Druhý diel skončil na VŠST Liberec.
Žiaľ, skončil som tam aj ja, o dosť skôr, ako som ja a rodičia plánovali. Trochu ma mrzelo, že som za ten čas aspoň neskúsil domácu SRC dráhu, na druhej strane, aspoň mi nemohol nikto vyčítať, že modely niečo spôsobili. A tak som sa ocitol znova doma v Krtíši, kde bola v budove Zväzarmu k dispozícii dosť veľká klubová miestnosť a sklad, oboje celkom slušne vybavené.
V osemdesiatych rokoch modelári organizovaní v kluboch Zväzarmu dostávali prídelom nie len balzu a smrekové nosníky, ale aj modelárske motory značky MVVS, najmä malé kubatúry, a kopu iného materiálu a bižutérie domácej (československej) výroby. Najčastejšie prostredníctvom DOSS (Dům obchodních služeb Svazarmu). „Hore“ naplánovali limit spotreby v tisícoch korunách a potom sa „objednávalo“ z tohto limitu a z „katalógu DOSS“ a občas (často) prišli veci, ktoré síce neboli objednané, ale zrejme ich nikto nechcel (aspoň nie v takom množstve, ako sa vyrábali).
Druhým, ako sa ukázalo pre moje modelárstvo celkom rozhodujúcim, faktorom bolo moje zamestnanie. Pracovať som začal ako hasič, na 24 hodinové turnusy. Čo v praxi znamenalo po 24 hodinovej smene, ktorá končila ráno o 7:00, dva dni voľna. Pokiaľ v noci nehorelo nikde v okrese, človek išiel domov z práce v podstate vyspatý.
Dodnes v klubovej miestnosti uchováme našu prvú „Knihu príchodov a odchodov“ a celkom jednoznačne z nej vyplýva, že som tento čas trávil vo výraznej miere v klubovni klubu 😉
Všade kopa základného materiálu, plno plánikov Modelář a kopa času. No neurobte nejaký model! Najkrajšie modely boli vždy modely lietadiel. Keďže však RC súpravy boli vtedy vzácnosťou a zariadením MARS II sa okrem malej lodičky alebo vetroňa veľa riadiť nedalo, tak sme len „slintali“ nad RC modelmi… A stavali upútance. Nejaké malé na detonačné motory 1,5 ccm (MVVS, Jena, Stryž, MK-17). Svojho prvého upútanca som vlastne dostal od Sama. Stredoplošník Moskyt. Pekný stroj a celkom pekne lietal na 12 m lankách. Všetci z partie sme sa s ním naučili lietať a môj zástupca v klube, Miro, sa s nami vtedy spoznal. Jeho mladší syn, tiež Miro, vtedy bol len v perinke, dnes s nami lieta deproňáky.
Po Moskytovi prišiel na rad dolnoplošník Martin, tiež podľa plánku Modelář a neskôr Bažant, obľúbený a osvedčený model, ktorého sme postavili niekoľko kusov, lebo o poškodenia pri páde pri nezvládnutej pilotáži nebola núdza. Neskôr sme jeho krídlo vložili do starej dámskej pančuchy a až potom potiahli papierom, stalo sa tým prakticky nezničiteľné. Lietavali sme na malom školskom ihrisku pri gymnáziu alebo na škvárovom ihrisku pri futbalovom štadióne. Predsa len hukok spaľovacieho motora je dosť počuť a nie každému zvuk vyladenej MVVS-ky lahodí.
Kolegovia sa pustili aj do väčších strojov, tzv. SUM na MVVS 2,5 ccm. Miro postavil Vrabca, s ktorým som ho učil lietať pomocou tzv. dvojitej rukoväte na 17 m lankách. Okrem kolies a motora si všetko vyrobil sám, vrátane nádrže a riadenia. A hoci sme rukoväť dimenzovali dostatočne, dodnes sa smejeme na tom, ako som ju skoro ukrútil pri snahe prekonať jeho kŕčovitý banícky mocný stisk. Model lietal pekne a dlho, aj napriek tomu, že s ním Miro švacol o zem asi 15 sekúnd po tom, ako so ho nechal letieť prvý raz samého 😉 Krídlo sme opravili.
