S touto otázkou som sa prvý raz stretol na jeseň roku 1992, kedy sme odchádzali na posledné federálne Majstrovstvá automodelárov do Prešova a od sponzora, našej miestnej televízie, som mal sľúbenú profi kameru Grundig (au, ešte teraz ma bolí rameno, keď si spomeniem na tých 11 kilo…) na tri dni a mal dom nafilmovať, ako sa našim na preteku darí (ja som nepretekal). Ďalšiu otázku, ktorú som dostával po prezretí pásky, bola, v čom som to strihal. Aby som na druhú otázku mohol povedať: „V ničom, to je rovno z kamery.“, musel som najskôr nájsť odpovede na tú otázku prvú.
Keď pozerám videá modelov na Youtube, rozhodol som sa napísať tento článok, aby som aj ostatným poradil, ako urobiť svoje videá pekné a hlavne pozerateľné.

Doba dnes pokročila, PC a digitálny foťák si môžete kúpiť v hypermarkete, keď si kupujete rožky na desiatu, takže filmovať a prípadne spracovávať videá môže naozaj každý. Návody sa však obmedzujú len na technickú stránku veci, kde aký gombík stlačiť. Tak ako pri modeloch, ani s digitálmi sa ruky nepredávajú….

Ukážem vám prvé video:

A teraz druhé:

Viete, v čom je medzi nimi rozdiel?

V tomto:

Toto rozhoduje, či divákov vašich videí bude bolieť hlava alebo nebude…

Predpokladajme, že video točí modelár. Teda môže predpokladať, ako bude ten ktorý model lietať, na aké obraty a letové fázy byť pripravený a čo od pilota očakávať.

V oboch prípadoch podľa foto vyššie filmári sledujú model okom a otáčajú za ním hlavu. Teda medzi okom a modelom je myslená priamka. V prvom prípade však foťák má modelár v rukách pred sebou, tzv „na japonca“ a aj keď sleduje model okom pozorne, musí ešte sledovať aj to, či displej digitálu pretína táto priamka, pokiaľ možno v strede uhlopriečok displeja. Odchýlky koriguje pohybom rúk. Teda posúva foťák sem a tam. Model lieta často po celej oblohe, filmár sa musí za ním otáčať a snažiť sa trafiť foťák na tú priamku medzi oko a model. Subjektívne má pocit, že model lietal krásne, aj video sa podarilo a keď doma pozrie nahrávku v PC, má pocit, že za japonským foťákom dorazilo aj zemetrasenie…

V druhom prípade je foťák opretý o hlavu, fixovaný, a teda stačí naozaj model sledovať okom, otáčať hlavu (alebo aj celé telo) za modelom a v tom prípade naše krčné stavce fungujú ako statív. Ani tu sa nevyhneme pohybu modelu po obrazovke, ale odchýlky sú podstatne menšie, ako s natiahnutými rukami.

Samozrejme, že pokiaľ máme digitálny foťák bez hľadáčika, musíme používať prvý, nevhodný, spôsob filmovania modelov. No už pri kúpe digitálu by sme mali rozmýšľať, ako ho chceme využívať, a okrem clonového čísla objektívu a hodnoty zoomu sa zaujímať, či má aspoň nejaký hľadáčik. A radšej si priplatiť pár eur.

Keď som pri tom zoome. Pozrite si prvé video v čase cca 2:10. Ak vám model zaberá viac, ako polovicu displeja, je veľmi pravdepodobné, že ho neudržíte v zábere. Je veľmi efektné vidieť všetky detaily, ale na to slúžia fotky potrétového spôsobu, urobené na zemi. Pri filmovaní sa sústreďte na to, aby bolo vidieť model vo všetkých obratoch kompletne a pokiaľ máte možnosť, zasaďte ho do okolného prostredia. Vidieť kus kopca za modelom pomôže divákovi zorientovať sa napríklad v rýchlosti, akou sa model pohybuje, v akej výške letí a podobne.

Veľa pilotov lieta spôsobom „vzduch je naše more“. Ak neletíme s vetroňom, kde sa snažíme vychytať stúpaky, tak by sme mali vždy lietať vo vyhradenom priestore, ktorý ohraničíme uhlami 60° pred seba hore a doprava aj doľava od nášho tela. Na Sklabinej lietam proti terénu, kde mám v pozadí kopec a medzi mnou a vrcholom kopca mám osu lietania. Potom mám priestor na obe strany tých 60° a aj dohora. Keď letím blízko, neletím ani vysoko ani do strán, keď som ďalej, lietam aj vyššie aj na väčšej ploche. Je to bezpečné pre moje okolie aj pre mňa, nemusím sa za modelom vrtieť a nestrácam tak orientáciu, kde v priestore a nachádza model a kam smeruje… Predpokladajme (a dúfajme), že takto sa bude chovať aj pilot filmovaného modelu. Mali by sme teda stáť pár metrov za jeho chrbtom, mali by sme mať na model podobný výhľad ako on a občas sa nám môže dostať do záberu aj pilot, čo urobí naše video zaujímavejším. A hlavne, nebudeme pilotovi zavadzať ani pri lietaní ani pri pristávaní.

Ja viem, ono sa to ľahko povie. Ale teraz už isto viete, prečo aj letectvo má okrem skvelých bojových pilotov aj pilotov špecialistov, tzv. „displejpilotov“. Lietajú na „oko“, vedia ako letieť tak, aby sa to divákom páčilo.

Ak máte možnosť, dohovorte sa s pilotom. V akom priestore bude lietať, aké obraty plánuje, aby vás neprekvapil náhlym zmiznutím modelu z hľadáčika, ako dlho plánuje lietať. Predpokladám, že ako dobrý pilot sa bude snažiť lietať so slnkom v chrbte alebo aspoň zboku.

Ak však filmujete modely na nejakej predvádzacej akcii, so slnkom problémy mať môžete. Špecialitou je podľa mňa Litteam Show Levice na jeseň v Tekovskom Hrádku, kde je letisko orientované severojužne a pilot aj diváci sa pozerajú odpoludnia do slnka… Nečudo, že potom človek zamieri objektív radšej niekam dole…

alebo úplne iným smerom… (foto so súhlasom objektu 😉 )

Toľko teda moje chybami nadobudnuté skúsenosti pri filmovaní letiacich modelov. Aj Vaše skúsenosti a postrehy si rád prečítam v diskusii pod článkom.