Tiež vám pri čítaní nadpisu tohto článku príde na um nápev pesničky Joža Ráža „Že mi je ľúto“? Nepočúvam rádio ani nesledujem televízor dlhé roky. Možno preto si pamätám tie omnoho staršie relácie a programy, ešte z čias, keď komunisti rovnako vymývali mozgy, ale nebol až taký silný tlak, ako dnes. Aby som sa vrátil späť k téme. Nedávno som od jednej osoby dostal otázku, či je mi ľúto, že sa náš modelársky klub rozpadol a že som prestal modeláriť. Je?
Prvý model lietadla som dostal od otca, ešte som nechodil do školy. Špajdľový model, potiahnutý celofánom, lietal na motor Igla a vrtuľu z plastového vedra, zavesený na dvoch káblikoch na lustri v izbe. Prvý model lietajúceho lietadla som postavil ako školák zo stavebnice, ktorú mi na narodeniny kúpila sestra. Model sa volal Pinto a určite si ho ešte raz postavím. Prvý model autíčka bola Škoda 120 LS s papierovou karosériou z vystrihovánky časopisu „ABC mladých techniků a přírodovědců“, postavil som ju v ôsmej triede základnej školy.
Keď som na strednej škole staval ďalšie rôzne modely, bolo to na podnet mesačníka „Modelář“, ktorého staršie čísla dodnes ochraňujem ako poklad. Niekedy v tej dobe som stretol zopár podobne „postihnutých“ rovesníkov a nad modelmi sme strávili veľa času spolu. Stretávali sme sa u každého doma, riešili stavbu a neskôr aj lietanie, lebo to bola pre nás éra upútaných modelov lietadiel na spaľovací motor.
Kedysi na strednej som pod vplyvom časopisu Modelář zatúžil byť organizovaným členom Zväzarmu, lebo to znamenalo prístup k informáciám, metodickým materiálom a stavebnému materiálu zadarmo 😉 Tety na Okresnom výbore, sídliace v pivnici baníckej Slobodárne číslo 4 boli potešené, konečne budú mať v okrese organizovaných modelárov. Až neskôr som sa dozvedel, že v okrese boli starší a veľmi úspešní modelári, len u jedného bol problém alkohol, u druhého kádrový profil a u tretieho údajná aféra jeho pani s nejakým potentátom. Skrátka nemali prístup k preukazu Zväzarmu a teda ani k ničomu inému. Zato my, budúci Model-Klub Veľký Krtíš a jeho členovia, sme si k nim, ich skúsenostiam a vedomostiam, cestu našli 😉
Toto všetko či je mi ľúto? Rozhodne nie!
Už na základnej škole som sa pokúšal založiť čosi ako modelársky krúžok, a vo svojej v podstate detskej naivite som si neuvedomoval mnohé, najmä právne, konzekvencie. No krúžok fungoval vďaka podpore učiteľa pracovnej výchovy, schádzali sme sa v školskej dielni a ôsmak učil menších chlapcov pájkovať, vŕtať a skladať podvozok a lepiť a tmeliť a lakovať aj brúsiť papierové karosérie. Všetko skončilo druhý rok, kedy som ako gymnazista v podstate sklamal dôveru vo mňa vkladanú, zapol malý stolný cirkulárik a vo chvíľke nepozornosti prišiel o jeden a pol prsta na ľavej ruke a v podstate celý gympel strávil rekonvalescenciou a rehabilitáciou po poúrazovom zákroku v Krtíšskej nemocnici a dvoch plastických operáciách v Bratislave.
Toto všetko či je mi ľúto? Iba tej sklamanej dôvery pána učiteľa. Inak to bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo v živote stať. Prestal som si myslieť, že sa nejako uživím ako stredoškolsky vzdelaný robotník, musel som sa znova začať učiť. Mrzí ma len, že už si nezahrám na B klarinete ani saxofóne, ale protézu, aby som mohol, som si dokázal navrhnúť 😉 A dokázal som byť ako „kripel“ na konci gymnázia druhý najlepší zo všetkých na bradlách. S takouto rukou som bez problémov jazdil nie len na bicykli, ale aj na malej či veľkej motorke. A samozrejme ďalej som modeláril.
Stále som bol aktívny aj vo Zväzarme, takže sa nám po dostavaní novej budovy na kraji mesta ušli tri miestnosti, jedna ako malý sklad (cca 10 m2), druhá ako dielňa dospelých (cca 20 m2) a tretia ako dielňa detí (cca 40 m2), kde sme dlhé roky viedli krúžok, začínalo v ňom asi 20 detí, po pár týždňoch sa ich počet stabilizoval okolo počtu desať. Dosť na dvoch vedúcich.
