Aký model pre začiatočníka?

Túto otázku občas slýchavam na letisku alebo pri rozhovoroch alebo čítam v diskusných fórach. Mám na ňu svoju odpoveď a pokiaľ Vás zaujímajú moje skúsenosti alebo hľadáte pre seba začiatočnícky model, čítajte ďalej.

Pred rokmi si jeden môj kamarát kúpil stavebnicu RC motoráka, spaľovací motor a RC súpravu. Po postavení modelu šiel na letisko. Keď sa mu podarilo motor naštartovať a ako tak naladiť, odštartoval. Po krátkej chvíli zápasu s kašľajúcim žhavíkom a všelijako sa potácajúcim modelom odchádzal domov s vedomím, že má pár týždňov čo opravovať.
Po oprave modelu opäť šiel na letisko, po nahodení motora ho ako tak vyladil a model odštartoval. Scenár sa opakoval, vrátane opätovnej opravy modelu… Keď už opravovať model nemalo zmysel, kúpil si novú stavebnicu.

Myslím, že tento postup trval asi dva roky, keď sme sa spolu rozprávali a ja som mu navrhol, nech sa vykašle na spaľováky a kúpi si elektrolet. Tam stačí zapnúť vypínač a elektromotor po pohnutí kniplom ide a stačí sa sústrediť len na pilotáž modelu a elektrovetroň poletí podstatne pomalšie, ako ťažký motorák na žhavíka a preto bude mať viac času na korekciu letu a nápravu chýb v pilotáži.

Od tých čias kolega už nerozbil ani jeden model.

Keď návštevník letiska alebo záujemca o lietanie s modelmi vidí skúseného modelára, ako jediným otočením vrtule nahodí žhavíka, pohýbe kniplami a odštartuje, aby predviedol zľahka zopár akrobatických figúr a potom ladne pristál, ľahko nadobudne dojem, že je to jednoduché. Ale ako hovorí môj automechanik: „Když to umíš, je to sranda“. Sranda ovšem začína, keď to modelár „neumí“…

Skôr, ako si odpovieme na otázku, aký model pre začiatočníka, povedzme si, aké úskalia na začínajúceho leteckého modelára číhajú.

Začiatočník si vyhliadne dobre vyzerajúci model na spaľovací motor, povedzme akrobata na 6,5 ccm žhavíka s ovládaním kormidiel a krídeliek. Kúpi si model v verzii ARF, teda takmer pripravený k letu a na jeho skompletovanie mu stačí pár hodín, prakticky len osadenie motora a RC súpravy. Po dokončení sa vyberie s modelom na plochu, ktorú využívajú iní modelári, alebo si vyhliadne voľný priestor a po natankovaní sa pokúsi motor naštartovať. Ak sa mu to podarí, pretože nemá problémy so sviečkou, nie je studená ani teplá, nepodarilo sa mu preplaviť motor a nemá problémy s netesnosťou nádrže ani s tlakovaním z tlmiča výfuku a nedostal po prstoch vrtuľou alebo používa elektrický štartér, môže model odštartovať.
Ak nezabudol, čo čítal v návode, že štartovať sa má proti vetru. Ak nezabudol, že pred štartom by mal skontrolovať, či na pohyby kniplov reagujú kormidlá a krídelká. A či reagujú správnym smerom! A ak sa pri všetkých tých pokusoch nevybila batéria vysielača. Alebo prijímača.

Model teda stojí proti vetru, špinavé a mastné ruky od paliva a jeho splodín na lietadle sú utreté do handry a na vysielači ich stopy takmer nevidno. Náš začiatočník so zatajeným dychom opatrne pridá plyn a model sa začne hýbať. Do boku. Tak stiahne plyn a po zastavení modelu sa pokúsi zastaviť motor. Po ohnutí podvozkovej nohy sa znova opakuje procedúra štartu, mastných rúk a hľadania smeru vetra. Model sa opäť hýbe, tento raz rovno a naberá rýchlosť. Ešte je to dobré. Zrazu sa model odlepí od zeme a letí! Modelár chce byť čo najskôr vo vzduchu, v bezpečí vysoko nad zemou a pritiahne výškovku. Model sa vzopne, naberie výšku ale zrazu sa zastavuje a už-už hrozí pád. Vtom motor zakašle, poklesnú otáčky a hrozí jeho zastavenie. Inštinktívne pilot potlačí výškovku, model sa otáča nosom k zemi, zrazu motor naberá otáčky a zrýchľuje a nebezpečná zem sa rýchlo približuje. Opäť natiahnutie a opäť pokles otáčok… Tentoraz to pilot zachytil lepšie a vyrovnal model zavčasu. Motor ťahá a počas tých pár zákrut model letí, len akosi stráca výšku. Zásah do výškovky to rieši, ale poskoky modelu hore-dole pilota vyčerpávajú a tak sa rozhodne s modelom pristáť. Stiahne teda otáčky motora, pokúša sa udržiavať priamy smer a výškovkou znížiť výšku letu. Po dotyku podvozku so zemou sa model odrazí opäť do vzduchu a po pár skokoch je konečne na zemi, ak sa neohol podvozok, tak je určite opretý o krídlo alebo sa prevrátil na chrbát. Modelárov chrbát je mokrý od potu, rovnako ako jeho dlane a čelo. Model sa dostal bezpečne na zem, ten ohnutý podvozok a nalomená smerovka budú opravené rýchlo a poškodenie krídla sa objaví až v dielni pri dôkladnejšej kontrole modelu. Najneskôr v tomto okamihu si začiatočník uvedomí, že štartovať sa môže, ale pristáť sa musí. A samotný let je tá najľahšia vec pri leteckom modelárstve.

