Po dvojplošníkoch dvojmotoráky

Nesúťažíme. Lietame pre radosť. Takže žiaden presné špecifikácie, predpísané pohony, žiadne stopky. Modely nás musia baviť, musia sa nám páčiť, musia nás zaujať. Na jeseň sme si polietali s dvojplošníkmi a potom v dielni Miro prišiel s nápadom na niečo iné, zábavnejšie. Ukázal mi plán a trochu ma ukeciaval, lebo sa mu nechcelo stavať samému a s malosériovou stavbou máme u nás v klube len dobré skúsenosti. Vždy sa totiž dá v skupine niečo vylepšiť a urobiť rýchlejšie.

Doteraz totiž dvojmotoráky boli doménou Vlada. Po Prvom Transallovi z polystyrénu a depronu prišiel na rad Canadair, Maťo postavil Herculesa na štyri motory a ja mám v dielni už roky rozostavaný EPP B-25 Mitchel. A zvuk viacerých motorov na jednom krídle je naozaj úžasný. Tak Miro prišiel na jeseň s nápadom postaviť depronové dvojmotoráky strednej veľkosti, teda niečo menej ako poldruha metra.

Pohľad na rozostaveného Mitchela ma mal varovať a možno aj Mira. So mnou je to totiž ako na horskej dráhe. Pár rokov ťahám klub, pár rokov ma musia chalani ťahať do dielne a na letisko. Vždy totiž, keď som na vrchole síl a sezónneho úspechu, sa niečo prihodí, čo ma zabrzdí. Opakovane. Či už je to zdravotný problém, alebo pracovná kríza, ktorá si vyžaduje plné nasadenie a tým pádom výpadok z modelárskych aktivít. Takže som Mirovi kývol na jeho nápad a už zväčšený plán Součkovho Camaro II a začali sme stavať.

Ako to už tak býva, každá nová vec človeka baví, v klube som bol často, na vetroni sa už lietať nedalo, JAK-7 v oprave, tak sme sa spolu pustili do stavby trupu a chvosta, potom začali pripravovať krídlo a motorové gondoly.

To už ale šlo viac menej mimo mňa. Nie len preto, že sme s Mirom každý zvolili inú geometriu vzpätia a konštrukciu centroplánu, ale ja som začal pracovať na kúpe výhodného pozemku. Nešlo len o jednania o kúpe, ale aj príprava výberu vhodného vybavenia, oplotenia, rastlín a stromov, no kto nezažil zakladanie záhrady na zelenej lúke a nákup všetkého od základu, ťažko pochopí.

V tejto chvíli, vidiac moje meškanie stavby Camara, sa ponúkol Vlado, že mi so stavbou pomôže. Neviem, či chcel viac pomôcť mne alebo Mirovi dokončiť model, pravdou je, že stavba krídla, dokončenie trupu a záverečná montáž vybavenia je komplet jeho práca vrátane poťahu modelu fóliou. Občas sme spolu „konzultovali“, čo by som a ako chcel mať urobené, ale musím Vladovi dôverovať, že je všetko OK.

Ako to lieta, to ste mali možnosť vidieť v Lučenci v máji toho roku. Bezo mňa. A tak mi pri jednej návšteve v klube chalani ponúkli, že mi ukážu, ako lieta môj model 😀 😀 😀

Dohodli sme jedno popoludnie, kedy už v záhrade bolo všetko dôležité a neodkladné hotové. Vyložil som priateľku v záhrade, vrátil sa do mesta na lúku pri cintoríne a počkal na chalanov. Dorazili, vyložil z auta oba dvojmotoráky, poskladali ich a hodili do vzduchu.

Musím povedať, že to štartuje aj lieta úplne samo. Dva malé motory zaberú, ani to netreba hádzať, rozbeh by bol úplne zbytočný. Riadené len výškovkou a krídelkami (každé má svoje servo) to majestátne krúži po oblohe, v Mirových rukách sa to otočí aj na piatich metroch 😉 Dokáže to pekne utiahnuté zatáčky aj ladné oblúky. Vďaka veľkej ploche krídiel má model cca 140 cm rozpätia pri hmotnosti cca 1,3 kg s baterkou 3s2200 a 100 gramov olova alebo 3s3000 snahu aj trochu plachtiť a osemminútové lety s malou či dvanásťminútové lety s veľkou baterkou sú samozrejmosťou.

Tento raz som len fotil. Vlado si zaslúži po hodinách práce, ktoré strávil stavbou a „pomocou“ na lietadle Camaro II si užiť s týmto strojom. Potom už do neho pôjde môj prijímač a polietam si na svojom súkromnom trávnatom letisku v Plachtinciach. Model je totiž bez podvozku a výborne pristáva na tráve. A tá je čerstvo pokosená.