Mať svoju dielňu, to už chcelo na klub aj čosi iné, ako len zoznam členov a preukaz so známkou Zväzarmu. Model-Klub Veľký Krtíš mal svoju členskú základňu, svoje zázemie a po rokoch v podstate experimentovania s modelmi lietadiel na lankách a pokusoch s RC súpravami som „objavil“ rádiom riadené modely automobilov. A s nimi začali prichádzať aj súťažné úspechy a zvyšovanie renomé nášho klubu aj jeho členov v rámci mesta a okolia. V podstate som bol bol jediný, kto v klube nebol zamestnancom Bane Dolina 😉 Samozrejme, že prestíži klubu pomáhalo moje pravidelné publikovanie o účasti na pretekoch a výsledkoch našich členov v okresných novinách Pokrok, s redakciou som mal nadštandardné vzťahy už ako gymnazista. A ušlo sa mi dokonca aj ocenenie Najlepší dopisovateľ novín Pokrok roka.
Tak ani tohoto mi nie je ľúto.
Dnes už je to určite premlčané, tak to môžem napísať. Klubu som založil účet v Sporiteľni (jej vtedajší aktuálny názov ani rok si už nepamätám) a to som ešte tuším nebol plnoletý, pečiatky som nechal vyrobiť za asistencie „tety“ na Okresnom výbore Zväzarmu. Tie mi veľmi často pomohli si myslím aj mimo svoje kompetencie, ďakujem 🙂 Rovnako „pokútne“ som nechal klubu prideliť IČO a hoci sme boli organizačnou zložkou Zväzarmu a neskôr Zväzu modelárov Slovenska, vytvoril som vlastné stanovy a nechal si ich schváliť všetkými členmi klubu.
To bolo v pohnutých dobách tesne po prevrate. Zväzarm bol rozbitý a na jeho troskách vznikali samostatné odborné organizácie. Bol som medzi delegátmi, ktorí zakladali Zväz modelárov v Prahe a ktorý bol rozdelený a organizovaný po republikách. S výnimkou určitej skupiny automodelárov, ktorí boli proti rozdeleniu Československa a aj proti rozdeleniu súťaženia, lebo pretekárov v ich kategóriách naozaj veľa nebolo. A bez konkurencie nieje pokrok a zlepšovanie ani v pretekaní. Ktosi, kto vedel, čo sa chystá, alebo len dôsledne plnil zadanie, spôsobil, že boli všetci ostatní modelári rozdelení, aby sa potom ľahšie delila spoločná republika, len automodelári okolo pána Hráčka zo Zlína za výdatnej pomoci niektorých slovenských klubov mali svoj federatívny klub.
Keďže náš klub bol od začiatku chápaný (aspoň mnou) a budovaný ako multioborový, odmietol som vstúpiť organizovane do tejto „truc partie“ a ostali sme asi ako jediní aktívne súťažiaci automodelári vo Zväze modelárov Slovenska. Federálny majetok Zväzarmu sa rozdeľoval po jednotlivých nástupníckych organizáciach na základe podielu členov. Čosi dostal ZMoS, čosi federatisti. Len nové dotácie mohla mať len jedna organizácia. A kluby federatistov odmietali vstúpiť do ZMoSu. Zorganizoval som stretnutie, predjednal som čosi a nakoniec jednotliví členovia vstúpili do druhej organizácie (ZMoS), čo ich „materské“ stanovy nezakazovali, a vytvorili nové kluby. Vlk sa nažral, koza ostala celá a automodelárstvo sa mohlo ďalej rozvíjať aj s podporou štátu.
Či je mi toto ľúto? Myslím, že skôr môžem byť na seba hrdý.
S poprevratovou situáciou u nás súvisí aj komercializácia takmer celého spoločenského života. Medzi elektro-automodelármi to prebiehalo tak, že „naše“ RC modely v mierke 1:12, ktoré sme si stavali sami a jazdili s nimi aj v hale aj vonku, boli postupne nahradzované modelmi v mierke 1:10, ktoré sa v začiatku tiež stavali amatérsky, ale neskôr boli stavané z komerčných stavebníc. A jazdili len vonku, na halu boli trochu veľké.
Po jednej súťaži, kde nám boli takéto stroje prezentované a s tým aj vývoj v zahraničí, rozumej na Západe, sme sa bavili, či na nové modely prejdeme. Vtedy som na záver debaty prehlásil, že tento vývoj zrejme nezastavíme, ale môžeme ho zdržať. Alebo urýchliť a tým sa dostať na špičku tejto kategórie. Kto ma sleduje vie, že naše automodelárske úspechy jasne hovoria o tom, že som sa rozhodol, a presvedčil kolegov, správne. Roky sme boli špička v modeloch Pro 10 2WD. No niektorí ľudia dodnes neveria, že mnohé veci v našom živote sú dopredu dané a len je otázkou, ako rýchlo sa ich podarí pretlačiť. Ak nám (momentálne) vyhovujú, nadšene súhlasíme, ak nie, odmietame ich.
