V minulom diele tohto historického okienka z fungovania nášho klubu som písal o tom, ako sme sa prezentovali v médiách. Pochopiteľne v tlačených, v tom čase pred prevratom ani iné, okrem štátnej televízie, neboli. Reklamu si skrátka treba robiť, lebo ako sa hovorí „vzťahy s verejnosťou“. Jedna vec boli výkony a výsledky na pretekoch, druhá vec, ako vás vníma vaše okolie 😉
A nešlo vôbec o to, že by sme si nejako chceli prikrášľovať svoje výkony a výsledky v očiach obyvateľov mesta, kde sme žili a kde sme aj organizovali akcie. Nie iba preteky RC áut, ale v skoršom období aj rôzne okresné prebory a tiež propagačné vystúpenia, zväčša pre podniky, ktoré nám pomáhali. Lebo nie všetky peniaze a materiál sa dali zohnať cestou Zväzarmu.
No a v tom čase boli práve materiál a súčiastky kľúčové pre hádam každú kategóriu modelárstva. Darmo máte skvelý inžiniersky nápad, darmo viete, ako by ste nejaký detail na aute alebo lietadle vyriešili, ak nemáte možnosť potrebnú súčiastku či diel vyrobiť alebo kúpiť. Lebo články typu „Co nového v Norimberku“, kde redaktor časopisu Modelář popisoval, že čo západní producenti priniesli na trh a čo sa bude dať kúpiť v obchodoch za „železnou oponou“, mohli byť skvelou inšpiráciou, ale ak ste danú vec nevedeli vyrobiť alebo ste nemali vhodný materiál, len ste slintali nad článkom. A mali smutné oči. Nepomohla často ani dobre vybavená modelárska klubovňa.
V tej našej, v novučičkej budove Zväzarmu na okraji mesta (polhodina pešo od bydliska), sme mali k dispozícii stojanovú vŕtačku Narex a zverák, inak len spústu ručného náradia. Dostali sme sa k tomu tak, že z OV KSS šiel príkaz na učňovské stredisko LIAZ v meste a odtiaľ nám doviezli, čo mohli postrádať alebo čo im nechýbalo. Ale ten malý sústruh, ten poskytnúť ani za toho pána nechceli. A stavať prvé RC autá bez sústruhu je ako krájať chlieb bez noža. Dá sa to, ale ako?!
K výrobe rotačných súčiastok (disky, unášače, stĺpiky, hriadele,… je toho na aute spústa) viedla dlhá a strastiplná cesta socialistického plánovania. Ja som rodák v meste, syn baníka, Miro. K bol v tom čase mladý baník. A už som vravel, že sme písali spústu článkov, ako súťažíme a reprezentujeme nie len Zväzarm, ale aj okres. Skrátka nás v meste poznali a v baníckom meste bol aj tajomník OV KSS bývalý baník. V malom meste sa všetci poznajú. Skrátka sme sa k tajomníkovi objednali, on neodmietol „našich modelárov“, a požiadali sme ho o pomoc s prevodom malého sústruhu z učňovského strediska do budovy Zväzarmu. Tajomník prisľúbil pomoc a „vec“ sa začala vyvíjať presne tak, ako som si naplánoval.
Už predtým sme, po osobných neoficiálnych kontaktoch, požiadali majstrov odborného výcviku, či by nám nejaké diely nesústružili. Zopár nám ich vyrobili, ale moc sa im do malých sérií nechcelo, lebo sústruh mali hlavne pre svoje fušky 😉 Oficiálne na odborný výcvik 😀 No keď prišla oficiálna žiadosť o preverenie možnosti presunu toho malého šikovného stolného sústruhu z odborného učilišťa do Zväzarmovskej klubovne, nastal poplach. Našťastie na učilišti chápali veľmi rýchlo a dobre, takže o mesiac sme sa na stretnutí s tajomníkom OV KSS dozvedeli, že ten sústruh je pre odborný výcvik nepostrádateľný, ale že v rámci odbornej výchovy nám budú sústružiť diely podľa našich výkresov a požiadaviek. Problem solved 😉
Miro K. bol spokojný, nosil výkresy majstrovi, ktorý býval vo vedľajšej bytovke, on nosil naspäť diely, z nich asi tak 40% spĺňalo naše kvalitatívne požiadavky na presnosť, ale keď je to zadarmo… 😉 a netuším, či tušil, ako som to mal pripravené. Že sústruh nebude mi bolo jasné hneď, ale snaha ho presunúť po straníckej linke bola presne tou východzou pozíciou pre vyjednávanie. Dosiahol som svoje 😀
Raz sa v materiálových možnostiach nákupu objavil aj MAKUS 80, MAlý KUtilský Sústruh s univerzálnou hlavou 80 mm. Modelársky ideál. Dostupný na objednávku v rámci limitov a ročných plánov. Cena maličkosť, niečo cez 10 000,- korún československých socialistických. A kde zoberie mladý modelársky klub toľko peňazí? Najmä Miro K. mal trochu závrate z tej sumy, predsa len to bol niekoľkonásobok vtedajšieho platu kvalifikovaného robotníka a predstava, že za sústruh, ktorý 99% času stojí na stole v modelárskej dielni, dáme desať tisíc korún, za to bolo ojazdené auto Škoda, mu prinášala mrákoty.