Ďalší kolega, ďalší Miro, mal radšej sovietske vojnové lietadlá, opäť dvaapolky s plochým trupom. Spomínam si na jednu pikošku, slabo dimenzoval v krídle uchytenie drôteného podvozku a boli sme na predvádzacej akcii u sovietskych vojakov na Orem Laze. Pri jednom medzipristátí trošku tvrdšie dosadol na zem, priečky sa vylomili a podvozok sa „zatiahol“ do papierového poťahu krídla. Miro okamžite pokračoval plynulo do vzduchu, ale kolieska ostali v krídlach. Sovietski vojaci okamžite spustili neutíchajúci aplaus. Stíhačka pri nízkom lete zatiahla podvozok a pokračovala v dravom lete. Tuším to považovali za akési „diaľkové ovládanie“ 😀
V tom čase sme začali uvažovať o kombate. S tým súvisela aj výroba krídiel z polystyrénu, vtedy bol dostupný iba stavebný o hrúbke 50 mm. Zhotovil som rámy na pílu 50O a 700 mm a po pár pokusoch som zakotvil na oceľovej strune 0,2 mm na riadenie upútancov ako najlepšom drôte na rezanie. Neprevesuje sa, nepáli a dajú sa ňou rezať aj zložitejšie tvary. Na napájanie som používal staršie trafo, ktoré mi otec postavil a 13 V a 4,5 A sa zdalo na naše pokusy ideálne. Dodnes máme v klube výrezy dutých krídiel na Brčko aj nejaké lichobežníky na upútance, ktoré, ako to už často býva, sme nikdy nedokončili. No technológiu rezania sme zvládli a teraz, po rokoch, pri deproňákoch, ako keby sme našli.
Od staršieho kolegu-modelára sme dostali malý jednoduchý model aj s motorom Jena 1 ccm. Taká jednoduchosť, trup plochá dostička asi 7 mm balzy a krídlo doska zo 4 balzy. Ako keby dnešným shockom z oka vypadla 😉 Na 12 m lankách to lietalo celkom fajn. Zvykli sme si v sobotu doobeda stretnúť sa na ihrisku ZDŠ a polietať si s malými U-čkami. Raz sme sa stretli, už ani neviem prečo, o hodinu neskôr, ako zvyčajne, a už nás tam čakalo pár netrpezlivých divákov. Diváci sa neskôr stali dôležitou súčasťou našej modelárskej existencie…
Pri jednom takom lietaní som si povedal, že skúsim, ako si poradí malý model s Jenou so súvratom. Z rovného letu začal model stúpať celkom ochotne, ale ako sa blížil vrchol, začínal som mať pocit, že čosi nie je v poriadku. Tesne pred vrcholom model stratil rýchlosť a namiesto toho, aby poctivo ťahal do laniek a po kružnici zostupoval dole, zastavil sa a ja som len nemo sledoval, ako začína bezmocne padať na mňa! Nemohlo to trvať dlho, lebo som bleskurýchle začal utekať zo stredu nášho kruhu a naťahovať ruku s rukoväťou od laniek. Tuším som tých 12 metrov ubehol rýchlejšie, ako zhora padajúci model a tesne nad zemou boli už lanká napnuté a ja som to vybral a model letel opäť rovnobežne so zemou.
Zaujímavosťou detoňáku Jena 1 bolo súmerná časovanie a ak bol motor trochu preplavený, ľahko sa mohlo stať, že pri štartovaní vrtuľa „kopla“ späť a motor sa roztočil opačným smerom. A po položení na zem model nechcel letieť, ale cúvať 😉
Zaujímavou epizódou našej upútanej epochy bola Lastovička. Upútaný kombat na 1,5 ccm motor podľa sovietskeho časopisu „Modelist Konstruktor“. V podstate delta z preglejky 5 mm a klapkou ako výškovkou. Miro (mám ich v klube nejak veľa, ale myslím toho so „zaťahovacím podvozkom“) to postavil a namaľoval na čierno a pri jednom lietaní pri gymnáziu sme tomu namontovali motor. Dnes už si nepamätám, či to bola MVVS alebo MK-17, ale celkom presne si pamätám, čo sa dialo po štarte. Model okamžite nabral rýchlosť, zhruba dvojnásobnú, ako ostatné cvičáky a na nejakú akrobaciu som veľmi rýchlo zabudol. Dovolil som si len rovný let, let na 45° a vlnky. Chalani ma len pozorovali a keď konečne došlo palivo a ja som pristál, tak na moju otázku „Kto si to chce skúsiť teraz?“ len krútili hlavou a vymontovali motor z modelu. Myslím, že skončil ako zdroj preglejky na ostatné modely. Aj tento zážitok spôsobil, že kombat Brčko na dvaapolku nikdy nevzlietol. Bolo to jednoducho na nás moc rýchle.