Za čias Zväzarmu sme prišli k celkom slušnému materiálnemu aj strojnému vybaveniu. Aby sme o to všetko nejakým „úradným“ krokom , aj spoza pása, neprišli, spísal som tie Stanovy klubu. V nich sme sa oficiálne prehlásili za pokračovateľa Model-Klubu Zväzarmu a prejali aj všetok majetok (záväzky neboli) a nerušene pokračovali v činnosti. Súčasťou našich Stanov boli aj postupy pre prijímanie nových členov. V podstate chránili „starú partiu“ pred ovládnutím novými členmi a chránili hlavne celkom slušný majetok, ktorý sme už vtedy mali.V princípe išlo o to, že každý záujemca o členstvo v klube podával písomnú prihlášku a výborom musel byť najskôr schválený za kandidáta na člena klubu. Ak bol, bol povinný zúčastňovať sa pravidelných klubových schôdzok raz týždenne a pracovať na klubových veciach. V tých rokoch sme stavali nie len klubové (spoločné tréningové) modely, ale aj vyrábali klubové vybavenie, najmä na preteky automodelárov. A vstup do priestorov len v spoločnosti iného člena, svoje kľúče nedostal. Najskôr po roku kandidátskej funkcie, čo v praxi znamenalo od podania prihlášky až po nasledujúcu členskú schôdzu nezriedka aj vyše poldruha roka, mohol požiadať o riadne členstvo a musel sa zaň zaručiť aspoň jeden riadny člen klubu. A hlasovať za prijatie museli všetci riadni členovia klubu. Všetci členovia, nie všetci prítomní členovia. Až potom mohol stavať svoje vlastné modely v klubových priestoroch, dostal svoj stôl a svoje kľúče, mohol využívať stroje a nástroje a používať klubový materiál. Ak si dobre pamätám, jeden člen prešiel až na druhej schôdzi a jeden mal kandidátsku lehotu predĺženú dvakrát. A nakoniec sa to aj tak nejak nevyvrbilo.
Tieto Stanovy sme nikdy nedali k registrácii nijakému orgánu a držali sme sa ich, aj keď Stanovy ZMoS sa občas zmenili. Kde nie je žalobca… Klub ostal konzistentný, mnohí modelári „dochádzali“ na výročné schôdze a chodili s nami na súťaže, ale neboli členovia klubu a klub to vydržal v podstate až do minulého roka bez toho, že by ho niekto vytuneloval alebo prerobil na „klub RC akváriových rybičiek“, ako bolo v tých časoch na Slovensku zvykom.
Či je mi to ľúto? A malo by?
Počas autíčkárskej etapy sme ako klub organizovali najskôr pravidelné zimné tréningy v telocvični 1. ZŠ, kde sme sa zdokonaľovali v čase, kedy ostatná konkurencia oddychovala. Za využívanie haly sme „platili“ jej pravidelným upratovaním pred tréningom, aby sa nám na prachu nešmýkalo, a opravou telocvičného náradia, naše epoxidom opravované spoje držali na dreve lepšie, ako tie z výroby. Po čase sme sa odhodlali zorganizovať preteky a v rámci toho sme prišli s mnohými zlepšovákmi. Kvalitnejšie bránky pre slalom aj spoločný pretek vymyslel a pripravil Miro K., ja som výrazne vylepšil počítanie v spoločnom preteku aj ozvučenie preteku. Dobrým marketingom sme získavali množstvo hodnotných vecných cien pre súťažiacich, niekoľkokrát sme vyberali vstupné, mali sme na malom parkovisku aj 700 divákov, pre ktorých fungovalo občerstvenie aj WC a súťažné ankety pre detských návštevníkov. A boli roky, kedy sme nevyberali štartovné, ale ho pretekárom za účasť u nás platili. V jednej neoficiálnej ankete sme vraj získali za organizáciu a priebeh preteku automodelárov druhé miesto v Československu a prvé na Slovensku.
Neskôr som navrhol a nechal zhotoviť stojan na drôtenú slučku k meraciemu zariadeniu a počítaču preteku, ktorý na gravitačnom princípe bránil jej roztrhnutiu, častej to poruche, keď neopatrný mechanik do nej vbehol. Fyzika nepustí, náš skladací stojan si potom požičiavali aj iní organizátori.
Organizovanie a rozhodovanie pretekov automodelárov mi vynieslo post rozhodcu, ktorého volávali aj na ostatné preteky. Často som „pískal“ aj v Košiciach, nie len naše „placky“, ale aj štvorkolky DTM a buggy, na jednom preteku som sa stretol aj s vtedajším košickým primátorom pánom Šusterom. Medzinárodných pretekov sa zúčastňovali aj poľskí pretekári, tí vedeli byť temperamentní! Veľa pretekov som rozhodoval aj v Prešove, či už v hale alebo na kúpalisku Delňa, vrátane vojenských, teda Majstrovstiev Armády SR a ich vrcholnú súťaž v Trenčíne.
