„Lietame?“ ozval sa včera popoludní v telefóne Maťov hlas. Štátnice mal úspešne za sebou, zdravotnú prehliadku tiež, v rukách preukaz pilota motorových lietadiel, tak prečo nie, však? Ja som však mal pred sebou ešte jednu kontrolu (pracovníkov podľa pokynu šéfa), tak som sa sľúbil na podvečer. EVO5 je opravené, Tucano na zálet tiež pripravené a aj s U-3 by bolo ísť do vzduchu. O pol piatej som volal Maťovi a bol v klube.

V dielni som vymákol Mira K., tak som ho stiahol s nami. Zo všetkých modelov som si nakoniec zobral len to Tucano. Maťo sa už dlho tešil na jeho zálet a ja zase bez neho a jeho rýchlych a presných prstov som nechcel Tucano púšťať samé do vzduchu…

Na letisku som dobil sedemčlánok NiMH TT1100, nastavil vo vysielači ešte nejaké maličkosti a poprosil Maťa, aby sa ujal kniplov a Mira, aby sa ujal foťáku a zdokumentoval celú akciu. Ani nebolo treba. Po pár sekundách skončil model v malej kukurici na nedostatok ťahu motora. Podozrieval som túto dvojročnú sadu z nejakých nekalostí, skrátka už to má za sebou, ešte dám pár letov vo Flopovi a skončí v zbere.

Kým som dobil druhú sadu GP1100, Maťo si polietal s Invalidom. Pokiaľ nám to dovolil veľký Čmeliak, ktorý akurát rozprašoval nejaké prípravky na poliach západne od nás, ale na začiatku lietania sme sa s pilotom dohovorili na istých pravidlách, aby nedošlo k problémom či nebodaj kolíziám.

Z 37 Čmeliak 2

Po výmene aku Maťo skonštatoval, že je to iný ťah a ja som ho upozornil, že táto sada síce dáva väčší prúd, ale vydrží len 4 minúty s týmto motorom a vrtuľou. Miro sa ponúkol, že model hodí, má predsa len viac skúseností, keď už hádzal svoje Tucano Maťovi, ktorému sa tento typ modelu páči. Brada ho dobre vybral. Takže ja som si zobral do ruky foťák a sledoval, čo sa bude diať.

Maťo dal plný plyn, Miro model hodil a Tucano letelo.

Po krátkom lete a pristátí Maťo kázal posunúť ťažisko viac dozadu, tak som posunul akumulátory. Nasledoval druhý let a opäť posunutie baterky. Rovnako aj po treťom lete. Nastavili sme ešte neutrálnu polohu serva výškovky, aby nemusel byť trim nadoraz dole a Maťo odštartoval k štvrtému letu. Nebyť slabšej baterky, lietal by tam na chrbte a vo výkrutoch doteraz 😉

Sedemčlánok NiMH bol posunutý už tak dozadu, že som ho vymenil za dvojčlánok JETI LiIon 1300, posunutý k motoru a nebolo treba použiť pripravené 50 g olovo na dováženie. Hmotnosť modelu klesla z 500 na 450 g a málinko aj napätie, zato zdroj je dosť tvrdý. Maťo štartuje k ďalšiemu letu. Štyri a pol minúty parádičiek, chváli si model a hlási menšiu rýchlosť, ako s GP1100, ale modelu sa to zdá sa nevadí. Po pristátí dobíjame 3A celkom 550 mAh. Takmer celý let na plný plyn, občas 3/4.
Zdá sa, že môžem uvažovať tak 9 minút letu a nejakú tu rezervu na pristátie.

Beriem si vysielač do rúk a Maťa k ruke. Nastavujem mode 4, lebo nedokážem na jednom knipli mať ovládanie smeru aj výšky. Štartovať budeme nad mladú kukuricu, keby dačo… Pýtam si posledné inštrukcie. Model vraj letí rovno, nekloní ani nevybáča, pri štarte možno trochu natiahnuť výškovku, aby nespadol. Pri zatáčkach krídelkami točí pekne, len občas trochu natiahnuť výškovku (smerovku model nemá). A pri pristátí ho stačí odbrzdiť a pekne si sadne do trávy.
Ľahko sa to hovorí, ale keď ja som taký rýchly model ešte nepilotoval. A je to deproňák, viem, ako skončil Mirov po jeho chybe pred tromi týždňami…

Maťo berie Tucano, nastavuje uhol pre hod, ja dávam „plný knedlík“, Maťo model hádže a… nie, neskončil v kukurici, letí, a to tak, že pekne 🙂
Model spôsobne letí tak, ako Maťo povedal, rovno a hore. Tak nastúpam a skúšam zatáčky. Skúšam letieť aj na menej, ako plný plyn, celkom to ide, len v zatáčkach treba pridať a trochu ťahať výškovku. Maťo mi hovorí, že keby to malo trochu výšky, že by sa dalo dať aj na chrbát, ale aby som to radšej neskúšal. Ja mu hovorím že ani premet radšej nebudem skúšať, zdalo sa mi, že na to nemá rýchlosť. Potom som si ale povedal, že prečo to neskúsiť, veď ak sa má model rozlámať, nech sa rozláme skôr, než si naň zvyknem. A tak som pridal, potlačil a hneď som jeden premet struhol. Pohoda. Teda model a ja, Maťo vyzeral trochu vystrašene alebo prekvapene. Na budíku som mal niečo cez tri minúty, tak som si povedal, že si skúsim pristátie, skôr, než budem z tohto rýchleho modelu unavený. Naletel som si z výšky a diaľky na trávnatý pás a vyklesával, ale mal som pocit, že som nejak mimo osi dráhy a nad zemou som opäť pridal a zahol doľava. Nad asfaltom som opäť trochu zazmätkoval, ale silný motor a vrtuľa lopata zabrali a ja som naletel opäť na pristátie. Opäť som nebol ideálne v osi, ale nechcel som riskovať stret s asfaltom a radšej som to položil na okraj kukuričky na jej vrcholky.

Model je v pohode, ja to trochu rozdýchavam. Opäť si v duchu premietam niektoré pasáže letu, preberám to s Maťom a odkladám model do auta. Chvíľu si vydýchnem, všetko zrekapitukujem a dám ešte jeden let. Miro mi káže vystrieť ruky, ale konštatuje, že sa mi netrasú.

Nakoniec som druhý let nedal, predsa len sa trochu zvečerilo, tak sme sa vrátili do klubu. Vďaka Maťovi sa mi podarilo zalietať Tucano, postavené je rovno, tak už len aby som ho nezrušil na ruky… 😉