Už ako mladý chlapec som pochopil, aký význam môže mať prezentovanie svojich modelárskych úspechov na verejnosti. Preto sme sa rozhodli v klube, že po sezóne usporiadame výstavu svojich modelov a doplníme ňou tak sériu článkov o nás a našich aktivitách v okresných novinách. Dovoľte mi teda trochu niečo z našej tradície ponúknuť aj Vám.
V tom čase sme aktívne pretekali s modelmi áut na elektromotor a rekreačne sme sa venovali aj modelom lietadiel. Dva razy do roka (v júni a septembri) sme poriadali preteky aj u nás a aj keď o divákov (po patričnej propagácii) sme nikdy núdzu nemali, predsa len počas preteku nebolo čas venovať sa návštevníkom a kamarátom a modely im poukazovať. Nehovoriac o tom, že o modeloch lietadiel sme im mohli len porozprávať, keďže sme s nimi chodievali na letisko. Dnes už si nepamätám, čí to bol nápad, no rozhodli sme sa, že urobíme výstavu. Že naše modely v pokoji ukážeme každému, kto bude mať záujem, vysvetlíme, ako fungujú, z čoho sú urobené. Teda nájdeme si čas na všetko, na čo ho nemáme počas preteku. A dôkladne ich vyčistíme! Keďže však s modelmi áut v mierke 1:12 sa pretekalo aj v zime v halách aj vonku na asfalte, len veľmi ťažko sa hľadal termín, kedy by nám modeli nechýbali pri našom pretekárskom snažení. A priestor.
Nezabúdajme, že panoval hlboký socializmus.
Pracovníčka OV Zväzarmu zatelefonovala na Okresné osvetové stredisko a vybavila výstavnú sieň Kultúrneho domu na celý týždeň. Voľný termín bol koncom novembra. Tak sme tam modely nanosili, ku každému urobili popisku so základnými údajmi a celý týždeň sa striedali pri exponátoch. Jednak, aby sme každému záujemcovi mohli porozprávať o materiáloch a konštrukcii a jazdných/letových vlastnostiach, jednak aby sme modeli ustrážili pred všetkými, ktorí si ich chceli chytiť do ruky 🙁 A dohliadli, aby sa nám každý zapísali do Knihy hostí. Štatistika bola predsa dôležitá a aj dnes nás poteší, keď sa do tej knihy občas pozrieme alebo návšteve v klubovni ju ukážeme.
Návštevnosť sme si poistili tak, že sme informovali základné školy o výstave. Normálne bola výstava otvorená len po obede, lebo aj za socíka sme museli byť v zamestnaní, ale ohláseným školským návštevám sme zaistili vstup aj doobeda. Keďže Kultúrny dom je na námestí, ľudí chodilo dosť.
Jedného roka však prišla „Zamatová“ a bolo po výstave. Ten rok mali jednak ľudia úplne iné „starosti“ ako nejaké modely, jednak na druhý rok už nič nebolo zadarmo a platiť si celý týždeň výstavnú sálu bolo nad naše možnosti.
Keďže však modelári sú ľudia, ktorí bravúrne riešia problémy, ktoré by nemali, keby neboli modelári, výstavy pokračovali. Tuším že Miro prišiel s tým nápadom, že v meste je predajňa automobilov Hyundai a má prázdny výklad. Oťukol majiteľa, dohodol schôdzku. Prebrali sme detaily, dohodli termín a podmienky a pred Vianocami nanosili modely (väčšinou bez RC vybavenia – aj tak súťažné auto Pro 10 malo hodnotu dobre cez desať litrov) do výkladu. Pre istotu sme ich vzájomne poviazali tenkým pleteným oceľovým lankom, priložili ceduľky s popisom a bola výstava. Keďže predajňa sa nachádza na hlavnej ulici, o divákov nebola núdza, aj keď zápisy do Knihy hostí sa nekonali. Len predavač musel občas vysvetľovať, že to nie sú hračky na predaj, že sú to vystavené súťažné modely Model-Klubu. Ako keby to tam nebolo napísané a vedľa poďakovania sponzorom nebol na nás kontakt . Výstavy trvali od Vianoc do Troch kráľov.
Píšem trvali. Lebo predajňa áut sa presťahovala a opäť bolo po výstave.
Ale ako som písal, modelári sú ľudia, ktorí… a tak Miro opäť prišiel s nápadom, opäť predajne, tento raz Farby Laky na Nemocničnej. Tuším už tretí raz sme mali výstavu na tomto mieste. Súdiac podľa ohlasu ľudí, ktorých stretávam, ich naša výstava zaujíma. Považujeme to za možnosť prezentovať verejnosti modely tak, aby si ich mohli pozrieť, v kľude a v pohodlí. Pre mnohých to sú len zaujímavé hračky, pre niekoho možnosť pozrieť niečo, o čom počul, čítal, ale ešte nevidel. Za celé roky sme takto získali možno dvoch modelárov, no budovať si vzťah s verejnosťou považujem za dôležité. Nie len poďakovať sponzorom a vymenovať ich, ale aj ukázať sa občanom a poslancom mesta, že sme tu, že robíme s ich deťmi niečo užitočné a pekné a že tých pár tisíc, ktoré nám mesto občas poskytne, nie sú vyhodené peniaze.
Navyše, tento rok sme sa prvý raz zaregistrovali ako poberatelia 2% z daní a pre získanie príspevku považujem za dôležité, aby nás ľudia poznali, najmä keď už roky nepretekáme s autami a nie sme tak na očiach verejnosti, ako kedysi.
Fotografie z výstav nájdete v Internej galérii
Komentáre