Pre nezhody pri výklade a používaní anglického znenia pravidiel EFRA pre medzinárodné preteky som zhotovil aplikovaný preklad do slovenčiny a vydal v malom náklade. Tieto národné pravidlá boli schválené na Konferencii automodelárov a používané všetkými klubmi na Slovensku. A keďže som pri ich písaní strávil veľa času, vedel som ich v podstate naspamäť. Takže ma zavolali do „jury“ aj vtedy, keď som bol na preteku ako divák. Pretože často sa riešil súťažný alebo technický spor a jedna strana argumentovala odstavcom „X“ a ja som vždy vedel, že tento problém je v pravidlách, podľa situácie, kedy môže nastať, riešený okrem toho aj v odstavci „Q“ a pre túto situáciu je podľa znenia aj ducha pravidiel treba použiť ustanovenie práve to. Myslím, že sa podstatne ukludnila atmosféra na mnohých pretekoch.
Klub som na pretekoch viedol k týmovej práci. Začínalo to už na tréningoch a vzájomná znalosť nám pomáhala aj na súťažných dráhach. Výsledky nedali na seba dlho čakať a po presedlaní na modely Pro 10 2WD, kedy nám s nákupom drahých modelov aj vybavenia pre piatich (!) modelárov významne pomohol sponzorsky najmä SPP sme v roku 1997 obsadili prvé aj druhé miesto na Majstrovstvách Slovenska a vybojovali si účasť na Majstrovstvách Európy v nemeckom Oberhaussene. Všetky technické a organizačné poznatky sme písomne odovzdali na Konferencii automodelárov 1998 všetkým klubom. Rast kvality automodelárskeho športu bol významný. V roku 1998 sme na ME necestovali, dodnes sa nemôžem zbaviť dojmu, že šlo o manipuláciu vo Zväze, aby sa na ME inej kategórie za „naše“ peniaze dostal niekto iný… V roku 1999 som bol opäť poverený vedením štátnej reprezentácie, ako pretekár cestoval z nášho klubu toho času vojak armády štátu Varšavskej zmluvy do členského štátu NATO :o) Druhým jazdcom bol mladý junior z Banskej Bystrice, ktorého som teoreticky vychoval, keď som do BB pravidelne chodieval na semináre CUB MBA, jeho pretekárska kariéra po návrate z ME výrazne narástla, aj vďaka sponzorsky kúpenému takmer novému podvozku jazdca, ktorý na ME v Duisburgu obsadil šieste miesto. Jemu sa odovzdanie podvozku nepáčilo, šéf týmu dal jasný príkaz 😉
Tretí raz som reprezentáciu na ME viedol v roku 2002, opäť v Nemecku, Bistensee pri Baltickom mori. Zväz modelárov bol na tom ekonomicky už tak zle, že aj licencie si pretekári platili sami. Avšak v kategórii spaľovacích buggy 3,5 ccm prvé dve miesta v národných majstrovstvách obsadili otec a syn Liptákovci z Trenčína, majitelia silnej firmy a dali jasne najavo, že od zväzu chcú len to, aby nezavadzal. Mne Igor zavolal v pondelok dopoludnia, keď som v BB sedel v servise na záručnej oprave svojho nového notebooku IBM, deň pre nástupom do kúpeľov, že o týždeň v pondelok popoludní odchádzame za Hamburg. A chce ma za „šéfa“ svojho týmu, lebo už mám s tým skúsenosti, viem, ako to tam chodí a on s mechanikom a synom sa budú venovať len modelom a jazdeniu. Cesta veľkou Alhambrou, ubytovanie v hoteli a strava v je v jeho réžii, len sa musím dostaviť do Trenčína.
Lekár na príjme v Smokovci len ťažko chápal, že budúci týždeň celý strávim v Nemecku, aby ma nehľadal :o) No pomohol mi po návrate predĺžiť si pobyt (ubytovanie som si musel zaplatiť) o ďalší týždeň, takže som celkove v kúpeľoch aj tak strávil tri týždne. Ktoré som celé prebicykloval vo Vysokých Tatrách.
Týždeň v Bistensee bol fantastický, bola to skôr dovolenka, z ktorej tri dni prepršalo, ale užil som si. Len tajomník Jorík sa rozčuľoval, že som mu nedodal záverečnú správu. Bodaj by, keď ma nenajal a neplatil on, ale Igor. A ten vyzeral byť s mojím účinkovaním spokojný.
Tak toto rozhodne neľutujem.
Komercializácia modelárstva naberala obrátky, v Pro 10 to začalo byť pre náš „robotnícky“ klub finančne neúnosné. Drahé podvozky, drahé prevody, drahé pneumatiky, drahé motory, drahé baterky, všetko vydržalo pri vysokom zaťažení krátko a pri konkurencii podnikateľských pretekárov sme zametali na chvoste štartového poľa, bez šance na nejaký lepší výsledok. Pomaly zrelo rozhodnutie s autíčkami seknúť. Keď na preteku u nás sme spočítali pretekárov na prstoch rúk a všetci naši namiesto jazdenia sa starali o chod preteku, bolo rozhodnuté.