Ja som v tom čase už bežne v rámci svoje práce mal nejaké skúsenosti s nakupovaním pre „socialistické organizácie“, takže pre mňa desať tisíc korún nebolo veľa peňazí, len číslo na objednávke a prísľub bilancie na dodávku. Ktorý sa každý rok musel obnovovať, ak nebola dodávka splnená. Takže som na Výbore Zväzarmu, keďže som bol predseda nie len jediného modelárskeho klubu v okrese, ale aj Okresnej rady modelárstva OV Zväzarmu (členovia boli členovia nášho klubu, teda výboru nášho klubu 😉 ), požiadal o naplánovanie nákupu sústruhu MAKUS 80 a rezervovanie limitu na nákup z okresného rozpočtu rady modelárstva 😉 A tak sa aj stalo.
Nie, sústruh sme nedostali. Dostali sme len prísľub na dodávku a boli nám naň rozpočtované peniaze. A tie sa musia do konca kalendárneho roka minúť, inak prepadnú. A keďže sústruh nebol, nakúpili sa iné modelárske veci… Materiál, bižutéria (na modely, nie do uší) a jeden rok aj štyri nové dvojkanálové RC súpravy Acoms Techniplus AP-227, 27 MHz, skvelé pre riadenie modelov áut.
Poznámka o peniazoch:
Zabudnite na to, čo si predstavíte pod slovom „peniaze“ dnes. V socialistickom hospodárstve existovali dva úplne oddelené svety, ktoré sa takmer nikdy nestretli. Bežný občan mal vo vrecku hotovosť – skutočné papierové koruny a mince, za ktoré si kúpil rožky, pivo či lístok na autobus. Lenže socialistické podniky, orgány štátnej správy či organizácie ako Zväzarm mali na účtoch niečo celkom iné: bezhotovostné peniaze, často nazývané aj „knižné“ či „účtovné“.
Tieto peniaze boli v podstate len prísľubom v tabuľkách centrálnej plánovacej komisie. Nemohli ste s nimi prísť do obchodu a kúpiť si sústruh len preto, že ste mali na účte potrebné milióny. Podnik alebo organizácia musela mať najprv pridelený materiálový limit – oficiálne posvätené právo, že štátny priemysel vám ten sústruh vôbec vyrobí a pošle. Peniaze samy osebe mali nulovú hodnotu, ak za nimi nestál schválený riadok v centrálnom pláne.
A práve tu nastupovala zákerná logika systému: ak vám plán schválil peniaze na nákup, ale tovar (napríklad vysnívaný MAKUS 80) fyzicky nebol, museli ste rozpočet do konca kalendárneho roka povinne vyčerpať. Prečo? Pretože ak by tie peniaze na účte zostali, pre štátnych úradníkov by to bol dôkaz, že ste ich vlastne nepotrebovali – a v ďalšom roku by vám okresný rozpočet okamžite osekali. A tak sa hľadalo čokoľvek, čo sa dalo v danej chvíli kúpiť, aj keby to mali byť štyri nové RC súpravy Acoms, len aby sa účtovné koliesko nezastavilo.
Takže tak nejak prešli tri roky, hospodárka každý rok divnejšie a divnejšie na mňa pozerala, keď som chcel zase naplánovať ten MAKUS 80 do ročnej bilancie. Až raz mi zavolal Igor L., že vo vedľajšom meste, dobre vybavenom obchode s domácimi potrebami a priemyselným tovarom, dostali Makus! Okamžite som spustil akciu. Igor mal u vedúceho „rezervovať“ sústruh, ja som utekal na OV Zväzarmu vypísať čistú objednávku (vrátim sa k tomu neskôr) a požičal som si pečiatku (pani Števková musela mať pre mňa asi slabosť 😛 ) a stavil som sa kúpiť litrový francúzsky „kolok“ za stovku pre pána vedúceho. Igor L. prišiel so svojou služobnou Nivou, zabehli sme do obchodu, on vybavil „kolok“, ja papiere a už sme aj s Mirom K. nakladali to ťažké hebedo do malého kufra Lady Niva 😀 A o chvíľu ho vynášali na tretie poschodie zväzarmovskej budovy do dielne. Každý sme si nejak vyriešili tú hodinovú absenciu v práci, ale sústruh bol doma!
