal výhodu lepšej akcelerácie v zákrutách, ako ja. Ale jazdiť za sebou bolo oveľa zábavnejšie a aj inšpirujúcejšie, ako keď sa pasuje s traťou každý sám vo svojom úseku. V tejto jazde sa mi podarilo zajazdiť priemerné kolo rýchlejšie, ako v prvej rozjazde najrýchlejšie kolo. Vždy tvrdím, že preteky sú pre mňa krátke, kým sa ako tak rozjazdím, už je koniec. Šesť rozjázd a šesť fináloviek by som asi potreboval, aby som jazdil naozaj dobre 😀

V treťom finále som väčšinu času jazdil pred Paľom, ale na rozdiel od osobného pocitu výsledky z počítača ukázali, že to je pre mňa ťažšie a horšie, horšie boli aj výsledky. Dvojkolka je citlivá na ideálnu stopu a každé jej opustenie znamenalo výrazné spomalenie, najmä záver tejto jazdy mi to ukázal. No a keď sa gumy „odtrhnú“, teda stratia adhéziu, je to často bočný náraz do mantinelu. Ešte že ta oceľová zadná osa to vydržala.

Zaujímavé bolo porovnanie spotreby. Obaja máme v aute motor MIG 280 Racing, teda najvýkonnejší z trojice MIG 280. Moje auto má niečo nad 330 gramov, baterku vozím 500 mAh alebo 800 mAh dvojčlánok. Paľov 4WD XRAY bude mať okolo 400 gramov a baterku 1500 mAh. Pred začiatkom jazdy najazdím asi o dve tri kolá viacej, ako Paľo, potom trvá pretek 5 minút a nejaké sekundy (5-13) do dojazdenia. Celkom 17-18 kôl u mňa, 19 u Paľa. Ja dobíjam 270 až 280 mAh, Paľo 300 mAh. V podstate zanedbateľný rozdiel. Štvorkolka má v systéme pohonu asi väčšie odpory, na druhej strane asi väčšiu efektivitu prenosu výkonu a krúťáku na povrch, než dvojkolka, ktorá zase má širšie zadné poháňané pneumatiky.

Vychádza mi z toho, že pri takto silnom (slabom) motore nie je dôležité, aký pohon má podvozok a žiadnu výhodu neposkytuje ani iné technické vybavenie auta alebo jazdca. Je to potom naozaj len o jazdcovi a jeho rukách a celkom určite by Paľo s mojím autom zajazdil rovnako dobre, ako jazdí so svojím modelom. Asi to vyskúšam na poslednom preteku a Scalpela mu požičiam. Marcová dráha bola taká osemnástková, ako sa Paľo vyjadril a nebyť tej dlhej rovinky pre štart finále, kde to chvíľami bola pre malé modely nuda, fakt to bola skvelá trať.

Tradične po osemnástkach sa jazdia buggy, ktoré nasadzujem a nasadzovať zdivočelú svorku vo dvojici nie je žiadna sranda. Našťastie nám pomáha pár dobrovoľníkov. Oveľa radšej mám formuly desiatky, ktoré sú tradične poslednou skupinou v Košiciach. Zaujímavé je sledovať ich stopu na dráhe, lebo sú to tiež zadokolky, ako Scalpel a jazdia trochu inak, ako 4WD desiatky, ktorých bolo aj teraz na dve skupiny. Rozhodne je so zadokolkami menej práce po jazde, čo mi potvrdili aj jazdci buggy, kde jazdia 2WD aj 4WD spolu. Menej dielov znamená menšiu šancu na poruchu a preto aj viacej času na rozhovory s kamošmi.

Medzi ľudmi aj v okolí Košíc je dosť modelov v mierke 1:18, prvé dva preteky, ktorých som sa zúčastnil, boli účasťou zaujímavé. Škoda, že sa tieto autá a ich piloti nezúčastňujú pretekov. Jazda s modelmi 1:18 je nenáročná aj na vybavenie aj na servis a pri súčasnej rýchlosti autíčiek si myslím, že ani na tréning. Takže aby som motivoval všetkých latentných osemnástkárov, vyhlasujem:

Každý, kto na preteku 11. apríla 2015 vo Valalikoch nastúpi do preteku v kategórii 1:18 a kvalifikuje sa do finále a vo finále odštartuje, dostane odo mňa hodnotný propagačný predmet.

Navyše, keďže sa jazdí na moje meniny, priateľka sľúbila upiecť nejaký zdravý a chutný koláč, ktorým vás všetkých ponúknem. Mohol by som doviesť aj slivovicu, ale budeme predsa šoférovať a to by nemuselo dopadnúť dobre 😉