Ešte asi poldruha roka som chodil na preteky 1:10 4WD, prevážne do Banskej Bystrice, robiť rozhodcu. Arogancia niektorých pretekárov, strach organizátorov zasiahnuť, lebo by sa znížil počet jazdcov a zrejme tým aj príspevkov do klubu zo štartovného, ma viedli k rozhodnutiu prestať preteky za takýchto okolností rozhodovať.
Autíčka mi už neprinášali radosť. A tak som postupne cez modelbazar.cz predal všetko, čo sa predať dalo za rozumné peniaze.
Tak ani toto neľutujem.
Už vo Zväzarme sme sa rozhodli, že deti v Modelárskom krúžku mládeže budeme viesť k leteckému modelárstvu. Aby to nebolo drahé a aby boli čo najrýchlejšie výsledky, zvolili sme na začiatok hádzadlá.
Získali sme dvadsať vyradených učiteľských písacích stolíkov, ktoré v dvoch radoch stáli vo veľkej miestnosti a dvaja, ja s Mirom K., sme učili deti používať náradie, spracovávať materiál, teóriu aj precíznosť. Miro bol skôr na tú fyzickú prácu, ja som sa venoval teórii a niektorým špecifikám. Ako to už so mnou vždy často býva, zmenili sa vonkajšie faktory a po čase ostal krúžok na krku Mirovi samému.
Práca sa nám postupne vykryštalizovala tak, že prvý rok sa tretiaci a štvrtáci učili ovládať vercajk a stavali modely Pinďa. Druhý rok, kedy boli zručnejší a skúsenejší, stavali modely Vlaštovka a neskôr väčší Jestřáb. Tieto tri modely vyšli v edícii plánikov Modelář a autorom je Radoslav Čížek, nestor modelárskych krúžkov z Kamenných Žehrovíc u Kladna. Chlapci (raz sme tuším mali aj úspešné dievča), ktorým išla stavba od ruky a aj lietanie s modelmi, sa začali zúčastňovať mládežníckych súťaží hádzadiel. Zväčša v Stredoslovenskom kraji, najďalej sme boli v Žiline a v Ružomberku.
Ak boli naozaj šikovní, tretí rok už stavali 450 mm modely Derby, kde sme postupne začali používať aj uhlíkové nosníky. Samozrejmosťou boli pravidelné tréningy na Sklabinej a jeden čas sme mali dvoch naozaj skvelých súťažných modelárov, Zsolty a Matúš a keď sme sa objavili na súťaži, bojovalo sa vždy o tretie miesto.
Starosť v podstate o cudzie deti nám zaberala kopu času a stálo nás to aj nejaký materiál zo Zväzarmovského prídelu. Po zmene režimu aj po presťahovaní sa do centra mesta sme využívali príspevky sponzorov, občas prispelo mesto a tiež sme sa angažovali v systéme dvoch percent.
Ale ani toto neľutujem.
Keď sme prestali súťažne jazdiť s elektromodelmi autíčiek, asi dva roky sme sa venovali len deťom. A z nudy (a zimy na zimných súťažiach) sme s Mirom K. začali hádzadlá stavať aj sami. Derby boli naše obľúbené stroje, z rôznych tvrdostí balzy do rôznych podmienok. Aspoň bolo na súťažiach veselšie a decká mali pred očami vyššie méty (dlhšie letové časy).
Začali nám chýbať kniple a možnosť svoje modely ovládať. Do upútancov sme určite nechceli ísť, pred motorákmi sme mali rešpekt, chceli sme sa vyvarovať zbytočným haváriám drahých modelov so spaľovacími motormi. Náš nový člen, Vlado, bývalý lodičkár, prišiel raz s modelom lietadla na elektromotor z umelej hmoty. Po mojich starších skúsenostiach s izolačným polystyrénom som bol skeptický. No ukážka letu a schopností i odolnosti Lazy Bee ma presvedčili, nízka cena modelu všetko potvrdila. S elektromotormi MIG 400 sme mali skúsenosti z automodelov, s akumulátormi a nabíjačkami tiež, rozumeli sme im a vedeli sa o ne starať.
Po spoločných debatách v klubovni nad našou leteckou budúcnosťou som strávil desiatky hodín nad internetom a výsledkom bol návrh modelu Junior. S týmto modelom sme sa naučili nie len stavať modely lietadiel, ale aj s nimi lietať. Skúsenosti so stavbou sme zúročili pri stavbe mnohých ďalších depronových modelov a modelov z EPP. Stali sa z nás skutoční leteckí modelári.