Poznámka k čistej objednávke.
Objednávka bol formulár A5 na stojato, ktorý sa vypisoval najčastejšie trojmo, cez modrý kopírovací papier. Originál pre dodávateľa, prvá kópia pre objednávateľa a druhá kópia pre vystavovateľa. Čo u nás bolo Klub a OV Zväzarmu. A na objednávke malo byť čo najpresnejšie popísané, čo sa objednáva a nezriedka aj hodnota nákupu. No keď v predajniach nie vždy mali to, čo ste chceli… Takže sa u nás zaužíval taký zvyk, všetci sme sa poznali a dôverovali si, že mi pani hospodárka vystavila formulár s textom: „Objednávame u vás tovar podľa osobného výberu pána XXXXX YYYYY v hodnote do ZZ ZZZ,- Kčs.“ Na vrchu obdĺžniková pečiatka Okresný výbor Zväzarmu, dole pri podpise okrúhla pečiatka so štátnym znakom. To bolo pre obchody ako pečať kráľa, nespochybniteľné. Zvyčajne tam bola suma 5 tisíc alebo desať tisíc korún, podľa toho aký bol ešte zostatok limitu na nákup v ten rok. A takými formulármi som ja, ako aj modelári z iných klubov, chodili po modelárskych obchodoch a snažili sa nakúpiť, čo sme potrebovali a čo sa dalo. Do limitu na objednávke.
To už som bol doma z VŠST Liberec, ale ešte som mal na Vysočine frajerku z tých čias, aj príbuzných, u ktorých som býval, keď som sa tam vyskytol. A v práci som si vymenil službu s kolegom, tak som mal naraz päť dní voľna. Sadol som na vlak a vyrazil na výlet, spojiť príjemné s užitočným. Samozrejme som si zobral so sebou vyplnené objednávky, opečiatkované a podpísané. Tri. Priamo v celom bloku, nič vytrhnuté do obálky. A s textom: „Objednávame u vás tovar podľa osobného výberu pána XXXXX YYYYY v neobmedzenej sume Kčs.“ Fakt musela mať na mňa slabosť, hoci som jej sľúbil, že celkový nákup neprekročí dohodnutú sumu, tuším 15 tisíc korún, nepamätám presne? Išlo o to, že som plánoval navštíviť tri predajne a netušil som, čo v ktorej budú mať a koľko budem „platiť“.
No a pointa? Otec dcéry, za ktorou som chodil, nebol zo mňa nadšený, hoci poznal mojich príbuzných, ale bol som pre neho „floutek“. A moje občasné denné návštevy u nich v dome pretrpel, lebo mu to jeho žena prikázala 😉 A vtedy sa ma ironicky opýtal, či nechodím do roboty, že sa môžem flákať po republike. Slušne som mu odvetil, že mám v práci voľno, lebo som prišiel na nákup (dve modelárske predajne v polhodine vlakom alebo autobusom od toho mestečka) pre okresný výbor Zväzarmu u nás. Zapochyboval, či taký mlaďas môže vôbec nakupovať pre socialistickú organizáciu. Tak som z diplomatky vybral celý ten blok objednávok s podpísanými a opečiatkovanými tromi objednávkami bez limitu hodnoty. Keďže ten systém poznal, zbledol a odvtedy už nemal žiadne pochybovačné poznámky o nejakom „neskúsenom floutkovi“. Lebo ani on ešte nedostal do ruky objednávku bez obmedzenia hodnoty! Nákup v Jihlave aj Žďáre nad Sázavou som zvládol, nabalený som sa vrátil vlakom späť domov a tety na Zväzarme mi stále dôverovali.
Export/Import
O čom vlastne mal byť tento článok? Už sa k tomu dostávam.
S pomocou nášho sústruhu sme sa pustili vo veľkom do výroby dielov pre naše RC modely automobilov 1:12. Už to neboli len na kolene a len za pomoci stojanovej vŕtačky skladané autá. Mohli sme si vyrobiť, čo sme len chceli, a na čo sme zohnali materiál.
Nákupy na Morave.