Keď už spomínam tie ruské motory s červenou hlavou MK-17. Zopár sme ich zodrali a považovali sme ich za celkom dobré na naše rekreačné lietanie s malými modelmi. V tom čase stáli 170,- Kčs vrátane vrtule, hadičky, skrutiek a kľúča a keď sa ich človek naučil používať, boli spoľahlivé. Chytali na prvý šup, pravda, ak bola kompresná páčka a ihla karburátora v správnej polohe. Potrebovali trochu vyšší podiel éteru v palive, takže celkom pomohlo do piksle 450 g paliva D Modela priliať jeden poldecák éteru z lekárne alebo vraziť do toho jednu hliníkovú patrónu, používanú na zimné štarty autobusov RTO a náklaďákov RT. Vybehanejšie motory sme v lete štartovali tak, že sme prevrátili bicykel „hore zipsom“, jeden z nás držal bicykel, druhý urputne krútil pedálami a tretí pritláčal vrtuľový kužeľ o zadnú pneumatiku. Už vtedy bolo modelárstvo týmovou záležitosťou 😉
V zime bol tento postup nepoužiteľný, avšak MVVS 1,5 D spoľahlivo štartovali ručne aj pri teplote -10°C. Aj veľa fanatizmu škodí, tak sme takéto letové dni absolvovali asi len dva. S upútancami myslím, lebo ich bolo ešte viac.
S upútancami súvisí ešte jedna epizóda, aj keď sem nezapadá časove. Jedno leto som sa skrátka ocitol na marodke na dlhé mesiace. Vonku krásne a ja nemôžem von s modelmi. Za socíka sa marodka brala celkom vážne a behať po parkovisku a upozorňovať na seba revom jedenapolky sa nezdalo byť dobrým nápadom. Chcelo to skrátka niečo tichšie. A tak sa zrodil nápad na upútaného sifoňáka. Teda na motor Modela CO2 0.27 ccm. Tak som z dvojky balzy poskladal Cessnu o rozpätí asi 40 cm a vyrobil si lanká dlhé asi 3,5 m z 0,2 oceľovej struny. Nikomu som to nepovedal a šiel som podvečer model zalietať. Pomocníka, ktorý roztočil vrtuľu a pustil model, mi robila moja tehotná manželka (už vtedy o mne rozhlasovala, že som trafený málo, ale veľmi presne). Model krásne po krátkom rozbehu odštartoval, urobil zopár okruhov a po „zhasnutí“ motora doplachtil na zem a pristál.
Nádhera!
Otáčky motora sa nastavovali pootáčaním hlavy v závite v kľukovej skrini (zmenou kompresie) medzi 1000 a 3000 za min. Keď ste to vzali trochu „za roh“, otáčky vzrástli, za cenu skrátenia doby chodu motora. Motor bolo treba dobre mazať a pri takomto zaobchádzaní z neho tieklo celkom slušné svinstvo. Takže sada náhradných dielov, piest a tesnenia, boli často používané.
Cessna lietala nádherne, ako sa dnes hovorieva, moc „katolícky“. Pri listovaní časopisom Modelář som objavil článok o upútancoch na motory 0,8 ccm v USA aj s náčrtom modelu. Dlho netrvalo a mal som pred sebou model akrobata o rozpätí asi 50 cm. Z cessny som vedel, že motor dokáže podať slušný výkon, len mu chýba výdrž. Tak som jednoducho osadil dve nádrže! Bežne sme z jednej bombičky plnili postupne tri nádrže, takže naplniť dve naraz z novej bombičky nemôže byť žiadny problém. A ani nebol 😉 Model však bol o niečo ťažší, takže dokázal po ukážkovom štarte a okruhu urobiť premet a potom pristával ešte s vrtuľou točiacou sa na posledné zvyšky „paliva“. Celý let trval cca 15 sekúnd. Bolo to celkom zaujímavé leto.
Keď som sa po rokoch stretol s Ing. Gašparínom v Prahe na Model Hobby a nad zbierkou motorov sifoňákov som mu rozprával, čo som stváral v lete 1989, nechcel mi zo začiatku veriť. Až neskôr ho detaily presvedčili. Škoda, že nemám z tej doby nejaké fotografie, len torzo cessny mi ešte ostalo. Pravdepodobne na svete nebolo veľa modelov upútancov na CO2.
Toto bolo moje posledné stretnutie s upútanými modelmi lietadiel. Ešte pár razy som uvažoval sa k nim vrátiť, ale nikdy som nemal dosť času. Začal som totiž medzitým opäť súťažiť.
O tom však až v nasledujúcom pokračovaní.
Komentáre