Začiatočník sa teda stretáva s nasledovnými problémami:
problémy so stabilným výkonom motora
problémy s citlivosťou a presnosťou ovládania RC súpravy
problémy s riadením letu modelu
problémy s pristátím relatívne rýchleho a ťažkého modelu

Každý, kto videl začiatočníka pilotovať jeho prvý model alebo sám bol v takej situácii, mi dá iste za pravdu, že má plné ruky práce a plnú hlavu myšlienok. Pre začiatočníka by to chcelo model, ktorý by uvedený okruh problémov a možných rizík poškodenia modelu čo najviac zužoval.

Takže konečne môžeme na otázku „Aký model pre začiatočníka“ začať dávať odpovede.

V prvom rade by to chcelo model, kde sa dajú prípadné problémy s motorom čo najviac eliminovať. Proti spaľovaciemu motoru tu stojí jednoznačne elektrický pohon vo výhode. Na jednoduchý cvičný model postačuje tzv. „plechový“ motor radu MIG 400, či už s prevodovkou alebo priamym náhonom vrtule, s jednosmerným regulátorom so záťažou 10 A a ako napájanie sedemčlánok NiMH akumulátorov o kapacite 1100 mAh (Typ GP alebo podobné). Táto zostava pohonu síce nepatrí k najmodernejším, ale je to bezpečne odskúšaná stabilná a nenáročná pohonná jednotka a aku nevyžadujú supermoderné procesorové nabíjače s automatikou. V prípade nákupu v bazáre bude cena regulátora či nabíjača viac než dobrá. Motor a akumulátory rozhodne nedoporučujem kupovať ako používané. Pri súčasnom cenovom trende má význam uvažovať aj o nákupe bezkomutátorových (tzv. striedavých) elektromotorov v sade spolu s regulátorom. Pre začiatočnícke pokusy by som zvažoval motory o príkone cca 50 až 100 W a regulátory so záťažou 12 až 18 A. A nebál by som sa nákupu v modelárskom bazáre.

Podstatnou výhodou elektropohonu je, že pokiaľ máte nabitý pohonný akumulátor a pohonnú jednotku ste v dielni odskúšali, na letisku stačí pridať kniplom plyn a vrtuľa sa točí. Pokiaľ potrebujete výkon motora znížiť, stiahnete knipel, pokiaľ pridať, pridáte. Bez hrozby kašlajúceho motora alebo zastavenia sa motora v najnevhodnejšiu chvíľu. Samozrejme, po vyčerpaní akumulátora sa aj elektromotor zastaví. No napájanie prijímača a serv cez obvod BEC pokračuje ďalej, aby ste s modelom mohli bezpečne pristáť. Pri použití elektropohonu teda stačí jedna batéria pre celý model. Nezanedbateľnou výhodou je tichosť celého pohonu a čistota, lietať teda môžete aj v blízkosti obydlí bez rizika, že by ste boli napádaní za hlučnosť a po skončení lietania nie ste špinaví a nesmrdíte po spálenom oleji a aj váš vysielač je čistý. Pokiaľ máte nabíjačku napájanú z 12V autobatérie, môžete po dobití pohonného akumulátora opäť lietať a pokiaľ máte akumulátory dva či tri, môžete lietať prakticky bez prestávky a nemáte tiež problémy so nákupom paliva pre spaľovací motor.

Po otázke spoľahlivého pohonu pre začiatočníka ostáva vyriešiť otázku spoľahlivého a na pilotáž nenáročného modelu.

Každý má predstavu, aký model sa mu páči, aký model by chcel mať. Najväčšou chybou však, akú môže začiatočník urobiť, je kúpiť si model svojich snov a potom ho rozbiť, pretože ho nedokáže pilotovať a dostať bezpečne na zem. Prvý model nemá byť pekný, prvý model má naučiť začiatočníka lietať a pristávať. A bezpečne toto učenie sa prežiť. Takže z výberu by som vynechal akrobaty, stíhačky či pylonové špeciály a zameral sa na účelové cvičné modely. A halové modely. Mlčky teda predpokladám, že sa bavíme o lietaní na voľnom priestranstve.