V práci som mal prístup k zoznamom nadnormatívnych zásob. Každých desať dní vychádzal asi stostranový zoznam materiálu, ktorý podniky chceli predať (iným podnikom). A keďže som mal medzi vyšetrovaním čas, a moja druhá špecializácia bolo zásobovanie jednotiek, listoval som si časopisom. A občas som narazil na naozajstné perly. Napríklad Lukopren N v päťkilovom balení 😉 Bez aktivátora 🙁 No tak som tam zavolal (služobným telefónom 😛 ) a Lukopren pre klub objednal, plus zohnal kontakt na pani v Rokycanoch, ktorá vie, kto ten aktivátor má a môže ho predať 😉 A hneď bolo z čoho odlievať laminovacie formy na karosérie alebo formy na odlievané diely na RC autá z epoxydu 🙂 A raz tak nájdem presné oceľové tyče 12050 5h7. V Adamovských strojárňach (nad Brnom). A o pár strán guľatinu pr. 10 a šesťhran 12 mm z mosadze! Priamo v centre Brna! (šesťhran na matice kolies M8x0,75 na duralový unášač.). Hm, ako to urobiť? Sestra robila na MTZ v miestnej Tesle (a žena Mira K. vo výrobe. Vedeli ste, že elektronická regulovateľná spájkovačka ERS 50 je skvelá?). Tak jej volám, že či niečo z toho čísla nechce. Viete, že chcela? Ale kto by jej dal služobnú Aviu na také maličkosti? Ale cesťák na súkromné auto na služobné účely námestník podpísal 😉 A tak sme šli spolu na výlet otcovou ladou 2103 a doviezli sme, všetko, čo mali a čo sme potrebovali. Objednávkový formulár s okrúhlou pečiatkou mi pani Števková samozrejme vystavila 🙂
Mali sme to rozdelené tak, že každý robil nejaký diel alebo nejakú operáciu, pre všetkých. Modely mali unifikované komponenty. V sústruhu sme mali aj adaptér na uchytenie diskov s gumou, na ňom sa to brúsilo na presný tvar a rozmer, pomocou prípravkov. Moja úloha bola zlepovať z vyrezaných pásov obruče, kamoš ich lepil na disky a potom brúsil na mieru. Z tých 12050 sa robili presné hriadele do ložísk 625 2RS pre duralové unášače pr. 16 a matice M8x0,75. Tých 12 m mosadze z Brna sme aj celkom pomíňali, ale tých 200 m ocele z Adamova, to nešlo ani pri najlepšej vôli. No ale nekúp to za tie peniaze 😉
Takže už sme neboli odkázaní na kusové nákupy na inzerát alebo na nákup na preteku, už sme vyrábali unifikované diely sami. A mali sme k tomu náradie, nástroje, formy a prípravky aj materiál.
Dnes už si to presne nepamätám, myslím, že to bol niekto z Košíc, kto nám dal tip na zimný pretek v hale v Ózde alebo Putnoku (kúsok od prechodu Kráľ/Bánréve – jazdili sme potom v oboch mestách), tak sme sa tam k prekvapeniu miestnych maďarských modelárov objavili. A ani sme nejazdili zle, lebo sme na tie ich šmykľavé parkety v jednom meste, alebo hrboľatú gumovú dlážku v športovej hale v druhom meste, mali skvelé presné mechové pneumatiky dvoch tvrdostí plus naša tajná zbraň – dentaflex na ich povrchu. A malú fintu, mokrú handru v niektorej zo zákrut mimo stopu, kde prejazd znamenal vyčistenie dezénu a lepšiu stopu na dve kolá 😉 „Nakladačka“, ktorú od nás dostali, znamenala dve veci. Že po preteku Maďari od nás kúpili všetky náhradné kolesá. A že sme získali kontakt na ďalší pretek, v Budapešti. Vtedy, za socíku, to znamenalo adresu a poslať list s predstihom…
Skrátka sme pár sezón sa stali pravidelnými účastníkmi zimnej halovej sezóny v Maďarsku. Najčastejšie v Budapešti. Čo opäť znamenalo dve veci. Výborná príprava v čase, kedy slovenská konkurencia spala zimným spánkom, teda nakladačku od nás dostali na jar aj Slováci. A začali sme mať pravidelný odber nie len kolies, ale aj diskov, pneumatík, unášačov, ozubených diferenciálov Tamiya (tie sme kupovali aj pre seba) a pastorkov k nim (Liaz stále niečo pre nás vyrábal 😉 ), odlievaných predných náprav, neskôr som robil komplet zadnej nápravy s domcami, ložiskami, hriadeľou a unášačmi, diferákom, kolesami s maticami… len našrobovať na spodnú platňu 😉 Neviem, či niekto urobil pre rozvoj maďarského automodelárstva viac, ako náš klub 😛 Niekedy to došlo až tak ďaleko, že moji kolegovia jazdili a ja som celý čas sa na dráhu nedostal, lebo som sa venoval biznisu. Okrem iného som z toho financoval nie len dopravu, ale aj štartovné na pretekoch pre tých troch, čo mi robili „křoví“. A to nemohlo zostať len tak.
