V poslednom období sa snažím aspoň raz do týždňa lietať s elektrovetroňom Astra. Snažím sa o čo najdlhšie termické lety a keď k tomu prirátam aj dlhú cestu na letisko, narážam na nedostatok času, ktorý mi potom chýba v práci. A ako všetci vieme, bez práce nie sú koláče. To by nevadilo, koláče nemusím. Ale nie sú ani modely. Uvítal som preto možnosť chodiť lietať na vynikajúcu plochu takmer za rohom.
Pre prvé lety s Astrou som zvolil modelárske letisko Lučenec. Jednak pre perfektne upravenú plochu, jednak preto, že mi Zdeno pomohol zalietať pre mňa úplne nový a nevyladený model. A pri prvých letoch som si „omakal“ plochu a zistil, kde to tu najčastejšie nosí. Pri každom letovom dni som si okrem zoznamovania s modelom vždy vyskúšal nejakú drobnú zmenu nastavenia modelu alebo nového vysielača Taranis. A keďže cesta sem a dom trvá najmenej hodinu, snažil som sa lietať čo najviac. No aj tak som musel najneskôr o štvrť na jednu vypadnúť, aby som stihol ďalší plánovaný program.
Každá cesta viedla cez Pôtor, dedinu sedem kilometrov od Krtíša, vždy som sa zastavil cestou tam alebo späť na Obecnom úrade. Ani raz som nezastihol starostu, sekretárka si už pomaly mohla začať myslieť, že tam chodím za ňou 😉 Až minulý týždeň. to sme išli dvaja s Mirom, sme starostu zastihli vonku pred úradom a predniesol som mu moju prosbu o lietanie s elektroletmi na obecnom futbalovom ihrisku pri ceste.
Bez problémov súhlasil, pretože aj tak sa na ihrisku nehráva futbal (zato je vždy pekne vykosené a aj lúka vedľa ihriska), aj s tým, že autom môžeme až k ihrisku, len aby sme nebehali po tej vedľajšej lúke. Poďakovali sme sa a ja som sa tešil, kedy si lietanie v Pôtri vyskúšam.
Vyskúšal som si to o desať dní. Vyskytol sa pekný letný deň v polovičke septembra, vietor len 1 m/s. Ráno som stihol v pohode niečo napísať, naraňajkovať sa aj si kávu vypiť a pred deviatou (o trištvrte hodiny skôr, ako by som odchádzal do Lučenca) som niesol model a kufrík s výbavou do auta. O desať minút už som stál na poľnej ceste vedľa ihriska.
Na rozdiel od Lučenca si tu nemôžem, keď som sám, vyložiť stolík, nabíjačku a kufríky pri aute. Po ceste aj po chodníku vedľa auta občas prejdú ľudia, ku krčme je to asi päťdesiat metrov. Keď som vo vzduchu, veci by boli bez dozoru. Po poskladaní modelu som teda všetko zamkol v aute a nechal vonku len kreslo, keby mi to naozaj chytilo dobrú termiku 😉
Ihrisko je v rámci lúky vyznačené železnými trubkami, asi meter vysokými, ale dosť ďaleko od seba, aby som sa bezpečne trafil medzi ne pri nízkom prelete. Na oboch stranách ihriska sú samozrejme futbalové bránky, teraz prenosné na oboch koncoch stredovej čiary. Malé hrisko je vykosené naozaj na nízko, hoci trávnik svojou kvalitou má ďaleko ku kvalitnému štadiónu.
Za miesto štartu som si vybral ľavý spodný roh vykoseného malého ihriska, aby som mal priestor pred sebou aj po oboch bokoch. Fúkalo len symbolicky mierne zľava, keby vietor zosilnil, mohol som si nalietavať z ktorejkoľvek strany.
Pre prvý let som zvolil klasicky ťažkú a už slabú LiIonku. „Očuchal“ som si plochu aj lietanie nad stromami či nad strechami (v bezpečnej výške) a hľadal, či to niekde bude nosiť. Termiku vo vzduchu naozaj nevidno. Po štyroch minútach prerušovaného motorového letu, čo je teraz pre vyšľahanú LiIonku maximum (s rezervou pre potiahnutie modelu na plochu či zopakovanie okruhu) som s osemnástimi minútami celkového letu pristál. Preletel som pomedzi tyčky a sadol na pokosenú plochu asi tri metre od seba. Šťastie začiatočníka 😉
LiIonku som nabíjať nedal, keďže nemal kto byť pri aute. Vložil som o 15 gramov ľahšiu a výkonnejšiu novú LiPolku 1500 mAh a vyštartoval k novému hľadaniu termiky. Astra štartuje o poznanie rýchlejšie aj strmšie a aj viacej musím pracovať s výškovkou pri motorovom lete. A pretrimovať VOP pri bezmotorovom. K dispozícii mám minimálne sedem minút efektívnejšieho motorovania. Je neuveriteľné, ako o tých pár gramov ľahší model je citlivejší na termické poryvy. Užíval som si let s občasným nastúpaním na motor a vychutnával každú termiku, na ktorú som narazil.
Zaujímavé bolo, že akonáhle som odštartoval a vyletel do asi 100 m výšky, pridali sa ku mne lastovičky! Doteraz som bol zvyknutý vyhľadávať na nebi lastovičky, ktoré lietajú za muchami, ktoré tam vyniesla termika, a využívať termiku. Dnes, zdá sa, si lastovičky mysleli, že mám termiku a vydali sa za mnou hľadať potravu. No občas som mal aj strach, keď som videl okolo Astry kŕdeľ päťdesiatich vtáčikov. No žiadny na model nezaútočil a po čase sa stratili.
Päťdesiatštyri minút letu na sedem minút motora nie je žiadny zázrak, ale je to príjemné polietanie. Ešte nebolo jedenásť hodín, ale už som nemal žiadnu baterku. Teda mal som tri dvojčlánky 1000 mAh, ale ešte boli v krabici u kuriéra, ktorý príde popoludní. Keď teda nebudem môcť v Pôtri dobíjať, budem mať so sebou tri nabité ľahké baterky a prípadne aj tú „ťažkú“ tisícpäťstovku viem použiť. A ak to bude nosiť, tak aj tisícka stačí 😉
Ako zhodnotiť lietanie na ihrisku v Pôtri?
Je to blízko mesta, rýchlo na plochu prídem aj sa rýchlo vrátim do mesta. Z hľadiska nákladov nepredstavuje doprava s modelom na plochu nijakú záťaž. Potom je mi jedno, či lietam hodinu alebo tri. Môžem lietať aj častejšie v týždni.
Plocha má dĺžku asi 250 metrov a šírku od cesty po stromoradie asi 215 metrov. Dosť veľké nie len pre elektrovetrone. Tráva je nízko kosená, netrčia v nej nijaké kostrnky. Istým problémom pre pristávanie sú futbalové bránky, aj tie prenosné, a samozrejme oceľové stĺpiky po obvode ihriska.
Hlavná cesta za chrbtom, odkiaľ dopoludnia svieti slnko, je orientovaná v smere juhozápad-severovýchod. Pohľad od cesty k potoku a továrni za ním je v smere severozápad. Napravo, na severovýchode, to môže nosiť nad strechami domov, ale je tu riziko havárie modelu pri poruche alebo zlyhaní rádia, medzi ľudí. Tomuto miestu sa bude treba vyhýbať.
Prvé lietanie v Pôtri sa mi páčilo a už plánujem ďalšie.
Komentáre