Keď mi Ivan Kalčevský minulý týždeň zavolal, že či idem do Revúcej na Majstrovstvá sveta dráharov, nezaváhal som ani na sekundu. Dráhovky som pred 26 rokmi aktívne jazdil a v Revúcej som aj dosiahol najlepšie umiestnenie, 3. miesto M SR juniorov v maketách a dráharov považujem stále za svojich kamarátov. No a kedy budem mať možnosť vidieť Majstrovstvá sveta tak blízko domova? Len ma mrzelo, že som sa o tejto akcii ani nemusel dozvedieť, lebo odkedy nesúťažím ani nefunkcionárčim, tak mi niektoré informácie unikajú a oficiálny web ZMOSu ani moc nenavštevujem. No a ako bolo v Revúcej?

Ani neviem, lebo som tam nebol. Laco Koterba usporiadal preteky v hoteli Hrádok pri Ochtinskej aragonitovej jaskyni, v prekrásnom horskom prostredí asi 8 km od Jelšavy, kde presťahovali dráhu z klubových priestorov v Revúcej. A dobre urobili. Z pohľadu trochu znalého diváka som mal pocit, že priestoru na samotnú dráhu aj pre depá pretekárov je dosť a aj diváci mali svoje miesto, aj keď „zablúdiť“ na takéto miesto náhodou sa snáď ani nedá, teda divákov veľa nebolo. Aspoň usporiadatelia nemali s nimi veľa práce. Teda oni jej nemali ani takto, lebo ako som mal možnosť rozprávať sa s Lacom Koterbom aj Vladom Okálim (opäť pripomeniem, že týmto dvom ľuďom vďačím za veľa, čo ma okolo malých aut a okolo malých motorov naučili – a doteraz to využívam), tak si dôkladne mákli pri príprave preteku tak, aby sa vyhli čo najväčšiemu počtu nepredvídaných udalostí. No únava na oboch už bola vidieť. Majstrovstvá trvali od 6. októbra 2007 do 13. októbra 2007 a každý deň od siedmej ráno do polnoci, takže sa vôbec nečudujem, že v piatok 12. 10. už mali trochu viacej vrások.

Pohľad na časť dráhy. Osem prúdov meralo po 42,5 m a modely ju prešli za 3,9 až 4,5 sekundy…

Samotný model autíčka je pre laika veľmi zaujímavý. V podstate tam nič nie je. Kus plechu, vpredu vodítko a zberač prúdu z dráhy a symbolické predné kolesá, vzadu motor, ak sa dá tomu minimalizmu hovoriť motor. Je tam toľko plechu, aby držali ložiská a magnety v správnej vzdialenosti od rotora a zadná osa s ložiskami, prevodom a pneumatikami. No v správnom zostavení správnych kúskov „toho plechu“ je celé tajomstvo jazdy modelu po dráhe a jeho výkonov. No a potom ešte v tom malom motore, ktorý si pri 12 V napätia zoberie aj 50 A, možno viac 😉

Tu je pohľad na iný typ modelu. Hmotnosť sa pohybuje pod 100 g. Modely sa stavajú v mierke 1:24 a 1:32. Aj keď slovo „stavajú“ asi nie je celkom presné, skôr sa kupujú a preteká sa s nimi.

Pohľad na depo modelov počas pretekov. Po technickej kontrole sú modely uložené u organizátorov a pretekári sa s nimi stretnú až počas svoje jazdy.

Takto vyzerá depo modelára SRC. V kufríku je všetko potrebné na prevádzku a servis modelov vrátane modelov samotných (vpravo hore). Vpredu je ovládač rýchlosti modelu. Ja som ešte jazdil s odporovými, dnes sa používajú elektronické. Len rukoväť Parma sa nezmenila, zrejme bola naozaj dobre vymyslená.

Počas jazdy modelu mechanik používa takúto výbavu, poniektorí toho nemajú ani toľko:

No a komu sa zadarilo, mohol sa tešiť na hodnotnú cenu:

Preteky sa jazdili systémom kvalifikácie 8 x po 3 minúty (a potom vo finálových skupinách) s minútou na výmenu modelárov na riadiacom stanovišti, zatiaľ čo mechanik vymenil na modele farebný terčík zhodný s farbou drážky, na ktorej pretekár jazdil, to preto, aby nasadzovači (jazdci z predchádzajúcej skupiny) vedeli nasadiť model po vypadnutí (v zákrute pri vysokej rýchlosti alebo po kolízii s iným modelom) do správnej drážky. Každý si teda postupne zajazdil na každej drážke, takže mali nie len možnosť jazdiť rovnaký čas, ale aj rovnakú geometriu dráhy. Počítačová technika pretekárom merala počet okruhov na aktuálnej drážke aj súčet za celú rozjazdu a dištanciu od vedúceho jazdca skupiny ako aj čas posledného a najrýchlejšieho kola a súčasne aktuálne poradie v celkovom poradí. Keďže sa jazdilo od najslabšej skupiny po najsilnejšiu (rozhodujúce sú výsledky za posledné tri roky), preteky mali spád.

Samozrejme že sa jazdia rôzne kategórie. Napr. v jednej si pretekári losujú pred pretekom sadu kolies a motor, dodané jedným výrobcom, takže všetci majú rovnaké podmienky a záleží len od jazdca, nie jeho schopnosti kúpiť si najlepšie vybavenie alebo si ho vedieť najlepšie upraviť. Karosérie sú homologované a na dva roky, takže všetci majú rovnakú aerodynamiku. Predpisy napr. určujú aj vzdialenosť osy vodítka od osy zadných kolies a podobne. To len laikovi sa môžu zdať všetky dráhové autíčka rovnaké a ich riadenie jednoduché, keď netreba riadiť smer, len rýchlosť. Asi osemkrát za jedno kolo, teda za štyri sekundy…

Tieto majstrovstvá mali dosiaľ najväčšiu účasť pretekárov v histórii majstrovstiev sveta. Medzi ľudmi bolo počuť ruštinu, fínštinu, nemčinu, angličtinu, litovčinu… Najvzdialenejší účastník bol zrejme z Austrálie, dosť ďaleko to mali aj zo Sibíri. Relatívne blízko to mali ukrajinci, aj keď ktovie, ako ďaleko bývajú za „čiarou“.

Na preteku panovala dobrá atmosféra, o korektný priebeh pretekov sa staral americký rozhodca. Myslím, že usporiadatelia zaslúžia velikánsku pochvalu za zorganizovanie a úspešný priebeh toho nesporne veľkolepého podujatia.

A na záver si môžete pozrieť dve minútové videá, ako vlastne taký pretek dráhových modelov vyzerá.