Posledný deň tohtoročného leta, v piatok 21. septembra, som si opäť ráno vyrazil do Pôtra zalietať si s Astrou. Hoci sa trochu mračilo, po deviatej sa vyjasnilo a svietilo slnko, tak som naštartoval auto a o desať minút už vybaľoval model, rádio aj špióna na vietor spolu so skladacím kreslom.

Aspoň si vyskúšam pristávania a správny moment zatvorenia klapiek pred dosadnutím. Stále mi to nejde podľa predstáv a samozrejme treba reagovať aj podľa sily vetra, proti ktorému sadám. Na druhú stranu nechcem model opotrebovať neustálym tréningom pristávaní, dávam prednosť krásnemu letu. Aj keď tráva mimo vykoseného stredu letiska je už nad členky a zatiaľ milostivá ku každej chybe na zemi.

Po desiatej hodine dávam tretiu lipolku a štartujem k tretiemu letu. Doprial som si krátku prestávku v kresle, už sa objavil aj jeden dravec vo vzduchu. Tak snáď „to“ tam bude. Výhoda Taranisa je jeho hlasový výstup. Nemusím sa pozerať na displej a strácať model z dohľadu, keď chcem vedieť, koľko je hodín, ako dlho trvá let a koľko som mal pustený motor. Stačí mi ťuknúť páčkový prepínač na pravej strane.

A veru počuť, že už som vo vzduchu štyridsať minút a stopky plynu odpočítali dve minúty, to je veľmi príjemné. Aj keď jeden jastrab priletel k Astre a po dvoch kolečkách usúdil, že to síce nosí, ale málo a odletel ďalej, mimo môj dohľad, dokázal som nájsť stúpavé prúdenie na niekoľkých miestach a vychutnať si posledný letný deň tohto roka.

Po hodinke letu v pohodlí kresla som už nemal ani šťavu pre motor ani čas na zábavku a pristál som. Doma som potom všetky lipolky dal do Storage režimu na nabíjačke Turnigy, ktovie, kedy si zase polietam. Aspoň teda s Astrou, pretože mám rozpracovaný ďalší model a aj v klube sa dokončuje jeden už skoro veterán ležania na polici.