Zastavil sa na pretekoch pán, ktorý sa predstavil ako majiteľ modelárskeho obchodu v centre Budapešti. A začali sme obchodovať. Zaujímal sa, čo všetko viem kúpiť u nás v obchodoch a ponúkal ceny, z ktorých sa mi „protáčely panenky“. Modela CO2 0,27 ccm, u nás 270 Kčs, ponúkol 2000 forintov (kurz bol vtedy 1 HUF za 37 halierov). Zaujímali ho aj jedenapolky Enya 09 žhavíky s tlmičom.
U nás 450 Kčs, v Budapešti 3000 forintov. No nedovez mu to 😉 Ale hlavne chcel naše kolesá alebo samotné pneumatiky na dvanástky elektry, ktoré sa všetkým maďarským pretekárom tak páčili.
Raz som jedného Maďara v Egri poprosil, aby so stojacim autom uhol z trate pri bránke, keď sa rozprával s kolegom. Vysvetlil som mu, že si chcem natrénovať prejazd sériou bránok. Odvetil, že nech kľudne trénujem, že tade určite nepôjdem (všetkým to šmýkalo). Trikrát som ho prosil, nakoniec som si postavil auto a pri jazde ideálnou stopou ho „zostrelil“. Pozrel na mňa, namiesto kriku ma poprosil, či to môžem zopakovať. Postavil som si auto, a vyrazil, ideálnou stopou prešiel v rýchlosti tie bójky. Keď som mu to zopakoval tretí raz, okamžite odo mňa kúpil všetky náhradné kolesá a po preteku aj tie ojazdené z auta!
Na jednom preteku som sa zoznámil aj s pánom menom Attila Ágh, nižší podsaditý pán s čiernou bradou. Predseda najväčšieho budapeštianskeho klubu, ktorý sa schádzal každý štvrtok o 17:00, adresu si už nepamätám. A tak som si mimo víkendu cestu naplánoval aj na štvrtok.
Od roku 1981 do jari 1985 mohli občania ČSSR cestovať do Maďarska len dvakrát za rok. Bolo treba k tomu v Čedoku vyzdvihnúť formulár Colné a devízové vyhlásenie, kúpiť a nalepiť kolok (asi 10 Kčs) a kúpiť si k tomu povolené množstvo maďarských forintov (HUF). Potom vypísať svoje údaje, aké hodinky, náušnice a zlaté retiazky máte na sebe a iné cenné veci, ako kožuch, kožený kabát a tak podobne. A vydanie tohto tlačiva sa pečiatkou zaznamenávalo do pasu alebo Výjazdnej doložky k občianskemu preukazu (preložená A5, platnosť dva roky, bez fotky) – možno až jeho použitie priamo na hranici, bolo to už dávno. Takže bez toho smola. A ako sa dostať za 17 km vzdialenú hranicu, kedykoľvek človek potreboval, či už na preteky alebo do modelárskeho obchodu? Zašiel som do toho Čedoku, mame svojej spolužiačky z gympľa som povedal, že potrebujem CDV pre celý klub a zobral som jej z vylešteného dreveného pultu kopu asi 50 tlačív. A než sa zmohla na slovo, bol som vonku na ulici 😛 Potom som zašiel za našou zväzarmovskou hospodárkou a „požičal“ si od nej tú okrúhlu pečiatku 😉 Obúchal som všetky tlačivá tam, kde sa lepí kolok. Kto mi to vtedy s tou „služobnou cestou“ (na colnici) poradil, si tiež nepamätám, ale aj touto cestou mu dodatočne opäť ďakujem.
O obchode:
Presná poloha: Obchod sídlil na Váci utca 71 (približne v polovici úseku medzi Ferenciek tere a Fővám tér, blízko križovatky s ulicou Szarka utca).
Majitelia a sortiment: Prevádzkovali ho páni László Deák a Lajos Tóth. Pre vtedajších nadšencov z celého Maďarska (a aj pre turistov z Československa) to bol doslova raj. Hoci niesol názov západonemeckej značky Märklin, predávali sa tu aj východniarske modely Piko (NDR) či Zeuke / BTTB (vláčiky veľkosti TT.)
