Minulý „lámací“ víkend som úspešne prečkal v kruhu svoje rodiny mimo mesta, takže o „likvidácii“ Maybuga aj Hawka mám len sprostredkované informácie a fotografie, rovnako ako o úspešnej reinkarnácii veľkého Horneta Blue Angels po jeho krátkom a poslednom účinkovaní v Ražňanoch. Aby som nevyšiel z cviku, rozhodol som sa polietať cez týždeň. Rovnaký nápad mal aj Samo A. a Miro K. s deťmi z krúžku. Dva razy presviedčať sa nenechal ani Miro Š. a Pajlotmato.

Najskôr teda tie fotky z havárií:

Deti spolu s Igorom M. viac menej úspešne lietali pod vedením Mira K. s Juniormi a za pomoci Maťa nastavili vysielač Flash a tú motorovú prepážku deti opravia za chvíľu.
Miro Š. už celkom dobre zvláda svoju polystyrénovú Cessnu, avšak za pomoci kvalitnej a vyváženej vrtule APC E 8×6, ktorá sa s originálnou nedá porovnať ani len z diaľky.

Maťo si doviezol len malé stroje, Hornet ešte potrebuje opraviť čumák, a ako sám poznamenal, sú to veľkosťou ideálne stroje, lebo sa dajú servisovať na zadnom plató nad kufrom pri otvorenej kapote auta 😉 Oba lietajú excelentne, aj L-29 Delfín ako aj SuperBandit. U oboch Maťo použil menšie vrtule, než ako bol zvyknutý na F-15 (9×5), lebo majú menšiu plochu a reakčný moment vrtule oba malé modely stáčal. SuperBandit lieta s AXI 2204/54 a Delfín s jeho čínskym bel ekvivalentom, v oboch sú malé dvojčlánky LiPol.

Zvlášť úchvatný bol posledný podvečerný let pri zapadajúcom slnku a bezvetrí, kedy Delfínka lietala meter dva pomaly nad zemou a robila krásne zatáčky a ľahkú akrobaciu.

Ja som si zobral len jeden model, U-3. Pred odchodom pri lepení krídla EVO6 som v klube dobil obe sady NiMH 8GP2200 a na letisku ich umiestnil do nového kontajnera pod krídlom. Krídlo má už nalepené fixné podložky a predný doraz pre dodržanie uhla nábehu podľa posledných pokusov. Napípal som CamPac a počkal si na mierny vietor, rovnobežný s dráhou. Po krátkom rozbehu sa model odlepí od zeme a stúpa. Ako hovoria kamoši, tak maketovo, video tu.

Prvé dva lety som sa zameral na kontrolu spotreby, osadil som totiž novú čínsku vrtuľu 13×6. Na APC 12×6 som musel skoro stále letieť na plný plyn, na Maťovu požičanú APC 13×8 to zas dosť žralo. S touto 13×6 sa dá s U-3 lietať na trištvrte plynu, na pol plynu je to skôr na priblíženie na pristátie a pristátie tak tretinu plynu. Oba lety trvali tak päť a pol minúty, väčšinou na trištvrte plynu a dobíjal som 1300 až 1500 mAh. Pre tretí let som nastavil stopky na 6:30, pristál v 7:00 a na zemi motor pustil naplno, presne v ôsmej minúte motor začal vädnúť, ale ešte minútu krútil a bol by som doletel nad dráhu.

Ovšem čerstvo nabité baterky so strojom vedia zacvičiť, toto je fotka z tretieho nie celkom podareného štartu, kedy som aj ja trochu ohrozil fotografa (aspoň si Maťo vyskúšal, ako sa mi filmoval tretí zálet Horneta, keď bachol pár metrov odo mňa z výšky asi 30 m a na plný plyn 😀 ). Motor zabral, vietor sa oprel do veľkého trupu trochu z boku, ja som neskoro reagoval smerovkou aj výškovkou a … to krídlo išlo tesne, tesne nad zemou 😉 Toto oproti U-2 zmenšené krídlo s rozpätím 1,8 m a plochou 45 dm2 má však ešte vždy dosť dobrý vztlak, takže som lietal dlho, dlho a zoznamujem sa s modelom. Je to povahou tak trochu väčší Junior 😉 ale nejaký ten vietor mu pri 1,7 kg hmotnosti bez nákladu nevadí. Mám pocit, že vo výškach ho bezpečne ovládam, tak je najvyšší čas naučiť sa s ním nízke lety, pristátia, štarty a podobne, na čom zrejme olietam neodymový jednosmerný motor VM 202027 alebo prevodovku planetu MP JET 3,8:1 a príde čas na strieďák. Ešte nejako vyriešim výmenu aku bez nutnosti demontovať krídlo, ušetrím na podvozku nejakú hmotnosť a bude to OK.

Len keby sa to nejak lepšie nakladalo do auta 😉