Kým v sobotu som na Sklabinej pri peknom počasí lietal sám, v nedeľu som šiel na letisko s kolegami. Najprv som však v sobotu po lietaní musel opraviť rozbitý nos Eindeckera po náraze do zeme po vlietnutí do úplavu za Ultralightom. A dokončiť opravu zavesenia krídeliek na An-2. Všetko som stihol, tak sme v nedeľu po obede pristavili dve autá pred klubovňu.
 

Keďže kolegovia už vedeli, aký neporiadok nechali sedliaci na dráhe v Sklabinej, navrhol Miro, že by sme mali ísť vyskúšať plochu v Dolnej Strehovej. Či skôr nad Dolnou Strehovou. Letisko je totiž na kopci nad dedinou. Tak sme naložili pár modelov do môjho aj Mirovho auta a spolu s Bradom sa vydali smer východ. Letisko je od nás 17 kilometrov.

Hneď na začiatku asfaltového letiska sme zastavili na odstavnej ploche, ktorá je zároveň križovatkou príjazdovej cesty a odbočky na bývalé družstvo. Modely sme vyložili z kufrov a začali pripravovať akumulátory a vysielače.

Ja som si zobral Eindeckera aj opravenú Andulu, Miro vytiahol EP Classic a Tiger Motha a Brada zobral z klubu starý dvojplošník, kde nahradil nevýkonnú plechovku strieďákom a chceli sme vyskúšať, či to predsa len nebude lietať. Takže v našom letovom parku dominovali tento deň dvojplošníky.

A na ploche dominoval vietor. Minimálne 3 m/s, v nárazoch možno aj viac. Najskôr som nafotil plochu.

Celkom pekná a rovná, od východu na západ, po bokoch aspoň 8, ak nie desať metrov široký upravený trávnatý pás a ďalej pole. Len po severnej strane trochu kríkov a za nimi ruiny poľnohospodárskych budov. A vpredu na pravo od dráhy „airbagy“ pre núdzové pristátie 😉

Najskôr som si odlietal Eindeckera, ale tomu tento vietor nesvedčí, najmä po zatáčke do protivetra vždy prudko nastúpal, chcelo to intenzívnu prácu s výškovkou, ako proti vetru, tak aj po vetre (v ose dráhy). Po pristátí som ho už radšej nechal na zemi, v závetrí za autom.

Vlado prevetral toho „amerického“ dvojplošníka. Pred rokmi nám ho ktosi do klubu daroval, že nelieta. Aby aj lietal, slabý plecháč, ešte slabšie NiNM baterky. Teraz dostal nejaký čínsky strieďák, lipolku a letelo to celkom dobre. Model je z polystyrénu peneného do formy, takže povrch je celkom hladký a tvrdý, ale krehký, kryt motora z plastu, čo zaujímavo rezonuje. Pohon Vlado odhadol presne, takže radosť lietať.

Miro si na rozcvičenie pripravil Classic EP, ktorého už tiež má niekoľko rokov a s ktorým sa učil lietať po Juniorovi. Neskôr ho omotoroval trochu viac a je to celkom svižný stroj, ktorý si vyžaduje celkom presný rozpočet na pristátie pod správnym uhlom a v správnej rýchlosti.

Pri oprave krídeliek som Andule doplnil aj „maketový“ kryt motora. Zlepil som pásik EPP a pripevnil ho na predok modelu tak, aby som mal stále prístup k motoru, keby dačo… na letové vlastnosti to nemalo vplyv. Tak som chalanom predviedol, ako Andula robí výkruty, ako sa výškovkou koriguje osa výkrutu, ako „to“ vie na chrbte a ako akrobatí aj vo vetre. Len sa musím doučiť lepšie pristávať, vidno že som s AN-2 lietal doteraz len za takmer bezvetria.

Na rad sa dostal aj žltý Tiger Moth. Dnes najväčší a najťažší model mal najmenší problém s vetrom a okrem Mira sa s ním preletel aj Brada a aj pristávanie mu šlo dobre, hoci Motha pilotoval dnes prvý raz. Veľký model majestátne pláva po oblohe.

Po dvoch hodinách lietania so všetkým, čo malo vrtuľu a krídla sme boli celkom premrznutí, tak sme zase všetko naložili do áut a vybrali sa smer Krtíš. Myslím, že aj Miro s Vladom si v aute kúrili tak, ako ja 😉

Plocha v Dolnej Strehovej má lepšiu kvalitu aj kraje dráhy, nie je problém pri pristáti vbehnúť do trávy. Len je to na kopci a dosť tam fúka. No myslím, že pár krát sa ešte v Strehovej budeme chcieť preletieť. Dá sa tam aj s vetroňmi pristávať do malej trávy.