Koniec obchodu: Obchod úspešne prežil pád režimu v roku 1989 aj divoké 90. roky. Svoju činnosť definitívne ukončil až okolo roku 2000, kedy sa ulica Váci utca začala radikálne meniť na pešiu zónu plnú luxusných módnych značiek a suvenírov pre turistov, pričom nájmy sa vyšplhali do astronomických výšok.
Po prvej úspešnej zoznamovacej návšteve v obchode na Váci utca 71 (nepliesť so vstupnou ulicou do Budapešti zo severu Váci út) sme si dohodli pravidelné návštevy po mesiaci. Obchod v centre bol v spleti jednosmeriek na ľavom brehu Dunaja a už v tom čase bol veľký problém chcieť odbočiť v centre doľava. A potom nájsť miesto na zaparkovanie. Stávalo sa po oboch stranách ulice, čiastočne na chodníku, zväčša bolo treba zastať, dať index, podísť dopredu a na parkovacie miesto zacúvať. Cez obrubník. Po niekoľkých takých návštevách sa ma po návrate otec iba opýtal „Ktorá?“ a myslel tým, ktorú zadnú zásterku som zase odtrhol na jeho lade 1500. Zvykol si ich potom ani nedávať na šróby cez kruhové diery v plaste, ale do drážok, ľahšie sa zo železného držiaka vysunuli 😀
Keď som pár razy takto kľučkoval po centre, kde namiesto jedného odbočenia doľava bolo treba prejsť ďalej dopredu a pár razy zahnúť doprava či doľava a potom rovno, podľa mapy som sa naučil prejsť radšej cez Dunaj na druhú stranu a okamžite zísť z mosta a popod most sa zase dostať na most a vracať sa do centra a na konci mosta odbočiť doprava a bol som na Váci utca. Jednoducho a bez problémov.
Miro K. mal vtedy novú modrú Škoda 120 L a pri jednej takej ceste prejavila záujem o výlet aj jeho pani. Žiadny problém. Namiesto môjho auta sme išli jeho autom. Miro cestu celkom dobre poznal, takže šoféroval až po Budapešť. Doslova. Po vjazde do mesta za tabuľou hneď zastal na štrkovom páse medzi asfaltkou a koľajami prímestského vlaku a že poďme sa vymeniť. Žiadny problém. A keď sme dorazili do centra (trojprúdovky v oboch smeroch), pýtam sa (záludne 😛 ) hlavy rodiny, či pôjdeme skratkou cez ulice alebo to obídeme rýchlejšou ale dlhšou cestou po moste na druhú stranu a vrátime sa späť 😛 Šporovlivá Jana videla, aký je Dunaj široký a zavelila, že pôjdeme kratšou cestou. Žiadny problém. Tak som to teda vzal do tých úzkych jednosmeriek, kde sa okolo zaparkovaných áut často šlo krokom zrkadlo o zrkadlo 😉
Takže ako to potom vyzeralo? Podľa objednávky pána Deáka som nakúpil modelársky materiál v obchode, ak bol, a na inzeráty a vyrobili sme v klube požadované diely. Všetky boli ocenené a každý, kto sa na ich výrobe podieľal, vedel, koľko za koľko dostane. V jeden štvrtok v mesiaci som všetko nabalil do auta, tak, aby to nebolo na očiach 😉 a na colnicu prišiel ráno pár minút pred koncom smeny 😉 vystúpil som z auta, dvere nechal rozčapené, obišiel auto zozadu, otvoril kufor, potom ešte aj zadné pravé dvere a šiel dovnútra k okienku s opečiatkovaným CDV a občianskym s doložkou. Keď sa to opakovalo už niekoľko mesiacov, tak colníci vonku len tak nazreli do otvoreného auta a kufra, pasováci vybavili pečiatky a pokračoval som ďalej.