Keď sme si boli istí vo vzduchu a havárie boli už len sporadické, trúfli sme si aj na väčšie a silnejšie modely, často aj klasickej stavby. Ozdobou našich letov boli dvojmotoráky. Ja som vždy inklinoval k (elektro)vetroňom, takže som jeden navrhol a pár ich lietal.
S modelmi lietadiel sme nikdy nesúťažili, ale zúčastnili sme sa mnohých stretnutí modelárov, či už na Iliji, Banskej Štiavnici, Antole, Lučenci, Očovej, Budapešti.
Že som sa stal leteckým modelárom, ale nesúťažil? Tiež to neľutujem.
Vzťah s verejnosťou, Public relations. Propagácia. Moderné slová pre to, čo som realizoval už v začiatkoch nášho pôsobenia ako organizovanej skupiny modelárov. Pestovali sme dobré vzťahy s podnikmi, obcami, úradmi. Písal som o každej akcii do okresných novín, chodili sme na predvádzacie akcie pre podniky a obce. A robili sme výstavy modelov pre verejnosť. Aké je to dôležité, som si vyskúšal ako mládežník. Kultúrny dom nám poskytoval výstavnú sálu bezplatne, my sme riešili inštalácie aj dozor. Keď po nás chceli nájom, presťahovali sme výstavu, ktorá sa konala vždy okolo Vianoc, do výkladov obchodov v meste 😉
Po rokoch si to v Kultúrnom dome rozmysleli, obnovili sme výstavy, neskôr, pre relatívne malý záujem návštevníkov a minimum nových sponzorov aj nových členov, sme prešli na dvojročný cyklus, až nakoniec sme sa na to vykašlali úplne.
Tak ani túto časť svojho modelárskeho života neľutujem.
Jedného dňa som zašiel do klubovej dielne v budove bývalého Zväzarmu, kde ma navštívil vtedajší predseda nástupníckeho Združenia technických a športových činností a spýtal sa ma, kedy sa sťahujeme, lebo pred mesiacom budovu predali. Skoro som spadol z nôh. Ihneď som zašiel za svojím zástupcom Mirom K. Ten navrhol, že skočí za primátorom, bývalým kolegom z bane. Bol som skeptický s takýmto plánom a hľadal krízové riešenie.
No Miro sa vrátil s tým, že si máme podať písomnú žiadosť a mesto nám pridelí zrekonštruovaný dvojizbový byt v starej tehlovej budove v centre mesta do bezplatného nájmu, keď budeme pokračovať vo vedení modelárskeho krúžku mládeže. Potom Miro zorganizoval vétriesku z Autoškoly a krúžok a na dva razy sme presťahovali všetok nábytok, stroje, materiál a modely z okraja mesta do jeho centra. Miesta bolo výrazne menej, na druhú stranu sme to všetci mali do klubovne oveľa bližšie.
Po asi desiatich rokoch pokojného užívania a postupného vylepšovania klubovne sme dostali od mesta informáciu, že mesto budovu predalo komerčnej firme, ktorá v nej tiež sídlila! Zase sa budeme sťahovať? Nie, súčasťou predaja je vecné bremeno pre nového majiteľa, že nás tam musí nechať desať rokov zadarmo, platiť budeme len elektrinu a kúrenie.
Kúrenie celej budovy bolo zabezpečované z kotolne práčovne v prízemí, ale nové energetické zákony, licencie a podobné hovadiny nás od tohto lacného zdroja odstrihli. A po krátkom čase sa starý pán na celú práčovňu a čistiareň vybodol a užíva si dôchodok na svojej záhradke.
Postupom času sa počet detí v krúžku znižoval, až nám priestory na to minimum aj stačili. Aj tie 2 %, o ktoré sa v podstate vždy staral Miro K., nám stačili na úhradu elektriny a kúrenia. Hoci to kúrenie bolo každým rokom vyššie.
Ešte jednu horúcu jeseň sme ale zažili. To keď firmu, ktorej budova patrila a ktorá ju onehdá použila ako zábezpeku na úver, kúpila väčšia firma z BB. V štvorpodlažnej budove vtedy sídlila jeho firma na prízemí, na poschodí bol jeden súkromný byt, na druhom náš klub (obaja v jednej tretine podlahovej plochy poschodia) a na vrchu TV štúdio. Pánko si myslel, ako všetkým vyrúbe komerčný nájom a bude si napchávať vrecká. Cez jeho zamestnankyne sme nakoniec zorganizovali osobné stretnutie s návštevou klubovne, v čase práce detí v krúžku, a ukázali mu stav nie len schodišťa, ale aj WC a tak.