Prvé delenie by som urobil podľa toho, či začiatočník inklinuje k modelom typu vetroň alebo k typu motorák.

Druhé delenie by som urobil podľa toho, či si začiatočník chce model kúpiť alebo postaviť.

Zakúpenie stavebnice (takmer hotového) modelu má svoje nesporné výhody, no postavením si modelu svojpomocne získame mnohé skúsenosti o konštrukcii modelu a tiež predstavu o tom, čo všetko si k modelu môžeme dovoliť. Niekoho baví viac lietať, iného viac stavať, niekto na stavbu nemá zas podmienky. Mnoho ľudí získa poznatky o stavbe a konštrukcii pri opravách havarovaných modelov. Voľbu teda nechám na úvahu začiatočníka podľa jeho možností a pozrime sa na nejaké vzory modelov.

V prípade, že sa zaujímate o modely vetroňov, doporučoval by som ako prvý model elektrovetroň o rozpätí do 1600 mm, takéto modely sú najčastejšie poháňané už spomínaným motorom MIG/Speed 400 s priamym náhonom vrtule a ovládané majú okrem otáčok motora smerovku a výškovku. Osobne si myslím, že ovládanie krídeliek je dobré pridať až vtedy, keď pilot bezpečne zvládne riadenie modelu smerovkou a výškovkou, aby toho nemal plné ruky.

Pretože o tvrdšie pristátia alebo nárazy do prekážok s prvým modelom nebýva núdza, páči sa mi model brnenskej firmy Reichard, predávaný pod názvom Elektrotréner. Je zhotovený z extrudovaného polypropylénu (EPP) pružnej hmoty, ktorá znesie naozaj veľa. Iste by sa našlo množstvo aj iných modelov vhodných pre začiatočníkov.

Pokiaľ by ste si chceli podobný model postaviť, celkom zaujímavý je model Ušák z Depronu, poháňaný motorom MIG 280 s prevodovkou.

Pre záujemcov o typ motorových lietadiel doporučujem začať s hornoplošníkom o rozpätí cca 1000 až 1100 mm a letovej hmotnosti 450 až 550 g s ovládaným motorom MIG/Speed 400 a smerovkou a výškovkou. Výhodou je krídlo tvaru „U“, ktoré je za letu veľmi stabilné a ľahko odpúšťa pilotovi chyby. Dnes moderným materiálom na stavbu je buď už zmieňovaný EPP, alebo EPS, extrudovaný polystyrén, predávaný pod obchodnými názvammi Polyplan, Thermoplan alebo Depron. Pre záujemcov o vlastnú stavbu tu mám dva obrázky:

Ilustračné foto, model mi nepatrí, cvičný hornoploch s400 motor, rozpätie 1200 mm, hmotnost 430g, viac na http://jraero.yweb.sk/pegas.html

Model Junior je z našej klubovej produkcie a svetlo sveta uzrela dobrá dvadsiatka kusov, z ktorých takmer všetky sú ešte v čase písania článku v aktívnej službe, mnohé už s novými krídlami s krídelkami pre pokračovací výcvik. O jeho stavbe mám celý seriál „Model z Depronu„. Model o hmotnosti cca pol kila nie je hračkou vetra, dokáže lietať nie len za bezvetria ale aj v miernom vánku, no pritom je dosť ľahký na to, aby sa nepoškodil vôbec alebo len minimálne v prípade havárie. Opravuje sa ľahko lepidlami ako purex, kontaktnými alebo v núdzi lepiacou páskou.

Niektorí uvažujú o prvom lietadle o samokrídle z EPP. Veľa vydrží dá sa s ním vraj vystrájať. Ja si zase myslím, že samokrídlo nie je lietadlo. No pokiaľ chcete trénovať rýchle reakcie, máte snahu znásilňovať model do pozícií, v ktorých by sa skutočné lietadlo nikdy neocitlo a inklinujete k 3D lietaniu, skúste.

Elektrovetroň lieta krásne, no pri pristátí má dlhý klz a je potrebné pri rozpočte na pristátie s tým rátať.

Niečo medzi tým je cvičný hornoplošník s trochu väčším krídlom, ktorý je nezáludný, pomalý a poslušný a keď vysadí motor po vyčerpaní bateriek, tak sa nezrúti na zem, ale doplachtí a pristane na zem (aj sám, keď sa pilot bojí).

Keď dokonale zvládnete štart, let aj pristátie so svojím prvým modelom, môžete uvažovať o jeho nasledovníkovi a postupne sa s narastajúcimi skúsenosťami prepracovať k modelu svojich snov. Hoci aj k spaľovaciemu akrobatovi. Želám vo vzduchu veľa šťastia a nech sa počet pristátí rovná počtu štartov.