Hneď v meste som zastal na malom parkovisku a v jednom obchodíku nakúpil lámacie nožíky, tie červené plastové, po 20 HUF a k tomu v plastovej fľaštičke 3 gramové sekundové lepidlo Ferro Bond. Výborne sa s nimi lepili tie naše mechové pneumatiky, nebolo také tvrdé, ako u nás dostupné lepidlá. Zvyčajne som to brával po krabiciach (10 ks?), kus asi 35 HUF. A potom pokračoval do Budapešti. Bolo to kúsok, ale od Vácu sa išlo v podstate celý úsek päťdesiatkou, bez možnosti predbiehať. Utrpenie. Ďalšia zastávka Corvin áruház. V podstate opäť zákaz odbočenia doľava, ale kus rovno po „Muzeum Körút“, potom tri razy doprava, cez križovatku a nakoniec vpravo na parkovisko pred obchoďák. Dve hodiny nákupy pre rodinu zo zásob HUFov z minulého obchodu 😉 A potom hurá na Váci út. Po vstupe do obchodu mrknutie na pána Deáka, počkať kým vybaví zákazníkov a poďho za plentu do zákulisia 😉 Vybalil som, čo som doniesol, aj tie motory aj naše disky alebo samotné gumy, nejaké súčiastky na autá, čo chcel a objednal. Pán Deák ma vyplatil tými ich horibilnými peniazmi s veľkými číslami a ja som mu povedal, čo chcem. Potom som ešte popozeral, čo mal vyložené v obchode, zaplatil a zapísal si, čo mám doniesť o mesiac 🙂
Takže nejaké servo Futaba za 2000 HUF, lodné šrouby, posuvné vypínače Graupner po 20 HUF, občas motor Kyosho LeMans 240 alebo 480… Vždy som bol výrazne v pluse. Potom som sa vymotal z centra, smer Kispesti áruház, asi 8 km južne. Tu som mal kopu času na ďalšie nákupy do domácnosti, ale aj tužkové NiCd Akumulátory Varta RS 501, používali sme ich vo vysielačoch, množstvo som ich predal cez Modelář. A tu som sa zvykol aj najesť. Keď sa priblížila šestnásta hodina, chystal som sa na prejazd do klubovej dielne budapeštianskych modelárov na Munkácsy Mihály utca, Budapešť VI. (Terézváros).
Klubová miestnosť v suteréne budovy sa otvárala o sedemnástej. S Attilom sme si dali kávu (teda len ja), vymenili nejaké veci. Občas zašli k nemu domov na Moskva tér, býval v priestrannom podkrovnom byte. No a večer hajde domov. Na colnici obvyklý postup s rozchrapenými dverami, pečiatky a o dvadsať minút doma.
Pri jednej návšteve v obchode som sa dozvedel, že bude presťahovaný (neskôr som dospel k názoru, že sa majitelia rozdelili. Vláčiky ostali v meste, funkčná modelárčina sa sťahovala na novú adresu).
A tak som prestal jazdiť komplikovane do centra a pol hodiny hľadať miesto na zaparkovanie. Stačilo pri odbočovaní z Múzeum krt na Ullöi út nezazmetkovať, ostať v ľavom pruhu, okamžite odbočiť doľava a prejsť na tom krátkom úseku okamžite do pravého pruhu (semafory) a pokračovať vpravo na Baross utca. Lebo inak človek pokračoval dolu na juh alebo sa vracal späť do centra 😉 A takmer nemožnosť odbočovať doľava znamenalo pri takomto „zakufrovaní“ nezriedka aj hodinový výlet po uliciach Budapešti. Mapu som mal vždy rozloženú na sedadle spolujazdca, ale nie vždy sa dalo zastať pri chodníku a čumieť do nej. A ak aj niekto šiel so mnou, nie vždy bol schopný reagovať tak rýchlo, ako som potreboval a čítať aj ulicu na budove aj ju nájsť na mape a určiť potrebný smer jazdy.
Ako som spomínal, jazdieval som takto vždy do Budapešti raz za mesiac. A už vtedy tam bola premávka trochu väčšia, než v našom okresnom meste 😉 Kým u nás sa vtedy v križovatke čakalo, kým príde auto po hlavnej, ktoré už bolo vidieť, v Pešti sa každý musel rýchlo strčiť aj do najmenšej medzery, ak nechceli, aby stálo celé mesto. Raz som zažil, za komunistov, že sme sa rútili z centra večer z mesta na sever, všade stáli policajti a hnali nás dvojprúdovkou von z mesta a osemdesiat sa im videlo málo :o) No a raz som viezol Mira K. ladou po našom meste a vpálil som v križovatke pred, podľa mňa pomaly idúce, auto na hlavnej. A Miro hneď konštatoval: „Ty si bol včera v Pešti, čo?“
Takže som okrem časopisov Burda pre moju ženu a jej kamarátky, kozmetiku Creme21 alebo PalmOlive či spreje Impulse deo a detské kaše Bebi Papa či vybavenia do domácnosti vozil aj spústu modelárskeho materiálu. Ale nároky obchodu sa stupňovali, raz si objednali 100 sád (400 ks) pneumatík! Musel som predtým ísť vlakom do Prahy nakúpiť mechovú gumu v Ječnej ulici. 10 mm a 7 mm, pás široký pol metra, dlhý asi poldruha metra? Na rezanie sme si nechali vyrobiť kalibrované pravítka z oceľového plechu a rúčky boli zo sedačiek autobusu Karosa 😉 Žiadne meranie, priložiť, odrezať (tým červeným lámacím nožíkom za 20 forintov;) ) A zlepiť tým lacným FerroBond sekundovým lepidlom.