Aj toto je dnes už premlčané, ale išlo o citové vydieranie. Mali sme síce ponuku zo Základnej školy, ale tam som sa obával, že si to zase „niekedy“ rozmyslia a ponuka z mesta na budovu bývalej Mestskej polície, kde by sme si museli platiť kúrenie a osadiť niekoľko mreží pred „sociálnymi“ v ostatných poschodiach, mi nedávala zmysel, za rovnaké peniaze sme sa nemuseli sťahovať nikam. Nakoniec sme ostali „vo svojom“ za bezplatný nájom, platili sme si len elektrinu na svoj elektromer a kúrenie. To však postupne rástlo, z nejakých 800 eur sme sa dostali posledné roky na 1200 eur ročne. Kým bolo síl na vedenie krúžku mládeže, kým doň mal kto chodiť a kým bolo dosť na percentách, tak sa to dalo. No so všetkým to išlo dolu vodou.
Aj z naším Zväzom modelárov Slovenska. Ako každá viac-menej úspešná organizácia bol úspešne rozvrátený zvnútra. Nechcem zachádzať do detailov, ale už vtedy som vravel, že (celoeurópsky) tlak na znižovanie maximálnej výšky letu modelu má nejakú globálnu príčinu a doručovanie balíčkov dronmi to nie je… A prechod na projektové financovanie bude mať v konečnom dôsledku dopad na zánik masovej členskej základne, čo sa prejaví nakoniec aj vo vrcholom športe a nakoniec nebudú nijaké športové úspechy a teda ani nijaké príspevky. A je jedno, čo je z ZMoS alebo LeRMas. Nakoniec sa vždy nejakí zapredanci nájdu, ako vo všetkom.
Takže sme si zrátali, že rok 2023 bude ten, kedy treba opustiť priestory, lebo nebude na ich prevádzku. Je veľkou chybou, ktorú robia mnohí ľudia, že si myslia, že všetko bude tak, ako je teraz… Takže od leta 2022 prebiehala „inventarizácia“ a vyraďovanie nepotrebného inventára a sťahovanie toho zaujímavého. Každý sme si odviezli svoje veci do svojich priestorov, ja som si svoje vybavenie a modely napchal do už tak plnej kancelárie v meste. Sám som vedel, že tam modeláriť nebudem, že je to len dočasný sklad. Lebo som vedel, že sa vo viac menej dohľadnom čase budem sťahovať aj s kanceláriou úplne inde. A na prácu tú kanceláriu aj tak nevyužívam, tak nevadí, že je zaprataná.
Ovšem okrem svojich modelov a materiálu klubovňu opustil aj klubový materiál a klubové strojné vybavenie! Kupované za spoločné prostriedky, teda príjem 2% a tiež nejakých sponzorských príspevkov. Že niekto prispel viac a niekto menej svojím časom a námahou k ich získaniu je jedno, je opäť pre niektorých jednoduchších ťažko vnímateľné. Sú to spoločné prostriedky a treba ich deliť rovným dielom. Čo už, ešte že mám v rodine na slovenské pomery excelentného právnika. Niektoré veci skrátka nie je možné nechať len tak.
Ale o inom som chcel. Delimitáciou v minulosti sa ZMoS sa stal majiteľom budovy v Dunajskej Strede. Okrem kancelárie tajomníka na nič dobrá nebola, len na prenájom, ovšem keď sa neinvestuje… V konečnom dôsledku bolo prijaté rozhodnutie ju predať a výnosy rozdeliť medzi členskú základňu. V spojitosti s lermasáciou modelárstva som v klube upozorňoval, že nesmieme „zabudnúť“ platiť členské príspevky nie len za nás, aktívnych, ale za všetkých členov zo zoznamu členov a udržiavať tak v podstate „za pár drobných“ náš nárok na svoje podiely v deľbe. Ako silneli tlaky lermasácie, bolo jasné, že ihneď po úspešnom predaji budovy bude ZMoS zlikvidovaný. Teda ďalšia potenciálna deľba nejakých prostriedkov.
A tak som každý rok pripravoval excelovskú tabuľku pre sekretára a Miro K. chodil do banky zaplatiť členské. Všetko fungovalo až do januára 2022. Hoci som telefonicky presviedčal „pokladníka“, že v klube nemôže platiť „tak som sa rozhodol“, ale mali by sme sa dohodnúť všetci aktívni, na základe dostupných informácií. Lebo niekto môže mať informácie, ergo názory, radových modelárov z časti propagačných letcov, ale niekto môže mať zdroje priamo „pri prameni“. Vypočul som si, že „Nemienim zbytočne platiť“ a tak sme na základe Stanov ZMoS 1.2.2022 pre nezaplatenie členských príspevkov prestali byť členovia ZMoS a náš klub zanikol. Pretože my sme neboli občianske združenie, združené vo Zväze, my sme boli organizačnou zložkou Zväzu ako klub a jednotlivci ako členovia Zväzu. No pre niektorých jedincov je problém plánovať a predvídať možné scenáre a chápať konzekvencie. A teda okrem iného, ak to niekomu nedošlo, som 1.2.2022 prestal byť oficiálne predsedom Model-Klubu Veľký Krtíš.