A tak sa v časopise Modelář začali objavovať aj moje inzeráty. Každý utorok a štvrtok po práci som chodil so synom v kočíku na prechádzku. Na poštu. A vždy mal so sebou zo päť-šesť balíčkov, pripravených v týždni. Pri jednom okienku som podal balíčky, pri druhom som si vybral peniaze z dobierok.
„V deväťdesiatych rokoch zaznela v jednej z televíznych zábavných relácií vtipná poznámka na adresu vtedajšieho hosťa – jedného z ponovembrových ministrov zahraničného obchodu. Moderátor vtedy s úsmevom pripomenul historku, ako budúceho šéfa rezortu v minulosti na hraniciach s Maďarskom zastavili colníci pri dovoze elektroniky, a s typickou iróniou dodal, že je vlastne skvelé, ak to dotiahol až na ministra obchodu. Mne táto veta utkvela v pamäti navždy. Na rozdiel od pána ministra som sa síce nikdy nedostal do vlády, no pri svojich pravidelných mesačných cestách za modelárskym tovarom v osemdesiatych rokoch som mal na colniciach stopercentnú bilanciu bez jediného zaváhania. Dnes už našťastie pri exporte a importe netreba skrývať zakázané bankovky do RC vysielača pod falošnú voskovú plombu zo zubárskej frézy, no kus tej starej modelárskej vynaliezavosti a precíznosti zostáva v tomto odbore rovnako dôležitý ako kedysi.“
A takto som fungoval niekoľko rokov. V zime do haly na preteky, udržiavať „medziľudské vzťahy“ a v podstate robiť reklamu našim výrobkom aj ich priamo predávať. Ceny v obchode som poznal (moje), tak som na preteku musel pýtať vždy trochu viac 😉 Pri jednom takom som si kúpil dvojkanálový vysielač Futaba Attack-R.
Čo na fotke nevidno, telo je nižšie, ako na Acomsoch. A smerom nahor sa ešte zužuje 😉 Výborne padne do ruky. A na ľavej páčke je trim vľavo a vpravo? To je páčka mechanického nastavenia neutrálu páky. Buď 1:1 alebo 1:2 😉 Chcete symetrické ovládanie plynu a brzdy/spiatočky alebo máte radšej dlhý chod plynu a krátku brzdu? A pod štvorcovým krytom (štyri šróby) je vložený knipel na kruhovej základni 😉 Takže sa ten pravý dal natočiť trochu proti smeru hodinových ručičiek, aby chod knipla reflektoval pohyb palca, ktorý ho ovláda 🙂 Radosť jazdiť.
Jedného dňa naše pretekanie v Budapešti skončilo. Otec mal pokazené auto, tak som požiadal Mira, či by mohol ísť svojím, že ako vždy platím palivo na cestu aj štartovné pretekárom, len potrebujem, aby tam niekto so mnou išiel a jazdil, kým ja urobím obchod a dohodnem termín ďalšieho preteku. Lebo iná možnosť vtedy nebola, nie ako teraz cez internet človek zistí všetko, aj adresu obchodu, ktorú už dávno zabudol. Dopadlo to ako vždy často s Mirom. Na preteky sme prestali jazdiť, v obchode už pán Deák chcel stále menej a menej vecí a celý export a import ustal. Len mne vďaka Mirovej šporovlivosti ostala kopa vyrobeného a v Maďarsku nepredaného materiálu, ktorý ani u nás už nikto nechcel. Hlavne, že si nezodral auto – ktoré o pár rokov dal zošrotovať, aby dostal dotáciu na inú herku.
Tu by som mohol tento článok o medzinárodnej spolupráci v oblasti automodelárstva medzi slovenskými a maďarskými modelármi ukončiť. Obidve strany tým veľmi získali, aj keď to bolo najmä pre mňa veľmi náročné a kolegovia v podstate len žali ovocie tejto driny. Ale neľutujem ani túto etapu svojej modelárskej „kariéry“.
A v ďalšom dieli historického okienka sa pozrieme, ako vyzeralo „zlepšovateľské a vynálezcovské hnutie“ v praxi modelárskeho klubu 😉
Komentáre