Čo už, klub po štyridsiatich (?) rokoch zanikol. No a čo. Nič. Keby sa na jar nepredala budova v Dunajskej Strede! A prišlo na moje slová. Našťastie som mal svoje kontakty a ešte sa vždy s tým dalo „niečo robiť“. Dohodli sme si v klubovni stretnutie, kde som chcel ako manažér predostrieť ponuku, ktorá by nám umožnila najmenej tri roky fungovať ďalej, len som trval na tom, že si najprv musíme vyjasniť práva a povinnosti a spôsob fungovania. Na čo som sa dozvedel, že nebudem nikoho poučovať ako malého chlapca!
Nuž som nepoučoval a naše peniaze zo zväzu, kde sme 40 rokov pracovali a prispievali, si rozdelil niekto iný.
Je to divné, ale nakoniec ani toto neľutujem. Ale ľutujem, že neuvidím, ako sa bude Mirova žena tváriť, keď sa dozvie, že jej tvrdohlavý a hlúpy manžel pripravil seba aj syna o jedenapol tisíca eur, ktoré mohli každý dostať, len tak. Ja si tie peniaze viem zarobiť a navyše za tie dlhé roky som zvyknutý na to, že ma Miro občas svojou sebeckosťou a nechápavosťou pripraví o nejaké peniaze. Lenže tentoraz som sa už nerozčuľoval, nepresviedčal ho po pätnásty raz, jednoducho som jeho postoj zobral na vedomie a tak, ako to robím vždy, som sa zariadil, aby mi jeho hlúposť nespôsobila zbytočnú škodu. Ja ten klub nepotrebujem, ani ako priestor ani ako ako organizáciu ani ako komunitu.
V minulosti bolo fajn, keď sme sa vedeli v klubovni stretnúť, navzájom si poradiť, spolu niečo vymyslieť a potom to tiež uverejniť v časopise Modelář. Ale doba pokročila, ľudia sa zmenili (niektorí) a niektorí prestupujú stále na rovnakom mieste.
S modelárstvom nekončím. Tak, ako vždy často, mám niekoľkoročnú prestávku. Vždy, keď som sa v niektorej kategórii „rozbehol“, som bol pristavený. Už dávno som pochopil, že je to len hobby. Robím ho, keď mám naň čas, venujem sa mu, keď mám naň zvyšné peniaze. Každá etapa ma však čosi naučila. Ako v technickej, tak organizačnej oblasti či v medziľudských vzťahoch. Neplačem, všetko ma to posunulo niekam ďalej a vždy som získané skúsenosti vedel využiť pri budúcich aktivitách.
Takže neľutujem, že som venoval päťdesiat rokov niečomu, čo podľa niektorých ľudí končí. Končí organizovaná časť tohto hobby. Možno už nebudem členom ani predsedom nijakého klubu, možno už nebudem súťažiť a bojovať o metre, sekundy a body. Ale to nie je podstatou žiadneho koníčka.
Mám k dispozícii slušnú letovú plochu pre všetky modely lietadiel, štartujúce z ruky. Už onedlho budem mať k dispozícii slušné zázemie na stavbu svojich modelov. Mám niekoľko letuschopných strojov, mám niekoľko jazdyschopných autíčiek, mám slušnú zásobu stavebníc aj bežného materiálu. Mám slušné RC vybavenie, za vrecko serv a regulátorov. A tých pár lipoliek si hocikedy dokúpim, aby boli nové a silné. A pri tomto svojom hraní sa nebudem už musieť nikoho tlačiť ako tekvicu do vody, aby pochopil elementárne súvislosti. A čo je na tom najlepšie, nebudem musieť nikam dochádzať ani meter (!) a platiť za teplo, elektrinu či plochu ani euro! A zrejme k tomu všetkému bude slušne veľký dopravný prostriedok, s ktorým si výbavu odveziem na ľubovoľné letisko či dráhu 😉
Takže nie je čo ľutovať, skôr je na čo sa tešiť, lebo onedlho pribudne aj kopa času 🙂
Disclaimer
Možno z môjho textu srší spomienkový optimizmus. Možno zaváňa sentimentom. A možno sa niekomu bude zdať subjektívny. No to je každý osobný blog a tento web o modeloch práve taký je. Je to môj osobný zápisník o tom, ako som videl a zaznamenal veci okolo modelárstva, ktoré bolo a stále je mojím koníčkom.
Niečo sa mi podarilo, niečo nie. Myslím si, že som bol týmový hráč, ale súčasne som uplatňoval svoju osobnú tézu, že „Kto nejde so mnou, nech ma nezdržiava“. Nikdy som nebol „bača“, ktorý ženie svoje stádo pred sebou. Radšej som prešľapával cestu a nechal ďalších ma nasledovať. Slabším pomôžem, silnejších podporím. Ale ako správy manažér-rušňovodič, keď je problém, nezaberiem viac ja, ale hľadám miesta, kde to škrípe a kde to treba „namazať“.
Komentáre